Читать книгу Tichá voda - Martin Kukučín - Страница 2

Bolo mi akosi veselšie. Vľúdnejší na mňa neboli, ale aspoň jednému človeku bol som užitočný. Brnovmu Martinovi. Život mi nebol taký prázdny.

V nedeľu sestra nemálo sa podivila, keď v spevníku našla stužku. Ja som sedel pri stole ako upečený, ale zato som striehol, čo sa ide robiť.

“Mamo, pozrite! Čo som si ja našla!“ volala na mater do kuchyne.

Mať vošla do izby a usmievala sa so stužky na dcéru. Veru tak! Kým som sa ja učil “rosa — rosae“, za ten čas Žoša vpratala sa materi do srdca. Mať otrela si dlane o zásteru a vzala stužku do ruky.

“Nová, celkom nová,“ povedala. “A pekná veru — no! Len kde si ju, dievčička, vypriadla?“

“Tuto bola, ľaľa — tu som ju našla.“

“Veď už viem, že tam. Ale kto ju ta vložil?“

“Ja neviem,“ odpovedala určite.

“Už to ty budeš najskôr vedieť.“

“Ja veru nie...“

“Ja tobôž, a tamten,“ ukázala na mňa, pozrúc prísne v tú stranu, kde som ja sedel, “ten ani tak! A otec,“ vzdychla si, “ten by ti ju ver‘ nekúpil. Vždy sa vyhovára, že nemá groša.“

“Tak nevieme, kto!“ zvolala Žofa a zasmiala sa.

“A ani nešípiš?“

To sa mať opýtala šepky, presvedčiac sa, či ja nečujem. No ja som hľadel do nemeckej čítanky, ako by mi bol oči do nej prišil.

“Iba ak Ondráš Chovanovie...“

Tu sa Žoša zajakla. Bola červená ani pivónia. Tvár jej aj ináč sa ligotala, lebo ju šuchla umastenou rukou, mastiac si čierne dlhé vlasy, no teraz ako by bola osvietená, tak jej žiarila.

Mať neodpovedala nič, no jej tvár dokonale prezradila, že je spokojná.

Mne šlo skoro do plaču pri nemeckej čítanke. Ten rozdiel, ako hovorí s ňou a so mnou! A jej všetko po vôli! A iba jej žičí, a mne všetko odšomre! Ešte ani preto sa nenahnevá na ňu, že Ondro Chovanovie jej stužky dáva! Aký to bezbožný čeľadník! Len pred dvoma týždňami vypásol kostolníkovi ďatelinu. Vlani vyťahal zemiaky, že ho richtár chcel dať na mušky. Furmanom, čo u Žida kŕmili, vyťahal všetky lôniky, takže im kolesá pospadúvaly, sotva že vyšli z pajty. I mňa ako hodil do vody! Mohol som sa veľmi ľahko zatopiť, keby voda bola hlbšia. A niet v dedine človeka, čo by ho nepreklínal a neprezýval opršancom. A moja mať nič nepovie! Ešte sa usmeje...

A keby bol vedel všetko, čo som vtedy ešte nevedel! Že to všetko narafičily matere. Že nie darmo od rokov a rokov chodievala mať do Chovanov a Chovanka do nás. Že i po jarmokoch spolu chodievaly a volaly sa “kmotrička moja úprimná“. Azda i rozóliš píjaly, ako už na oldomáš... To som ja nevedel, ako nevedela Žoša, ani Ondro Chovanovie. Sišli sa a sami od seba začali, a matere sa smialy a prikyvovaly hlavami.

Mať jej rozplietla vrkoč a vplietla doň stužku. Ja som sedel za stolom učupený. Pozeral som na Žošu — nie, obdivoval som ju. Aká je dnes krásna! Kde sa len vzala? Vlasy mávala krátke, že mať vždy šomrala, že “ich azda myši obhrýzly“, postavu trochu prihrbenú, i tvár celkom bezvýraznú, farby trochu tmavej. A teraz aká dievčica rúca! No, šumná je, šumná... Ba kedy tak opeknela, veď včera nebola vari ešte taká... A vie, potvora, že opeknela. Každým pohybom, každým krokom to prezradzuje. Hľa, ako ide izbou - ani pávica!

