Umelec

Оглавление

Daniel Bachát. Umelec

I

II

III

IV

V

Отрывок из книги

Ružičková Anička bolo dievča sťa ten kvet, celé mesto závidelo ju starému Ružičkovi. Starý Ružička bol si dobre povedomý pokladu svojeho, v nej žil, ona bola jediným predmetom i jeho radosti i jeho starosti. Ja ako chlapec, znal som dobre Aničku Ružičkovú, chodil som ako chlapec k ním, a býval som jej „lásky tajomníkom“, vzdialený syn starej pani Beláničky bol jej milencom.

Starý Ružička dobre vedel o tejto láske Aničkinej, ale ako rozvažitý starec hovorieval: „Počkajme my len, čo zo Samka bude; dá-li Bôh, môžete byť jeden pár. Ale dobre je voždy mladým ľudom čakať na to, čo čas so sebou donesie, a čo nám pán Boh požehná.“

.....

Anička bolo dievča dobré, celou vrelosťou detínskej lásky viselo na svojom staričkom otcovi, ale listy milencové predsa rado ukrývalo pred ním. – Nie tak pred starou pani Beláničkou. Túto považovala za matku svoju, a ona ju tiež za svoju dcéru drahú. Akože by syna milujúca matka nemilovala i to, čo on miluje. Kedy len mohla, zabehla si Anička Ružičková ku starej panej, a ja som jím obyčajne listy Samkové predčitoval. Prostredníkom medzi oboma býval som obyčajne ja. Už som sa ja vždy dozvedel od Aničky, kedy bude môcť navštíviť starú paniu, a hneď za tepla som to starej panej zdelil. S povedomím otcovým totiž nebola by smela Anička navštevovať starú pani Beláničku, lebo on, ako vážný a rázný muž, držal to za neslušnosť už vopred navštevovať matku budúceho manžela, a ešte od panny, – pán Bôh uchovaj! Ale sme my v tomto vždy znali starkého pána previesť cez lavičku!

Stará pani Belánička považovala taký deň, v ktorom navštívila ju Anička za sviatok. Ale aj ku podivu krásne chovala sa tá naša Anička ku starej panej. To už keď prišla, všetko jej poriadila, celú chyžôčku upratala, lebo stará pani mala osobytnú malú chyžôčku, so železnou pieckou, s peknými maľbamí od syna ozdobenú. Naša Anička voždy, keď prišla najprv obrázky na stene od prachu poutierala, tie zdaly sa jej obzvláštne vždy byť veľmi zaprášené. Darmo jej stará pani dovrávala: „Netráp sa toľko s nimi dcéra moja!“ Ona by ani za celý svet, keď prišla, nebola zabudla obrázky poutierať. I ostatnie všetko v chyžke, ktorú sme my s domácimi obyčajne len „kamrlíkom“ nazývali – rada poutierala, upratala, poriadila; ale obrázky – rozumie sa – vždy najprvšie boly. To verím, veď pochodily od milého Samka.

.....