Читать книгу Mesačný Úsmev - Klaus Zambiasi - Страница 10

Ráno potom...

Oswald vstal dnes ráno skoro. Vybral sa s Karlom na lúky hrabať seno. Došlo mi to, keď som videl jeho posteľ, v našej spoločnej izbe, prázdnu.

Waltraud je už v podstate slečna a spí vo svojej vlastnej izbe.

Odrazu ma príde zobudiť mama Barbara, ale ja som už hore a ledva čakám, že konečne vstanem. Neviem prečo, ale v lete obyčajne, len čo uvidím prvý slnečný lúč, musím vstať a ísť von na vzduch.

Inak som veľký spáč. Prehadzujem sa v posteli z jednej strany na druhú, než vstanem. Ako naše futbalové mužstvá keď sa im nechce hrať na konci polčasu alebo stretnutia.

Predstavujem si raňajky s Barbarou, ktoré na mňa už čakajú. Čerstvý chlieb, obrovský, biely a chrumkavý, nakrájaný na hrubšie plátky.

Mäkučký chlieb s maslom a domácim džemom a samozrejme s čerstvým mliekom od našich kravičiek, s troškou Nesquiqu.

Je krásny a jasný slnečný deň, nebo je také čisté a jasné, ako len v auguste môže byť. A možno sa blížime už ku koncu mesiaca, k prvým septembrovým dňom.

Barbara mi s radosťou oznámi:

„ Vieš, že nás príde navštíviť stará mama? Nič som ti zatiaľ nepovedala, chcela som ti pripraviť prekvapenie.“

„ Jej, to je super, príde stará mama z Bolzana. Vedel som, že dnes bude krásny deň. Hneď som to vedel, len čo som otvoril oči a uvidel slnko, ako sa prediera do mojej izby.“

Nečakal som to, fakt ma prekvapila. Keď príde moja stará mama, obyčajne o tom viem niekoľko dní vopred, tentokrát však...

Zhruba každé dva týždne, v nedeľu, ale niekedy aj cez týždeň, napríklad v utorok, sa náš dom a moje srdce oblečú do sviatočného šatu. Ihneď po raňajkách jej bežím naproti na zastávku autobusu, aby som nezmeškal a mohol ju čo najskôr objať.

Ak príde načas, tak je tu o 10-tej. Vždy z úzkosťou čakám na tú chvíľu. Vidím prichádzať autobus, čakám a poskakujem. Príde na zastávku, zastaví a počuť zvuk otvárajúcich sa dverí, priateľský a uchvacujúci, tgssschhhh. A potom sa dvere zas zavrú, tgssschhhh toc.

Autobus znovu odchádza, trochu námahavo, a vypustí kúdoľ bieleho dymu. Odrazu sa objavia strieborné vlasy mojej starej mamy a jej nežný, podmanivý úsmev, ktorým si ma ihneď získa.

Vždy mi niečo donesie, ale najkrajší darček je stále ona sama. Na ceste domov jej pomáham s taškou a vyrozprávam jej najčerstvejšie novinky. Stúpame hore do mierneho kopca, a potom z prvej zatáčky vidieť už náš dom. Je krásne kráčať ruka v ruke po poľnej cestičke a v diaľke vidieť mamu Barbaru, ako nás víta.

Keď som medzi nimi a počujem ako debatujú a hovoria o mne, o huncútstvach, ktoré vystrájame s Oswaldom a ostatnými deťmi v dedine, cítim sa ako obkľúčený zmesou hlbokých citov a patetickosti.

Stará mama a mama Barbara sú si veľmi blízke. Barbara hovorí vždy, keď príde stará mama, že aj pre ňu je tento deň sviatkom a nechce vtedy robiť nič, venuje sa len mne a starej mame.

Celý týždeň je čo robiť okolo domu, rodiny, okolo statku. Aspoň v ten deň si trochu oddýchne a vypne od každodenného rytmu života na vidieku.

Keď má k nám prísť stará mama, mama Barbara pripraví vždy tradičné tirolské jedlá. Veľa jedla, aj niečo sladkého, napríklad štrudlu. Tie dve vedia prerozprávať hodiny, majú vždy veľa vecí, ktoré si musia povedať. Prakticky, ako by sa navzájom spovedali. Myslím, že pre mamu Barbaru je to ako taký ventil od všetkých problémov, keď sa môže vyrozprávať s dôvernou priateľkou, akou je stará mama, ktorá ju vie pochopiť. Koniec koncov stará mama prežila dve svetové vojny a videla už všetko, čo sa vidieť dalo. Príbehy a anekdoty, ktoré nám rozpráva so svojou príslovečnou sympatiou a patetickosťou, fascinujú aj mňa. Mám pocit, že budem ešte často počúvať tieto historky.

Keď sa na ne pozornejšie pozerám ako rozprávajú, mám pocit, že majú rovnako mäkké líčka a rovnako sladký úsmev, trochu poznačený ťažkým životom. Niektoré tváre sú ako knihy, možno z nich vyčítať pocity a vlastnosti človeka. Asi by ani nemuseli hovoriť. Ale keď malé dieťa počuje pokojným tónom hovoriť dospelých, svojich blízkych, je to preň ako príjemná hudba.

