Читать книгу Valgatha - Kubáni Ľudovít - Страница 1

Svitalo pekne všade.

Raňajšie jarné hmly vystupovali lenivo síce, lež plným tokom do poveterných výšin, kde bleskami vychádzajúceho slnka zapálené obliekali sa vo farbu purpuru, kým po kuse v tmavej modrine neba kapali.

Život sveta, dňom prebudený, hýbal sa v každom tvore. Rastlinstvo rosou skúpané blyšťalo sa v priezračných dúhových maľbách kryštálu. Vtáctvo šveholilo, vlnka šumela, kvietok otváral ňadrá – slovom, bolo to krásne jarné ráno.

Na oždianskom husitskom zámku spustili spadný most a ním vycválajúc, dvaja jazdci v plnom vojenskom brnení obrátili svoje vraníky hore vrchom, keď veliteľovi zámku, na hradbách stojacemu, rukou na rozlučné boli zakývali.

Jazdci tí nejazdili jeden popri druhom.

Vraník prvého ostrohami popichnutý pobral nohy v skok – a ako strela švihá hore vrchom cestou do Rimavskej Soboty vedúcou – nechajúc spoludruha svojho, ktorý snáď majiteľom svojím nebol tak dôrazným spôsobom k behu ponuknutý, asi na sto krokov za sebou.

„Ha, pán rytier! Čert mi do duše a sto striel do mojej Strely, to je nie jazda po tak planej noci,“ kričal zostalý jazdec na skokom hore cválajúceho, a popchol i on svoju Strelu, až sa vzopäla i poberala sa hore.

Oslovený rytier zastal na kopci nad Ožďanmi tróniacom a obrátiac svojho koňa, pozeral z tejto výšiny po celej doline, deliacej Malý Hont od Novohradu, ako čo by chcel dačo podozrivého vyskúmať.

Vychádzajúce slnko dodávalo jazdcovej, ako kameň nepohnute stojacej postave čarovnej pôvabnosti.

Bol to asi dvadsaťosem rokov starý, v úplnom vývine mužstva síce, no v mladistvých útvaroch tela postavený junák, i čo do výzoru obličaja, i čo do štíhlosti a úplnosti rovnomerne postavených údov – slovom, šuhaj v plnom kvete.

Sedel pyšne na svojom vraníku, ktorého nohy nepohnute, akoby v zem zakotvené boli. Jazdec vo vojenskom brnení i zovnútornosťou ukazoval svoj stav. Hlava prikrytá na spôsob terajších železníkov prilbicou v zlate sa skvúcou, ozdobenou veľkým orlím perom; spopod nej vlnili sa svetlé krúžky vlasov, čo jeho podlhovastej, sivým sokolím zrakom, orlím nosom a svetlými dlhými fúzmi honosiacej sa tvári dodávalo dač ľúbostne lahodného. Ľavá ruka, červenou hodvábnou šatkou obviazaná, držala nedbale obodz koňa, pohybujúc sa tu i tu v nevdojakých potrhoch, akoby bola poranená. Prsia jazdcove, čiernym blýskavým remeňom kryté, dmuli sa čím hor, čím dolu, srkajúc čistý raňajší vzduch s nevýslovnou chuťou. Driekom rytierovým hadil sa remeň, vyšívaný perlami a drahokamom na červenom poli. Biela, ku drieku úzko priliehajúca kazajka, taktiež biele, na spodku čiernym remeňom lemované šaravary, bielo-žlté čižmy s obrovskými ostrohami – to bol výrazný oblek nášho rytiera. Spoza remeňa mu vykukovali strieborné hlavy dvoch pištoliek a jedného dlhého noža. Na ľavom boku opálala sa mu prostá šabľa, dlhá ako ražeň, dosť blýskavá síce, lež sem i tam pofŕkaná temnými znakmi krvi, ako čo by teraz z boja prichádzala, čo sa obzvlášte rukoväti týkalo.

