Читать книгу Poviedky a krátke prózy - Martin Kukučín - Страница 1

No, umučenie je už skončené; úbohá obeť si konečne oddychuje. Ach, čo sa natrápil Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým vykonali na ňom túto premenu! Veru by mu dobre bolo tak pochodiť si trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne; ale darmo je: chodí len po veľkej biede, ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy. Toto všetko pochodí ztadiaľ, že Maťka obliekli do nových šiat. Táto novota všetka dala by sa ešte len vystáť, ale čižmy, tie čižmy! Nie ako by azda boly malé — to božechráň — lebo ich starý Juro Rafika a jeho žena Katrena na Michala na jarmoku kupovali, nuž a čo oni raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba práve privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy zmestily, ako sú Maťkove. A jednako robia oštaru; ako je to? Nuž ale, Pane Bože, ako by i nerobily, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, až Matej musí v nich tak stúpať ani na štulách. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a ta mykajú, hoci je v nich po hodnom vechti slamy; v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho povstáva asi taký hlas, ako by prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že sa Matej nemôže nijak spriateliť s touto predtým nezvyčajnou obuvou, keď mu ona ťaží na nohách ako väzňovi putá, a že banuje za krpcami. A je to i celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčekmi. Krpček veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom ako ľahko je na krpce navyknúť tomu, kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu pätu neprirodzene dvíhal, ale krpec je rovný, takže človek v krpcoch práve tak prirodzene chodí, ako by bol bosý.

Maťko Rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz vo svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to akosi zmôcť: ale — čo horšie — svliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak, Matej Rafikovie nie je už sedliacky synak: veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou; čierna halienka, pekne vyšitá, červeným satínom vrúbená, prevesená je na žŕdke; široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi, čo si bol tejto Trojice zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé skvelé šaty dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej tenkej látky. A ako sú ušité!

Aspoň kabát patril by vlastne do múzea: je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doňho; na chrbte zbýva veľká kukla, miesto toho zasa pod pazuchou reže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli aspoň dávne košele ponechali. Nie, vzali mu i tie, s bielymi širokými tkanicami a dlhými širokými rukávmi, a dali mu miesto nich mušelínové, na ktorých niet ani Širokých tkaníc — len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom sošitý.

Nuž takto pochodil neborák Matej Rafíkovie: z pekného, štíhleho chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu: obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechajúc mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda!

A Matej veru plače, ale ako by i neplakal, keď ho takto spotvorili; no neplače len on, ale i stará Katrena, jeho mať. Ale ako by neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes pred večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie Pán Boh vie kam za hory, za doly, až hen do Nireďházy. Kdeže je tá dedina, a či je mesto? Ó, to je veru ďaleko — ďaleko!

„Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!“

A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať.

„Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum!“ napomenul ju starý, otvárajúc malú armarku, ktorá je za stolom v samom kútiku.

Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tváre nevideli, i to, čo s nej tu i tu ukradomky utrel.

„Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa nemohlo tu zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.“

„Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie že nám; aspoň nemusí tak hrdlačiť. Ja viem, keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, že bude rád, že sme ho poslali preč.“

„Úfala som sa, úfala, že sa mu tu dobré miesto trafí — a ono nič, nič!“ nariekala sama sebe stará Katrena.

A ako by nenariekala? Veď sa ona úfala, že i Maťka akosi doma zaopatrí, keď dvoch starších zaopatrila — a ono nič! V Kúdeľanoch sa majetok rodičovský medzi deti nedelí. Zalanským sa prihodilo prvý raz, že Jano a Ondráš Pekárovie sa podelili, keď sa už nemohli vonkoncom sniesť. Toto — ako povedám — bol prvý prípad na delenie od pamäti sveta.