Dáva ti to pocit istoty. Ako neviditeľná deka, do ktorej sa zababušíš. A lásku. Nevedomky zaznamenávaš hlasy a pocity, ktoré nevieš ešte rozlúštiť.

Cítim, že som veľmi pripútaný k starej mame, akoby bola mojím vodcom, prostredníkom medzi dvoma svetmi. Medzi svetom mamy Barbary a svetom starej mamy Anny, ktorá za mnou prichádza už 4 roky, raz za dva týždne.

Za tie 4 roky som nikdy nezisťoval, čijou je mamou. Či otcovou alebo maminou. Určite nie je maminou mamou, pretože Barbara nie je jej dcéra.

Ocko Karl má svoju mamu. Má takmer 90 rokov a žije tu, neďaleko nás v dedine. Stará sa o sliepky a o veľké množstvo mačiek, ktoré máme.

Sviatočný deň sa pomaly chýli ku koncu a začína byť melancholický, ako vždy vtedy, keď sa priblíži večer a stará mama sa musí vrátiť do Bolzana.

Nechcem jej radšej ani podať kabát, možno tak zabránim jej odchodu.

„ Nemôžeš zostať spať tu u nás aspoň zopár dní? „

„ Rada by som zostala s tebou, ale vieš musím pracovať na mojom hospodárstve a na záhrade pri dome a mám aj syna, ktorý na mňa doma čaká. Uvidíš, prídem ťa znovu pozrieť, dva týždne utečú ani sa nenazdáš.“

Zatiaľ, čo ju odprevádzam na zastávku autobusu, dáva mi posledné rady, a ja vyslovujem svoje želania na naše ďalšie stretnutie.

Dáva mi bozk na rozlúčku a dlho ma objíma. Potom pomaly vystupuje po schodíkoch do autobusu. Sledujem ju so zmiešanými pocitmi a so stiahnutým žalúdkom. Užívam si každý okamih, ktorý ešte môžem byť s ňou, ako v spomalenom filme, až pokiaľ sa neposadí k oknu. Potom jej zamávam rukou. Autobus sa dá znovu do pohybu, vypustí obvyklý čierny kúdoľ dymu. Tentokrát ide dolu kopcom. Čakám a pozorujem ho, až pokiaľ nezmizne v spleti serpentín a tunelov. Nehybne počúvam ako sa zvuk motora pomaly v diaľke stráca.

V ušiach mám ešte tento ťažkopádny zvuk motora, keď odchádzam zo zastávky s myšlienkou na ďalšiu návštevu. Ale aj tak som rád, že sa môžem vrátiť späť domov k mame Barbare, a tak pridám do kroku.

Pekný deň je vždy ako záblesk, ešte ste ho ani nezačali vychutnávať, a už sa končí. Otvorím bránku na záhradke a idem k vchodu do domu. Barbara práve poliala rajčiny, ovanie ma ich vôňa. Slnečnice sú otočené smerom k slnku, zapadajúcemu do doliny. Tá hľadí k Bolzanu, ako keby chcela odprevadiť starú mamu domov.

V kuchyni zostala vôňa po sladkostiach a dráždi moj apetít. Na stole je autíčko, ktoré mi doniesla stará mama. Pozorne ho zdvihnem a odnesiem si ho do izby. Som už hladný. Na stole je už nachystaná polievka. Navečeriame sa spolu.

Nasledujúce dni sú pokojné, zvyčajná rutina. Až pokiaľ nenastane víkend, presnejšie sobota.

Prišli k nám nejakí ľudia. Elegantná pani Giuseppina a dvaja páni, takisto elegantní. Asi priatelia mamy Barbary, aj keď sa zdá že ich veľmi nepozná. Ich stretnutie však pôsobí dosť neformálne.

Sú to veľmi sympatickí a srdeční ľudia, hlavne jeden z pánov. Ten je veľmi žoviálny a rozpráva vtipy, je to asi jeho špecialita. Pani mi priniesla krásny darček. Lokomotívu na baterky, ktorá sa veľmi rýchlo pohybuje. Pušťam si ju v obývačke, vpredu má svetlo a vydáva zvuk, uhhhhhuuuuuu uhhhhuuuuuu.

Páči sa mi, keď sa dostane k nejakej prekážke, otočí sa a znovu pokračuje v jazde. Vyzerá ako šialená od radosti. Som uchvátený touto novou hračkou a sústavne počúvam zvuk, ktorý vydáva.

S mamou Barbarou pijú kávu a zhovárajú sa. Aj o mne, však som najmenšie dieťa v rodine. Pani sa na mňa často usmieva a aj ja jej odpovedám úsmevom. Je trochu tajuplná a v očiach je čítam, že už, už mi chce niečo povedať.

Prešlo niekoľko hodín v spoločnosti týchto hostí a nadišiel moment rozlúčiť sa. Pani je do plaču, možno preto, že sa tu u nás cítila dobre.