„Hrabina! hľaďže naspäť, čo to za kúr za Pincinou?“ prehovoril náš jazdec k svojmu spoludruhovi, keď sa tento k nemu bol dostal.

Hrabina, ako to z oslovenia vidno, zbrojnoš rytierov, územčistá, ale mocná chlapina, svoju Strelu jedným trhnutím naspäť obrátiac, ako čo by na vrchu ešte nebol dosť vysoko, vypol sa zo sedla a dvoch na ňom položených plášťov, natiahol hrubé hrdlo, vytreštil čierne ako trnka oči, utrel rosu z bajúzov a hľadel, hľadel dlho, až naostatok zakašlajúc, vypľul slinu a poškrabal sa za ušami.

„Ha, junák, drahý môj pán Krask, vy rytier od Sinai, či ako vy povedáte – od Tábora, to je, čert mi do duše a sto striel do mojej Strely, nech som nie Hrabinom, ak je nie pravda – to je vám, prisahám na kalich, kúr z Huňadovho tábora; to mu náš čertovský vojvoda, jeho milosť pán Talafúz[1] tak podkúril!“

A ako by sa bol zadychčal, odkašlal si zas, i obrátil svoju Strelu zase – ako čo by ho výjav horiaceho tábora skoro nič nezaujímal.

Krask sa ešte za pár okamžení díval zakaleným zrakom na znaky zhuby nepriateľského tábora; i škrípajúc zubami, zamrmlal: „Lúpežné plemä, čo odniesť nemôžeš, to zničíš!“ A obrátil svojho vraníka, i jazdili cvalom ďalej.

Ale Hrabinovi, už či snáď minulú noc málo pokoja užil, či z druhej príčiny, takáto cesta ozávod nebola veľmi po chuti. Kým sa len dalo, vydržal. Čertoval a streloval začas, ale zunujúc taký samohovor, aby obrátil pozornosť svojho veliteľa na seba, dal sa do hrozného stenavého kriku, ako čo by mu dakto o život šiel.

„Čo za bieda, Hrabina?“ zvolal zadivený rytier, čudujúc sa nad počínaním zbrojnošovým.

„I bieda, i – zjeda, drahý môj pán z Tábora. Čert mi do duše…“ začínal svoje porekadlo Hrabina. I vidiac, že mu veliteľ netrpezlivo kýva, vynechal ostatok a dokladal polosmutným, polosmiešnym hlasom: „Plášte sú tu, človek ustatý, nevyspatý; kulače sú tu, človek biedny, smädný a predsa neposedný; mrváne sú tu, človek hladný a nevládny… a hľa, lúčka medzi horou a váš Šíp i moja Strela nie sú z kameňa, ale z kože, kostí, tela! Čert mi do duše!“

Rytier, ač vážnejšími myšlienkami zaujatý, predsa usmial sa nad biedou Hrabinovou, zobrazenou bez prípravy robenými veršami. Ačpráve mal málo času, predsa i jemu bol návrh zbrojnošov vítaný. Cítil, že i jeho poranená ruka potrebuje trochu previazania, i koník prskajúc k zemi klonil hlavu a pohryzkoval na ceste vyrastajúcu burinu. I skrútnuc koňa vľavo, spiechal pažiťou, ktorou sa vinul malý potôčik; za ním uradovaný Hrabina.

Ako cestu z očí stratili, poskákali z koní, a pustiac tieto na voľnú pašu, usadili sa pod jeden storočný buk, kde Hrabina hneď začal robiť prípravy k raňajkám.