Cítil som sa poníženým, opovrženým pri nej. Nie div, že mať len ju cifruje, len ju rada vidí.

“Ako chce,“ tešil som sa, sediac s otcom na chóre, ukrytý za jeho rukávom. “Ako chce, veď i ja budem kedysi veľký a tiež budem pyšný...“

Pozrel som v tú stranu, kde sedeli mládenci.

Ondro Chovan má halenu samá cifra — košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mládenec! Ale čo z toho, keď neprestajne šantuje. I teraz sa roztíska na obe strany; neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom sťa kabáč. A tisnú s druhej strany iní — Jano Kuchárovie už nesedí na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoci dosť sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. Sostúpil s lavice za ich chrbát a jedovate dohovára Ondrovi. Tvár jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosťovým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tisne sa, mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. A Chovan sa rehtí, ako by bol neviem čo vykonal.

“Len čo sa im páči na ňom?“ hútal som za otcovým rukávom. “Ja by ho zaraz otrávil...“

Martin Brna tiež sedel medzi mládencami, ale sadol si medzi mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli ako Jana Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do dievockých lavíc. Ta na to miesto, kde sa mu pestrela stužka mojej sestry. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel o ňu. Dosť bolo iných! Hociktorá by bola hotová. Veď Martin bol šuhaj hodný, urastený. Jeho svetlomodré šaty pristaly mu krásne, mušelínové rukávy boly nafúkané ani pyteľ a robily ho ešte plecitejším, ako bol. Čo na tom, že ústa má ako mak veľké? Len nech nevypúšťa z nich všakové márne reči.

“A ty nevieš, kto ti dal tú stužku?“ prihovoril som sa Žoši, keď si po večierni ukladala šaty.

“A čo ťa do toho?“ odvetila hrdo.

“Ja viem, od koho je...“

Čušala. Iba hodila plecom a vyšpúlila mi posmešne ústa. Mňa to veľmi urazilo. Videl som, že ma za nič nemá.

“Teba Chovan nechce,“ zaťal som ju s druhej strany.

“Teba sa bude radiť!“ okríkla ma.

Ako vidno, udrel som na citlivú strunu. Plač jej visel na tenulinkej nitôčke.

“Ale ja viem, že nie...“

“Opätky si pozri, ty — pán farár!“

Rozosmiala sa mi, ale v tom smiechu sa triasla zlosť.

Očervenel som od hanby, i zlosť ma nadišla. Len skočiť a začať ju biť podľa starej obyčaje. Ale čosi ma hatilo: nie že by sa bol vari bál. Zlosť bola vo mne väčšia ako strach. Akýsi iný cit mi zadržal ruku, ktorá sa už-už dvíhala.

“Viem, viem,“ začal som tĺcť pravou päsťou na ľavú dlaň a smial som sa škodoradostne. “On takej nechce, čo smotanu kvári...“

Prišiel mi v súre na um asi osemročný hriech. Pokvárili sme smotanu spolu a ona pre ňu vyhorela. Vtedy to tak bývalo.

“Počkaj, ty trhan, poviem ti materi!“ pustila sa do plaču. Ja som sa smial; no smiech ma prešiel, keď som zazrel, že mať vchádza do dvora. Žoša ju tiež videla a začala tuho nariekať. “Počkaj, tá ti dá, čo ty skladáš na mňa!“

Ak ju mať počuje! Bál som sa nesmierne.

“Neplač, Žofka, prosím ťa!“

“Just budem — justík!“ riekla ticho, bez plaču, ale hneď začalo nanovo.

“Dám ti pány — ľaľa, mám ich plnú knihu...“