Deľbu obídu tak, že keď niektorý z gazdov má len jedného syna, Jána, ten ako jediný zostane doma, i do domu sa ožení. Ak má dvoch, Jána a Ondráša, tento druhý musí ísť na prístupky do takého domu, kde nemajú Jána, len Katru. Ak má Jána, Ondráša a k tomu i Mateja: tohto ostatného, chudáka, pošlú na remeslo. Preto je to, že hoci v matrike je hodne Matejov, v dedine ich je veľmi málo, lebo všetkých rozoženie stará obyčaj po tomto šírom svete. Nuž takáto sudba stihla i nášho Maťka.

Pravda, až donedávna úfala sa stará Katrena, že i jemu nájde prístupky — a to u Trepanovie kmotrovcov sa mu triafalo miesto ku Katre, čo je Maťkovi akurát vrstovnica. Deti ešte do školy chodily, a kmotry sa už sriekly, že vstúpia do rodiny. A bolo to isté, ako na písme, lebo ešte takto rok, keď boli Trepanovci u Rafikovcov na hostinu volaní, sľubovali, že veru tak a tak, na prístupky nevezmú iného, len Maťka; i o dva týždne zatým v Medovciach na jarmoku sa tiež spolu vodili i častovali, a stará Katrena bola by si dala hneď hlavu odťať, že je už všetko v poriadku.

Ako povedám, všetko sa zdalo byť v poriadku, i bolo by bývalo dobre, keby — hja, keby, vraj, nie keby, boli by sme v nebi — keby, reku, práve teraz na Jakuba nebol doniesol bocian do Trepanov malého Janka. Všetky nádeje Katrenine zrútily sa na hŕbu ako z karát postavená búdka. Trepanovci hneď na krstení boli vedali Rafikovcom, že už teraz nebude z nich nič, takže stará Katrena v obrátení šla do Medoviec kúpiť mušelínu a hupkom bežala do Čkorov, aby jej stará Čkoruľa zostrihla pre Maťka na košele, lebo že chlapca idú vypraviť do sveta na remeslo. Stará Čkoruľa jej vďačne zostrihla — veď ako by i nie, keď to tak dobre rozumie; mohla sa veru i naučiť panské košele šiť, keď i Mateja i Miška vyprávala naraz do sveta. Tak, hľa, prišiel deň, v ktorom mal Maťko odísť.

Stará Katrena ukladá Maťkove hábočky do uzlíka, ktorý položí do tanistry k novoupečenej tučnej merinde, aby synček na ceste nejako od hladu neumrel a v tom cudzom svete ľahšie privykal.

„Ach, moje nebožiatko, akože ťa, ako zabudnem; ktože mi bude, kto Čítavať v nedeľu z Písma, a pekných knižiek; v komže sa vše poteším v nedeľu na katechizme...“

„Mlč, stará, daj chlapcovi pokoj, iba sa zas rozplače.“

„Kedyže mu mám všetko vyrozprávať, ak nie teraz? Po chvíli sa dohrnú ľudia, pred tými len nemôžem plakať a vravieť!“

Starý pozrel von oblokom a videl, že k nim ide Ondriš Trovkovič.

„Ide švagor; povedal som ti, nemazni sa; radšej by si bola zamietla! Pozri, aká ti je izba!“

„Pane Bože!“ zadivila sa stará a bežala chytro po metlu.

Toto sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá, že zabudla izbu zamiesť. Keď Katrena okolo dverí zametala, vošiel švagor, Ondriš Trovkovič.

„Pán Boh pomáhaj!“

Všetci pozreli naň zadivení, že s takým pozdravom prichodí, ako by bol v poli popri ich zemi prešiel; ale jednako mu zaďakovali: „Pán Boh uslyší“

Ondriš Trovkovič až teraz zbadal, čo to vystrelil. Zamrzelo ho, až sa poškrabal za ušami, a doložil:

„Sberáte sa, sberáte?“

„Veď sberáme, s biedou,“ odpovedala Katrena. „A kde je vaša?“

„Hja, tá súkno tká; vieš, že sa ide prepásť za robotou,“ doložil nevrlo Ondrej, lebo nerád videl, keď sa niekto presiľoval v robote.

