Читать книгу Krížne cesty - Ján Botto - Страница 2

Pozri! – vidíš tú paniu?

Podívaj sa len na ňu.

  Kto to, čo to, či to Víla?

  Dlhé šaty blyštia na nej,

  jakby boli z rosy rannej,

  jej krok ako let motýľa.

  To je krása, sedmikrása!

  zlaté vlasy až do pása;

  a tie líčka a tá tvár!

  jakby rajských ruží pár.

  Mamko, mamko – to Dodola![4]

  Ach, kebych ja taká bola! —

Nepleť! – pozri lepšie na ňu,

nepoznáš – Čachtickú paniu?!

Hľaď len, spod tých krásnych bŕv

čo to svieti?

  Bože, krv!

Jajže! hajno vrán tu letí:

„To krv, to krv našich detí!“

Mamko, mamko! bráň ju, bráň —

hladné vrany z všetkých strán.

VRANY:

„Skry sa bárs doprostried zeme:

my ťa drápmi vyhrabeme!

A čo v nebi budeš skrytá:

pomsta naša dôjde i ta!“

JEDNA Z VRÁN:

Kde je mojich detí troje?

Deti moje, srdce moje!

Tys' ich materi vyrvala,

zamkla do čierneho hradu:

tams' vyliala ich krv mladú,

v ich krvi si sa kúpala!

Pozrite, tu na nej svieti —

to krv, to krv mojich detí!

Matka slepá, bez podpory

pohodí do tvojho dvora,

pohodí za krvou svojou

do tvých zamknutých pokojov,

brány i srdcia otvorí

volajúci deti svoje:

a ty – bez srdca potvora!

vybehlas’ nato von z bálu,

kríklas’ na psy – a psy tvoje

roztrhali mať zúfalú.

Neznalas’ citu ľudskosti,

neznalas’, pekná tigrica:

i my neznajme milosti!

Hej, sestry – vrany a straky!

zatnime do nej zobáky,

pime oči, driapme líca

a roznosme ju na kusy:

kto ako žil, tak mrieť musí!“

  Mamko, mamko! – ach, môj Bože!

  Pomoc! – drobia ju na kusy!

Darmo! – tej nik nespomôže:

kto ako žil, tak mrieť musí.