Читать книгу Valgatha - Kubáni Ľudovít - Страница 3

Vo veľkom zámockom tereme v druhom poschodí sedel rytier Krask a otec Brožko za veľkým dubovým stolom. Chutne ujedali si oba z nastolenej diviny a popíjali si z dobrého vadnianskeho vínka. Očividome mizla na stole nahromadená potrava i ubúdal vo veľkom krčahu nachádzajúci sa nápoj. Ako rytier, tak i otec Brožko nedali sa veľmi núkať; veď sa už dávno tak nehostili!

Teremom prechádzala tretia osoba.

Hrdý jej krok, hladká nenútenosť v pohyboch, slovom, celé držanie sa muža poukazovalo s istotou na domášneho pána, na veliteľa zámku Drienčany.

Bol to skutočne Valgatha sám, hrdina našej rozpravy, ktorého z tejto príčiny i dľa zo vnútornej podoby, i dľa jeho vnútornej povahy a rázu mienime obšírnejšie opísať.

Valgatha mal v tomto čase asi päťdesiat rokov. Bol strednej, no plnej, svalovitej postavy. Obličaj mal otvorený, husté čierne vlasy pretkávané šedinami. Husté tmavé obočia, ktoré boli temer dovedna zrastené, dodávali mu dakéhosi zasmušilého výrazu. Tento výraz miernili jeho usmievavé, tu i tu ohňom brnkajúce oči, hladké vysoké čelo a rovný, útlej podoby nos, pod ktorým pečlivou rukou riadené čierne fúziská, splývajúce s takouže bradou v jedno, celkom zatieňovali jeho ústa. Kolo týchto pohrával si obyčajne horkoposmešný opovržlivý úsmev, čo Valgathovej tvári, ináč prívetivého pozoru, dodávalo dač tajného, dač odsocujúceho.

Ačpráve doma, predsa bol v úplnom vojenskom obleku, vynímajúc prilby, ktorá ležala na stole. Mohutné prsia prikrýval čierny vyleštený remeň; za drahým opaskom trčali na strieborných retiazkach pokvačkané nože, na ľavom boku sa za ním vliekla dlhočizná šabľa a na vysokých čižmách pripravené ostrohy hlučne štrngali za každým jeho krokom.

Valgatha bol najmilší podveliteľ Jiskrov, na všetko odhodlaný, vykonávajúci rozkazy svojho veliteľa navlas, bez odporu; pri tom všetkom bol človek chladnej krvi a rozvahy, kališník, oddaný dušou a telom husitizmu, žijúci a mrúci za jeho slávu a rozšírenie, junák osobnej hrdinskosti a zmužilosti podriadencom svojim prísny síce, lež spravodlivý veliteľ, majster v nečakaných útokoch a v použití dobytého víťazstva, taktiež v obrane zámkov, zverených jeho moci  slovom, chlap a junák v opravdivom zmysle slova, na ktorého sa mohol Jiskra bezpečne spoľahnúť.

Súc od niekoľko rokov vdovcom, pečoval s neporovnateľnou otcovskou útlosťou o budúcnosť svojich dvoch dcér, strativších matku, z ktorých staršia, teraz asi šestnásťročná Milica prechádzala do kvetu mladosti, mladšia Želmíra však, asi osemročné dieťa, útly to púčok, bezstarostne trávila svoj mladušký život v detinských rozkošiach.

Priveľká otcovská láska a starosť o budúcnosť týchto devíc vyvinula vo Valgathovi, ináč mravnej povahy, náruživosť lakomstva a ziskuchtivosti, baženie po velikánskych pokladoch, k nadobudnutiu ktorých mu bol vítaný každý prostriedok, a tak i lúpežné výpravy.

Dôveru nemal v nikoho, vyjmúc asnáď otca Brožku, ktorého od detinstva ctiac, zasväcoval viacej snáď z obyčaje ako z obzvláštnej príchylnosti do svojich tajomstiev a plánov a jeho námietky a tu i tu hromženie proti jeho ziskuchtivosti, nemajúcej medze, prijímal so šetrnosťou a synovskou úctou. Ináč šiel svojou cestou, nedajúc sa zmýliť radami, výstrahami a vyhrážkami pekla a večného zatratenia, ktorými otec Brožko na neho dotieral.