Odopäl o sedlo priviazanú kapsu s potravou, rozprestrel svoj plášť z bielej hune na spôsob obrusu na zelenej pláni, vytiahol mrváň, nalial do dreveného pohára v žltých perlách sa peniaceho vína a zazdravkal takto:

„Po práci chutné sú koláče, nepremožiteľný môj pán z Tábora. Moju žiadosť ráčili ste z mojej duše vyňať a uskutočniť, keď ste sa dnes ráno ohlásili u Hubáča v oždianskej diere. Hej, pane, čert mi do duše a sto striel do mojej Strely, nie je dosť celú noc sa biť; potom utekať ozávod s vetrom, ako čo by nás boli namlátili – slovom, s Hubáčom prehovoriť, a potom zas bez oddychu cválať; nech čert vezme takú službu i so slávnym Jiskrom a so všetkým – vynímajúc vás, pán môj z Tábora, a moju Doru v Hubáčovom oždianskom hniezde, ktorá mi predsa tento proviant tajne podstrčila. Na naše zdravie a na tie čierne oči, ku ktorým letíte – a na moju Doru!“

I vytrúsil pohár, verný súc slovenskej obyčaji, kde domášny gazda prvý svojim hosťom zdravice pripíja, domnievajúc sa, že v tejto hôrnej osamotenosti úrad hospodára naproti svojmu veliteľovi on musí zastávať.

Medzitým náš rytier bol odviazal svoje ľavé rameno. Rukáv kazajky polousadnutou, poločerstvou krvou zabehnutý ukazoval, že pod ním rana až doteraz krváca. Rytier, ešte veľkú bolesť cítiac, oprel sa o strom a sponenáhla klesal. Mrákoty ho obchodili. Bledosť jeho výraznej tváre prezradzovala neodolateľnú mdlobu. Na zdravicu Hrabinovu v bôľnom úsmechu hlavou kývajúc, klesol ťažko k zemi a zatvoril oči.

„Ha, bisťu, čertovskú strelu, pane, ká vás strela nadchodí?“ skríkol prestrašený Hrabina a priskočil k rytierovi, chtiac ho v páde zachytiť. Ale vidiac, že veliteľ jeho skutočne tratí vedomie, rozplakal sa neborák tak žalostne, že ačpráve zubami stískal, predsa výrazy jeho žiaľu šumeli horou. Potom odprackal prilbicu z hlavy veliteľovej, popustil mu opasok, poobzeral skusoumným zrakom poranené rameno, letel k potoku, načrel do šišaka čerstvej vody, rozpáral jedným rezom zakrvavený rukáv a dal sa do vymývania rany. Táto bola dosť široká, lež ako sa z jej položenia videlo, nie nebezpečná. Bolo to rubnutie šable v hrubom mäse vyše lakťa, ktoré sa však, ako to Hrabina s potešením videl, kosti nedotklo. Rytierova mdloba akiste povstala z ubúdania krvi, čo pri noci v bitke strávenej a pri tak spešnej jazde ani ináč nemohlo byť.

Keď Hrabina skončil svoju prácu, podložil plášť rytierov tomuto pod hlavu, vzal kulač a silou otvoriac jeho ústa, lial mu tuhú hroznovinu do hrdla, chtiac takto priviesť milovaného pána k životu. Po nemalom ustávaní naostatok sa mu to podarilo. Pán z Tábora – ako ho Hrabina menoval – otvoriac oči, neistým zrakom pozeral vôkol seba. Naostatok vidiac skormútenú postavu svojho verného sluhu, usmial sa prívetivo, ako čo by mu chcel za tak láskavú opateru ďakovať, i dvíhal sa hore.

„Len pomaly, pán z Tábora a z Krasku; lebo čert mi do duše, takto je z nás nič. To bola Rozgoňova[2] ruka!“

„Rozgoň!“ zamrmlal Krask a čelo sa mu chmárou zatiahlo, oči ohňom zaiskrili a ruka po šabli hmatla, ako čo by mu toto meno nadprirodzenej sily bolo dodalo: skočil hore a veliteľským hlasom rozkázal Hrabinovi predviesť pasúce sa kone.