Je jej ľúto, že musí odísť, ako sa to často stáva tu u nás, už nejaký čas. Keď hostia už odišli, mama Barbara ma silne objíme a pobozká na čielko. Aj ona bola potešená touto návštevou.

„ Vieš, vždy ma teší keď niekto k nám príde a keď mu môžem ponúknuť dobroty a našu spoločnosť. Táto pani už u nás raz bola, aj so svojim bratom a priateľom.“

Ja sa samozrejme na to nepamätám. Bol som asi ešte veľmi malý. Barbara vytiahne niekoľko fotografií, na ktorých sme spolu. Ja som na rukách tejto elegantnej pani. Na ďalšej fotografii sedím na malom červenom šliapacom traktore a mám na sebe červenú bundičku a na hlave bielu vlnenú čiapku.

Potom mi ukáže ďalšie fotografie. Na tých som na prechádzke so štíhlym pánom, v elegantnom obleku. Prechádzame sa ruka v ruke po poľnej cestičke na lúke.

Viem, kde je to miesto, je blízko domu na kopci. Sú tam orechy a divé hrušky. To sú tie, ktoré majú takú trpkú a drevnatú chuť, keď ich ochutnáš. Pokiaľ úplne nedozrejú a nemajú «červené líčka» nedajú sa jesť.

Na inej fotografii som zasa na lúke a trhám kvety spolu s peknou, elegantne oblečenou a učesanou paňou.

Barbara mi vysvetľuje:

„ Táto pekná pani sa volá Miriam a prišla ťa pozrieť aj so svojim manželom Remom. Tie kvety si trhal pre ňu a doniesol si z nich aj mne, pamätáš sa?“

„ Áno, matne sa pamätám ale nie až tak dobre.“

Na okraji fotografie je napísané: "júl 73". Prišli vtedy na oslavu mojich narodenín. Dovŕšil som vtedy 3 roky, teraz mám 4.

Že to bolo v lete je vidieť už z toho, že fotografia je jasná a plná svetla. Toľko svetla môže byť len v júli, aj na lúke plnej kvetov a trávy.

Na ďalšej fotografii sedím na lavičke pod orechom a fotograf, Miriam alebo Remo, s hračkárskym fotoaparátom ma fotografujú.

Musím povedať, že som šťastný. Čím som väčší, tým viac darčekov mi prinášajú ľudia, ktorí k nám prídu, aj keď ich často ani nepoznám, okrem samozrejme starej mamy Anny.

Len raz, pamätám sa, bolo to minulý rok, stará mama prišla k nám s jedným pánom, na jeho aute, béžovom Fiate 127. Nevedel som, kto je ten pán. Bol skôr štíhly, dobre oblečený. Chceli ma zobrať na okružnú jazdu. Nechcel som ísť, odmietol som nastúpiť do auta. Bolo tam veľmi teplo, ako v saune. Bál som sa, že má chcú odviezť preč. Začal som zvracať a plakať a neviem čo všetko ešte... chudera stará mama. Keďže ma držala na rukách, na prednom sedadle, musela znášať všetky dôsledky. Snažila sa ma utíšiť, ale kto vie čo si o mne pomyslela. Pán mi podaroval hračkársku pušku, asi aby si ma udobril.

Našťastie to bola iba hračka, lebo inak by som asi urobil masaker. Potom ma uložili na zadné sedadlo, tam aspoň bolo viac miesta. V tom teple sa všetko na mňa lepilo.

Spomínam si na zápach čiernej plastovej koženky sedadiel, rozpálených slnkom. Mal som krátke nohavice a potil som sa. Keď som sa zdvihol, zostal som vždy prilepený k čalúneniu. Akokeby ho namazali lepidlom, aby ma tam udržali.

Tento malý výlet mnou trochu otriasol. Možno preto, že stará mama väčšinou chodievala k nám sama. Vtedy však prišla s tým pánom na aute. Mal som akúsi zlú predtuchu, že prišli preto, aby si ma odviezli preč. Bol by to pre mňa hrozný šok.

Neskoro popoludní sme sa však vrátili domov, k Barbare. Vyskočil som z auta s puškou v ruke, a rozlúčil sa so strarou mamou a s tým pánom. Keď som ich videl, ako odchádzajú na béžovom Fiate 127, odrazu sa dostavil taký melancholický pocit. Bolo mi ľúto, že som sa v aute povracal a že som plakal. Však koniec koncov, prišli ma len pozrieť. Nakoniec som bol rád, aj keď ma kvárila pochybnosť, že ma chceli predsa len odtiaľto odviezť.

V krátkom čase som spoznal rôznych nových ľudí, boli vždy milí a dobrí, ku mne aj k Barbare. Asi ma majú radi, aj keď ich vlastne nepoznám.

Keď je človek malý, dospelí si myslia, že mnohé veci, ktoré sa zdajú bezvýznamné, mu uniknú. Dieťa je však ako špongia. Nasáva do seba všetko, niekedy aj nevedomky. Všetky zažité pocity a nadobudnuté poznatky sa zmiešajú do jedného. Obohatia vás, ale mozaiku nemáte skoro nikdy kompletnú.