Mravnú výchovu svojich dcér zveril bezpodmienečne na starého otcovského priateľa, ktorý, bárs mal svoje stále bydlisko pri kostole v osade, ležiacej proti zámku, predsa sa zdržoval obyčajne v zámku, zamestnaný najviac svojím vychovávateľským úkolom.

Po tereme prechádzajúci sa Valgatha zastal konečne pri stole a keď bol pripil na zdravie príchodzích, obrátil sa k mladému rytierovi, potľapkal ho po pleci i preriekol zvučným hlasom:

„Mirko môj, ako vidíš, u nás je všetko v poriadku. V páde nešťastného výsledku včerajšej bitky boli sme úplne prihotovení k vytrvalej obrane. Jeho milosť pán Jiskra žiada, aby sme zostali v tomto obrannom položení i naďalej. Píše mi, že onedlho sám k nám príde, a to v spoločnosti Pankráca[3] , Talafúza a Komorovského[4]. Huňadovi neverí. Tento velikán nezabudne na pomstu. Má nás v oku ako soľ, i nazdá sa, že sme nešťastím krajiny. Hja, darmo je, každý žije, ako vie  a víťazstvo kalicha sa musí šíriť, a národ československý zveličovať. Či nie tak, otče Brožko?“

„Kto mečom bojuje, mečom zahladený býva, vraví Písmo sväté,“ odvetil tento vážne a pozrel prenikavo do Valgathových očú.

„Meč je znakom junáctva“ zvolal vínom trochu rozpálený Krask, „a naše časy nie sú pre baby, ale pre hrdinov, bojujúcich za slávu Slovanstva a za užívanie večere Pána pod obojím. Či nie tak, otče? Veď ste ma to tak učili.“

Starý Brožko vopchal miesto odpovede svoj veľký nos do vínom naplneného pohára, lebo to bola jeho slabosť, že rád užíva hroznovinu. A nikdy sa neopil, lebo jeho obrovská ústrojnosť tela mnoho vydržala.

„Pravdu máš, Mirko! Časy naše sú časy bojov,“ prisvedčoval Valgatha, potešený nadšeným zápalom mladého rytiera. „Opravdivým si synom svojho otca, môjho nezapomenuteľného súdruha, vrstovníka a soka v láske a junáctve, môjho Smíla z Tábora a Krasku, čo pri Rábe, kde náš slávny Žižka druhé oko stratil, život položil za kalich. Pokoj prachu jeho a večná mu sláva! Bol to jediný a opravdivý priateľ môj,“ doložil dumne a večitý posmešný úsmešok jeho tváre zmizol na okamženie, aby spravil miesto bôľnemu pohybu, kolo úst si zahrávajúcemu.

„Kedy dôjde jeho milosť pán Jiskra?“ vyzvedal sa otec Brožko, chtiac veliteľa zámku uviesť z bôľnych upomienok do toku obyčajného zhovoru.

„Dľa jeho spôsobu istotne nás prekvapí. No, ale nič to, my sme v poriadku. Chlapstvo otužené, dobre ošatené, k cviku privyknuté, duchom hrdinským nadchnuté za slávu a kalich. Hja, prisahám na nevinnú krv Husovu, jeho milosť Jiskra bude s nami spokojný! Ozaj, Mirko,“ pokračoval ďalej, keď bol takto vylíčil svoju spokojnosť nad stavom svojho vojska; „jeho milosť pán Jiskra ťa v liste, čo si mi doniesol, teraz úplne podriadil mojim rozkazom. No neľakaj sa… to je dôkaz jeho blahosklonnosti proti tebe. Osobnej voľnosti trochu síce stratíš, lež zato budeš spolu s Brezovickým mne a skrze mňa jeho milosti pánu Jiskrovi pobočníkom, ba zaraduj sa ¦ dôverníkom. Potrebujeme šuhajov nám úplne oddaných, na ktorých mienime založiť budúcnosť týchto krajov a našej nadvlády. Ide tu o vaše zveľadenie. Vy máte žať, čo sme my nasiali. Žiadame však úplnú oddanosť a poslušnosť vo vykonávaní našich rozkazov, a tak v uskutočňovaní našich velikánskych zámerov, rozumieš, Mirko?!“