„Aspoň si kus mrváňa zajedzte, pán môj,“ prosil Hrabina úprimným názvukom, „čert mi do duše, tá Dora ich dobre pečie, i víno lepšie padne, keď má postelište. Hej, Šíp a Strela, kone vrané, striebrom, zlatom podkované, hop, hop…“ i zahvizdol a kone, k vojenskému cviku privyknuté, postavili sa, prskajúc a rehtajúc. Naši jazdci skočili do sediel a ako čo by sa nič nebolo stalo, uháňali horou.

Rimavská dolina bola pred štyristo rokmi ešte temer celkom horami zatiahnutá. Len kde-tam vykukávali prázdniny, kde sa malé dedinky rozkladali. O otvorenom poli nebolo ani chýru ani slychu, len okolo Rimavskej Soboty bolo kus obrábaných rolí a lúk. Z vrchov horou pokrytých trčali zámky Maginhrad nad Skalníkom a hor vyššie naproti Hrachovo.

V oboch týchto tvrdziach rozkazovali husiti, ako to vôbec vtedy bolo po všetkých zámkoch Horného Uhorska. Prvý prináležal slovenskej, s Jiskrom držiacej rodine Brezovickej, kde jeden úd tejže viedol veliteľstvo; na druhom rozkazoval český rytier Hraško, ktorý i osade, jeho ľudom založenej, dal svoje meno. My v našej povesti jednako budeme mať príležitosť bližšie sa zoznámiť i s jedným i s druhým zámkom a s ich veliteľmi; tuto sme ich len zato menovite uviedli, aby rozhovor našich dvoch jazdcov bol čitateľovi zrozumiteľnejší.

I Krask i Hrabina dostali sa naostatok na Rimavskú dolinu, ta asi, kde teraz Kľačany stoja. Prvší zastal a zdal sa rozvažovať, skade má namieriť ďalší pochod. K Sobote nezdalo sa mu zbližovať, lebo táto, bárs naoko husitom podvržená, chovala v sebe predsa mnohých Huňadových prívržencov; i dalo sa obávať, že po nešťastnom pre Huňada výsledku Lučenskej bitky niektoré zvyšky správcových vojov na svojom úteku do Sobotských a Vargedských hôr sa utiahli, kým sa rozprášené voje dovedna nespoja.

„Čo myslíš, Hrabina,“ dozvedal sa naostatok dôverne verného zbrojnoša, „či nenazrieme trochu k Hraškovi hore – a tak naspäť na Maginhrad? Ono nám síce súrno, ale ešte ďaleko poludnie. Do večera máme do Drienčan času dosť. A nebude škodiť, keď i Hraško i Brezovický zvedia cieľ môjho posolstva.“

„Ha, čert mi do duše, pane!“ zahrešil zbrojnoš a zazrel hore dolinou k Hrachovu a Maginhradu, až mu v očiach len tak zablyslo. „Nech som nie Hrabina, ak je nie pravda! I Hraško i jeho milosť mladý panák Brezovický sú líšky haďou kožou podšité. Tých že sa na pozore!… Veď sto striel do mojej Strely, viem, čo viem… Nie zato, že ma Vlčúr, ten chýrečný krutichvost Hraškov, nedávno previedol cez lavičku – hrom mu tam dušu páral, kde je; ale prisahám na kalich, za vernosť Hraškovu proti nášmu milostivému pánu Jiskrovi nedal bych ani, hľaďteže, toľko!“

I ukázal prstami napodobnenú figu a luskol frčku do povetria.

„Ten, čo nazbíjal, rád by mať na suchom ako ulovenú rybu, i krúti sem i krúti tam ako pes chvostom – bez viery ako pohanský Turek – bez cti ako klamársky žid. Ha, čert mi i jemu do duše! Mne je len za mladým slovenským junákom Brezovickým ľúto. Škoda mladej slovenskej krvi! Sadol na lep ako vták a úboža trepoce krídelcami, on sa nazdá, že od radosti… a tu, že už ani sem, ani tam. Poznám vtáka po perí a Hrašku po poli, na ktorom vyrástol, a Brezovického po nôte, čo si vyspevuje, zavzdychuje. Za kým?… Pán boh s nami a zlé preč! – za jazernou Hraškovou Meluzínou!“

Krask s neprekonateľnou trpezlivosťou vypočúval Hrabinovu hrmavicu vedenú na veliteľov zámkov Maginhrad a Hrachovo, potom, hľadajúc na Rimave brod, jazdil čím hore, tým dolu, kým sa naostatok nedostali oba na druhý breh potoka.