Na ňom veru bolo poznať, že rád za kratšie ťahá; bol vypasený ani medveď, na rukách nemal tvrdých mozoľov, známky to vytrvalej roboty, ale mal pozostatky mozoľov mäkkých, ktoré dostáva len ten, čo v robote nedrží miery. To vám tak ide, ako — nehodno primeriavať — so zlým volom: raz sa zasekne, druhý raz trhne. Takýto vôl potom dostáva na šiji mozole. Tak i Trovkovič mal mozole od neriadnej roboty. Nuž a že Ondriš Trovkovič s robotou nezostával na chvoste, to je zásluhou jeho pilnej ženy Katry, ktorá neraz musí poťahovať za muža. Táto Katra je sestra Rafikova.

„Ba hroma!“ zvoláte vy, keď po deravých krpcoch, nezapätých na nohaviciach háčkoch a červenom kožúšku poznáte, že Ondriš je nie sedliak, ale zeman.

Nuž darmo je, hoci nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice a košeľu s úzkymi rukávmi, predsa si vzal sedliacke dievča Katru Rafikovie za ženu.

„Berieš si sedliačku?“ spytovali sa ho zhrození zemani. „Hej!“

Od tých čias Ondriš Trovkovič je vytvorený z kúdeliansko-zemianskych kruhov. Zanevreli naň všetci. Nuž ale Ondriš nerobí si z toho ani mačný mak. Čo jeho do ľudí, i do zemanov, len keď má zapekačku, dohán a teplý prípecok. Akí by mohli byť ľudia šťastní, keby sa neuháňali za márnosťami tohto sveta. Len pozrieť na Ondriša, keď otvára dohánový paklík a keď fajočku zahrabe do horúceho popola! A ešte keď si vloží do úst a sadne na teplý prípecok! Vtedy zmiznú všetky vrásky s jeho starého čela a on, hoci je chudobný ako kostolná myš, nečaroval by sa ani s direktorom slávnej famílie. A trochu má i pravdu.

Direktor napr. mozoľuje od rána do večera, v lete kosí, až sa mu štica parí, v zime mláti, až sa v dedine ozýva, a čo má z toho všetkého? Peniaze mu bez osohu trčia v kapse, ani si len toho dohánu nedožičí za ne. Hej, mal by ich len Ondriš! Ten by si kúpil za ne celé koleso dohánu, i prach by z neho vytriasol a len potom by si zapiekol.

Stará Katrena neraduje sa veru, že jej švagor prišiel. A veru nie div, lebo v izbe sa už ťahá dym z Ondrišovej zapekačky. Kým z domu sem prišiel, dve fajky vykúril. Prvá fajka mu trvala až po vyheň. Tam je oheň, Ondriš nemôže ho obísť. Vojde dnu a zapečie si. Nuž veď ako by on mohol ísť nič po nič tak bez fajky; švagor by ho potom ani nepoznal.

„Nuž ideš, Matejko, ideš?“ a pohladil chlapca po bielej hlave.

Chlapec sa znova pustil do plaču a utiera si oči, ako by ho ujčekov dym štípal.

„Na, doniesol som ti na cestu; peniažky si varuj!“

A ujček dal Maťkovi dvadsiatnik, na ktorý už od dvoch mesiacov bol sporil. Chlapec vpustil ho do mešteka, čo mu mať včera večer ušila a dnes ráno na hrdlo priviazala. Keď Ondriš takto obdaroval chlapca, za dobré uznal dať mu i pár naučení.

„Pekne sa drž, majstra slúchaj, veď ti ono bude tam dobre.“

Maťko veľmi nepočúva ujčekove reči, on sa celkom iným zapodieva. Hľa, tu je už dvadsiatnik, toľko peňazí! Vlani mal síce na Trojicu mnoho peňazí, ale ešte i vtedy chybovaly dva groše do dvadsiatnika. Prišiel sem i Maťkov vrstovník, susedovie Janko. Ach, ako závidel Matejovi dvadsiatnik! Bol by hneď pristal ísť do sveta, len aby i on taký peniaz dostal. A ako sa díval na Maťkove háby!