Mladý rytier z Tábora, zarazený určitou rečou Valgathovou, premýšľal so zachmúreným čelom o násilnom prevrate jeho doteraz dosť voľného položenia. Bolo vidno, že vyšší cieľ svojho budúceho určenia dokonale nechápal. Zavzdychol ťažko, a bársako sa premáhal, povedal s názvukom horkého citu:

„A Drienok, môj osamotený, v horách skrytý Drienok ostane opustený, i ktože tam bude veliteľom?!“

„Nuž ty, syn môj,“ uspokojoval ho Valgatha, „lenže nie osobne. Právo veliteľstva na Drienku ti nikto neodberá, to si si už svojou zmužilosťou vydobyl. Ty máš však väčšiu úlohu, ako žiť v tom tmavom hniezde v nečinnosti a s medveďmi i s divými kancami sa pasovať. Na Drienok pošleme starého Kudláka, ak nič nemáš proti tomu. On je síce starý, lež tuhý ako remeň. Slovák rodom, úplne spútaný s nami a s našimi záujmami, za ktoré žije i mrie. Zrady a nevernosti sa pri ňom obávať nemôžeme. A veď vy ho znáte, otče, a ako badám, vediete s ním dôvernú spoločnosť. No, bude to pre starého Kudláka!“

„Robte si vy, ako chcete, syn môj,“ odvetil tento, „mňa do vašich vojenských poriadkov nič. Kudláka síce ľutujem, že ide preč; on mi tu bol na veľkej pomoci v rozširovaní náboženského ducha medzi vašimi rozpustilými vojakmi. No, ale poručeno bohu, vás do tohoto a mňa tam do toho nič.“

„Čo je môj najbližší úkol?“ dozvedal sa Krask, keď videl, že je nad osudom jeho už rozhodnuté.

„Úkol vypátrania zámerov nášho nepriateľa Huňada. Pôjdeš k nemu, syn môj, s posolstvom. Pán Jiskra mu chce podať návrhy pokoja. Už či to pochádza z čistého úmyslu, lebo jak ti známo Cilleymu a vôbec Nemcom neverí, či len aby získal času, to neviem. No na Žižku! to sú jeho záležitosti. My budeme poslúchať, a keď treba, biť. Ako vidíš, úkol tvoj je slávny a netajím, že ťažký. Ale takí dvaja šuhajci, ako si ty a Brezovický, keď sa dovedna zoberú, všetko uskutočnia! Ide tu o naše bytie, o zadržanie toho, čo sme vydobyli, a o pokojné užívanie toho, čo sme nazhromaždili. A toto všetko má nám vyprostriedkovať tvoje posolstvo k Huňadovi. Akonáhle ti zacelie rana, Rozgoňom zadaná, a trochu si oddýchneš, nastúpiš svoju cestu. Bližšie návody dostaneš pri odchode. Dovtedy sa dorozumej s Brezovickým z Maginhradu. Urobte vedno k vašej ceste prípravy. No, ale dosť nateraz! Potrebuješ odpočinku, syn môj; zaveďte ho, otče Brožko, do jeho chyží a potom sa vráťte!“

Rytier prosebným zrakom pozeral na veliteľa, i zamrmlal dač zajakavo, čo sa však nedalo rozumieť.

„Viem, čo chceš, syn môj!“ smial sa Valgatha, „no ja proti tomu nemám nič, len sa usiluj sám si to s Milicou dokončiť!“

I kývol na rozlúčenie. A Krask, z tejto strany uspokojený, zdvihol sa od stola hore; kráčal za Brožkom, vedúcim ho do jeho chyží.

„Ha – na Žižku! – driečny šuhaj ten Mirko!“ vravel sám v sebe Valgatha, sprevádzajúc skúseným okom štíhlu, ohebnú a hrdo si vykračujúcu postavu odchádzajúceho rytiera, potom prejdúc niekoľko ráz po tereme, vrhol sa naostatok na medveďou kožou zatiahnutú lavicu, očakávajúc v tomto položení návrat otca Brožku.