„No, nechže ti bude po vôli, Hrabina! Hrašku a Janka Brezovického navštívime na druhý raz; ale teraz povedz, či najskôr domov a tak naspäť do Drienčan? I na Drienku nás čakajú!“ Takto sa spytoval rytier a popchýnal koňa do vrchu, na ktorom teraz dedina Pokoradz leží, držiac sa hôrnej húšte, aby ich Maginhradského zámku strážcovo oko nedostihlo.

„No, čert mi do duše, pán môj z Tábora! To vy najlepšie viete. Ja sa do cudzích vecí nemiešam, ale to stará obyčaj, že si posol najskôr posolstvo vykoná – a tak ide svojou cestou, kde ho dvoje oči vedú. A potom i tá vaša holubica, či Milica, ako ju vy voláte, by tej vašej rane najlepší liek vedela. Úboža, ani nevie, či mriete, či žijete. No, i jeho milosti pánu Valgathovi sa musí vyrozprávať, ako sa nám tej noci vodilo. Hej, sto striel do mojej Strely, viem, že i starý Kudlák natiahne uši a otrčí gambu, keď mu budem rozprávať minulonočný zhon, trmu-vrmu, fuky-tresky. Hahaha, ešte mu to musím i do veršov zložiť, aby si vraj aspoň o bitkách spieval, keď sa už sám nevládze biť.“

Hrabina sa s chuťou smial na svojom nápade, ačpráve sa nikdy nedal dlho prosiť, keď ho jeho spoluzbrojnoši žiadali pri pohároch o skladanie veršov.

„No, nechže ti i to bude po vôli; poďme teda do Drienčan, na náš Drienok i stade nie obchádzka…“ hovoril rytier a púšťal sa v húšť, kade jazdci ledva mohli stúpať.

Pred štyristo rokmi nebolo takých ciest ako teraz. I väčšie mestá spojujúce hradské človek za cestou len po koľaji uznával, no horami ani chodníčka, nie to že by cesty. I tie terajšie hory naše sú ani tieň predošlých. Sú to chrasti proti starovekým lesom, v ktorých sa sekera neozvala. Päťstoročné dubiská, vysoké cery, rozšírené buky, medzi nimi husté skupeniny velikánskych hrabov, lieštiny a javorov, a prostred tohoto dákasi tajná polotma, ustavičný šust, huk a hvizd, mrmlajúce hlasy medveďov, zavýjanie vlkov, brechanie líšok… to bol prirodzený obraz hory, ktorou sa dobýjali naši jazdci, kliesniac si húšťou cestu z malohontskej strany na Balockú dolinu, k chýrečnému zámku Drienčany, v ktorom sedel nie menej chýrečný husitský podveliteľ Valgatha.

Po asi dvojhodinovom blúdení, hľadaní čistín a premávaní sa cez menšie hôrne potoky, skaloložiská, kopce a priepasti, dostali sa naši jazdci naostatok na balockú stranu, a vyjdúc na vrch, teraz „Polhorou“ menovaný, kochali svoje oči na utešenej doline, ktorá dostala meno „Balocká“ od zámku, vznášajúceho sa na náprotivnej strane niže vrchu Tehetníka, a od potoka pretekajúceho cez krásne a v tých časiech v strategických ohľadoch veľadôležité údolie.

Táto dolina, započínajúca sa od vrchu Trstia a z viac menších doliniek záležajúca, spájala sa pod Balockým zámkom v jedno a takto rozšírená ťahala sa dolu až hen pod Rimaseč, kde sa zbiehala s Rimavskou dolinou.