Po malej chvíli vstúpil tento dnu a zaujal svoje predošlé miesto pri stole.

„Otče Brožko, pozorujem, že za mojím chrbtom kujete tajomstvá. Milice minulej noci a dnes nebolo doma! Chcem vedieť, čo je vo veci. Hovorte pravdu!“ začal prísnym hlasom Valgatha, i vstal hore a sadol si k stolu naproti starcovi.

Tento zadivene pozrel na vyšetrujúceho veliteľa.

„Pane,“ začal neistým hlasom, ktorý však čím diaľ, tým viac pevnosti nadobúdal; „pane, odkedyže nedôverujete Brožkovi? Výchovu svojich dcér ste zverili na mňa a svätý Václav mojím svedkom, že tomuto úkolu môjmu zodpovedám dľa najlepších náhľadov svojich. Milica vyrástla, bude mať dnes-zajtra sedemnásť rokov, a v tomto veku zatúži srdce po voľnosti. Zámok váš mu je klietkou, žiada sa na slobodu; no, a myslím, je v poriadku, keď ho moja ruka vedie.“

„Žiadne okolky, otče,“ skočil mu do reči Valgatha, „tuším vaše spojenie s Huňadovým domom! Myslíte si, že mi výsledok jeho bude po vôli?! Ach, znám pýchu Huňada – a moje meno vyjde na všeobecný smiech. Nie, nie, otče! Tak ďaleko začierať nebudeme. Viete, Milica je i mojou nebohou ženou sľúbená Kraskovi.“

„Srdce si rozkazovať nedá!“ preriekol vážne starec. „A spojenie vášho domu s Huňadovcarni by poslúžilo celej vlasti, i ubezpečilo by postavenie vaše. Ostatne, staň sa vôľa božia!“

Valgatha premýšľal. Slová starcove vzbudili v ňom nové smelé myšlienky. Ctižiadosť sa v ňom ozvala.

„Ha – na Žižku! – otče, tvoj plán je veľký!“ zvolal naostatok, prsia sa mu vzdmuli a v slobodnom lete obrazotvornosti videl sa už na vrchole slávy, ligotajúcej sa v spojení s Huňadovským domom. „Milica je deva zvláštnej krásy a hrdinského ducha, súca k boku Lacka Huňada[5]. No a Mirko Krask… pravdu máš, otče, srdce si rozkazovať nedá. Sám som zbadal, že Milica od neho bočí, bárs dávno vie, že jej je matkou súdený. No, dáme jej po vôli! Tvoj plán, otče, ja síce nebudem verejne napomáhať, lež mu ani prekážky v ceste klásť. Rob, čo za dobré uznáš, lež – na Žižku! – opatrne, aby Valgathovo meno nevyšlo na posmech.“

„Zanechajte, syn môj, lúpežné výpravy; zmierte sa so statočným Huňadom, podrobiac sa mu ako správcovi krajiny, buďte vďačným synom tejto novej vlasti – a verte mi, vaše meno príde k sláve, a nie k posmechu!“

„Ďaleko čiahaš, otče!“ zvolal trochu mrzuto Valgatha, rozdurdený výčitkami starcovými. „Ja som nie lúpežníkom; a čo som dobyl, za to ďakujem môjmu rytierskemu meču. Že sa chcem s Huňadom zmieriť, môžeš badať z posolstva, ktoré som teraz zveril na rozkaz jeho milosti Jiskru Mirkovi Kraskovi. Ostatne čas ukáže budúcnosť. Nemcom, ako vieš, ani sám neverím!“

Po týchto slovách povstal od stola hore, i podajúc Brožkovi ruku, odišiel z teremu von, istotne držať večernú prehliadku nad zámockou posádkou, ktorá sa, ako to trúby a bubny ohlasovali, bola zhromaždila k vojenskej prehliadke na veľkom zámockom dvore.

Otec Brožko zadumal sa nad džbánom, vínom naplneným, kým nepovstal, vytrhnutý z premýšľania šumom otvárajúcich sa dvier z pravej strany, a s milým úsmechom v tvári nepovzniesol nad anjelské hlávky prichádzajúcich žehnajúce ruky.