Jazdcom našim bol celý kraj nižnej Balockej doliny otvorený. Títo však obrátili svoje zraky k vyšným stranám doliny, ktoré, celkom porastené starovekými horami, javili divokú prírodu, opierajúc sa vrch vrchom na vysoké brdá terajších hronských hôľ.

„Nech som nie Hrabinom, pán môj, až stadiaľto vidno chýrečné hniezdo Valgathovo! V tých horách všetko skryté; ani ten náš Drienok – tak bývame, ako ozaj medvede. Hej, čert mi do duše, lepšie Krahulcovi na Balogu; každý deň sa aspoň obzrieť môže po tom božom svete!“ žaloval sa Hrabina, keď nadarmo okom hľadal veže a cimbury Drienčanského hradu.

„Kto sa dobre skryje, dobre žije, Hrabina!“ odpovedal rytier. „I ruža v šípe rastie – a predsa je pekná.“

„No, no, pán môj, nechže si vám bude! Ale na moj hriešnu, pri tom všetkom by lepšie bolo, keby človek videl aspoň pol bašty Valgathových múrov, lebo… —“ a tu sa dľa svojej obyčaje zbrojnoš poškrabal sa ušami a nedôverive pozeral dookola.

Pred nimi otvárala sa priepasť, ťahavým rastlinstvom zapletená. Hlboko naspodku hrčal potôčik, ale k nemu ani cesty, ani otvoru nebolo. Mohutné žuly trčali príkrym spádom vrchu k druhej strane, na ktorú sa mali jazdci prepraviť; i zdalo sa, že bez krídel na druhý bok sa dostať nemožno. I rytier i Hrabina skočili z koní a za uzdy ich vedúc, hľadali priechod.

V tejto nesnádzi zazreli dve postavy, približujúce sa k ním akosi chúlostivým krokom. Jedna v dlhý šat oblečená, driek bielou šnúrou obviazaný, hlavu baršúnovou okrúhlou čiapkou prikrytú, v ruke mohutný kyjak – javila kňaza husitského, ktorý s útlosťou otcovskej náklonnosti viedol za ruku jednu, ako sa zdalo, mladú osobu nežného pohlavia. Asi na dvadsať krokov k našim jazdcom sa priblížiac, pošepkal niečo mladuche, ktorá, zarazená, s výkrikom strachu ťahala starca v húšť, zakrývajúc si bielou plachietkou na hlave celú tvár krem očú.

„Ani na krok, otče Brožko,“ zavolal rytier na starca, nevoľky mladuchu do húštiny nasledujúceho. „Tajomstvá vaše si uctím a vaša plachá srnka sa mňa nič nemá čo báť. Na rytiersku česť a na kalich zaručujem jej i moju ochranu; ostatne mňa i môjho sluhu Hrabinu dokonale znáte. Žiadam vašu spoločnosť; lebo tuším, že i vaše kroky domov do Drienčan mieria.“

Brožko vystúpil spätkom z húštiny a s otvorenou tvárou a dôverným krokom pristúpil k rytierovi, podal mu ruku i požehnal ho, bozkajúc ho v mladistvé čelo.

Bol on ozrutnej postavy, opravdivý obor, takže i rytier i Hrabina, stojac pri ňom, vyzerali v pomere k nemu len ako nedorastení chlapci. Mohol mať okolo sedemdesiat rokov, aspoň dlhé šedivé vlasy jeho svedčili o tak vysokom veku, lež plná otvorená tvár, úprimne usmievajúce sa oči, k tomu zázračne veľký nos dodávali jeho zovnútornosti dač mladistvo-bujného, predsa úctu a vážnosť vzbudzujúceho.

„Kde sa túlate?“ prehovoril naostatok starec tak plnozvučným hlasom ako stocentový zvon. „Či ste na úteku a kalich pokorený, či máte radostnejšie zvesti?“

„Ha, čert mi do duše!“ zvolal netrpezlivý Hrabina. „Huňad s celou perepúťou zbitý, tábor vykúrený… a nepriateľ uteká ako myši, keď sa strnisko podpáli… sto striel…“

Starec pozrel prísne po zbrojnošovi, ktorý, k takémuto pohľadu neprivyknutý, nedopovedal svoje porekadlá, ale sa utiahol za pána svojho.

„Mám posolstvo od pána Jiskru na hrad Drienčany,“ odpovedal Krask, a stúpal za starcom, ktorý istotne dobre poznajúc hôrne cesty v týchto divokých končinách, našich jazdcov onedlho doviedol na schodnú pirť. Medzitým sa k spoločnosti pridružila i prestrašená mladucha, ale v plachietku tak zavitá, že z jej tváre krem očú a z jej tela krem snehobielej rúčky, ktorú starcovi podala, zvedavý Krask nič nemohol vypátrať.

„Chvála všemohúcemu bohu za víťazstvo dopriate kalichu!“ zvolal nábožným názvukom starec, keď sa z úst rytierových obšírnejšie bol dozvedel o víťazstve husitov pri Lučenci. „No však, Mirko, ako vidím, seč bola tuhá, i tvoje ľavé rameno nesie znaky boja.“

Pri týchto slovách starca pozdvihla zababušená mladucha na rytiera oči, a tajný vzdych letel z jej úst.

Potom sa striasla, a šepkajúc: „Otče, poďme, poďme,“ ponáhľala sa ako ranená srnka dopredku, vyšmyknúc sa zo starcových rúk.

„Čo to za osoba?“ dopytoval sa znepokojený rytier tíško starca, popri ňom kráčajúceho.

„Pst, Mirko, to je moje tajomstvo, i sľúbil si, že ho šetriť budeš. Ostatne vidíš, že to chudobné dievča, ktoré sa vás vojakov naľakalo a náhli sa domov.“

V rytierových prsiach to čudne búrilo.

Nepokojným zrakom prenasledoval dievčinu, ubiehajúcu pred ním asi na dvadsať krokov, ako čo by ho dáke neisté tušenie ovládalo. Sledoval každý pohyb jej tela, každý záhyb na jej vlniacich sa červených šatách, ako čo by chcel vylúpiť jej postavu zo škrupiny nemotorných sedliackych šiat a obliecť ju primerane svojmu vkusu. Zdala sa mu známou, blízkou známou, a predsa…

„Ty si blázon, Mirko,“ začal s vysileným úsmechom starec, ktorý nepokoj rytierov nemilo bol spozoroval. „Povedám ti, chudobná dievčina, sirota, a nič viac. Vzal som ju k sebe, vytrhnem ju z katolíckych pazúrov a pripravím ju ku kalichu. Služba sa jej pri Valgathových dcérach nájde, a ratujem dušu.“

„Kedy ste nechali Drienčany, otče môj?“ vyzvedal sa trochu uspokojený rytier. „Čože robí Milica – a malá Želmíra?“

„Predvečerom som mal kus cesty do Soboty, ako vidíš, syn môj – stadiaľ sa vraciam. Ostatne, device boli pri mojom odchode zdravé, lenže trochu smutné v ich osamelosti.“

Pri ostatných slovách pozrel prenikavo na rytiera, ktorého líca sa zaliali ružovou farbou mládeneckej hanblivosti.

„Škoda šuhaja!“ zamrmlal starec a zadumal sa v sebe.

„Ha, čert mi do duše… a sto striel moju Strelu páralo,“ vykríkol radostným hlasom Hrabina. „Či to tamto nie Drienčany, hniezdo pána Valgathovo?… Hophop, Strela, len sa pohýnaj; bude obroku dosť, i veľa… a starému Kudlákovi také verše zložím, že sa bude i biť i plakať.“

Po malej chvíli stratila sa celá spoločnosť v hradbách husitského zámku, na Drienčanoch.