Читать книгу Posledné Vianoce Na Zemi - Andrea Lepri - Страница 2

James jej rozpovie o helikoptére a o Harryho kríze, o krvácaní a o čudných pohyboch v lese, o šípe, ktorý mu spôsobil stratu vedomia a nakoniec o liečení rukami, ktoré na ňom praktizoval jeho syn. Ale Eva sa naňho stále díva skepticky.

„Neveríš mi?“ Pozri, ešte tu mám stopu“ vraví on a otočí sa, aby jej ukázal šiju.

Podľa mňa tá tvoja stopa po otrávenom šípe vyzerá skôr ako bodnutie hmyzom. Máš tam ešte žihadlo,“ snaží sa bagatelizovať Eve. „Počkaj vyberiem ti ho, nehýb sa... Aha tu je“ vraví. James zastená, keď mu ho vyberá. Potom sa pozrie nerozhodne na Eve. Nevie, či má byť šťastný alebo sklamaný. Hrad jeho domnienok bol zbúraný, kúsok po kúsku, ani nie za minútu. Nikto neprišiel do jeho domu s úmyslom uniesť mu syna, nikto do neho nestrelil omamný šíp.

„Si ešte stále otrasený tým, čo sa stalo Harrymu,“ ponúkne vysvetlenie, aby prejavila svoju ústretovosť.

„Áno?“ A čo povieš na chovanie nášho syna?“

„A čo je na tom všetkom čudné?“ snaží sa odľahčiť ona.

„Čo je na tom čudné?“ Mám neodbytný pocit, že vo svojej izbe nebol sám. Zdalo sa mi, že s niekým hovoril. Vieš, že neotvára nikdy okno, lebo sa bojí pavúkov. Našiel som ho však otvorené dokorán. A potom, moja migréna...“

„To si si len vsugeroval. Hneď potom sa naňho nežne pozrie, ako už dlho nie. Ľahko potrasie hlavou a položí vidličku, aby mu mohla pohladiť chrbát ruky. On je zmätený, ale napriek tomu jej vráti jej láskyplný pohľad. Hoci sa mu niekedy zdalo, že ich delí celý čínsky múr, Eve stačilo ešte vždy veľmi málo, aby si ho znovu získala. Vidí, že mu ide niečo povedať a napne uši aby ju vypočul.

„To, čo sa stalo včera, nás všetkých poznačilo. Asi ešte viac, než si dokážeme predstaviť.“

„Chceš povedať, že blúznim?

„Nie, chcem len povedať, že by sme mali trochu vypnúť. Mohli by sme niekam vypadnúť najbližší víkend. To by nám určite pomohlo skôr zabudnúť na to, čo sa stalo.“

James na ňu pozerá a nevychádza z prekvapenia. V posledných rokoch bola vždy proti, ak sa niekam chceli vzdialiť zo svojho domova. A ak sa im aj niekedy podarilo niečo naplánovať, vždy to skončilo tak, že sa niečo nečakané prihodilo a donútilo ich rezignovať na poslednú chvíľu. A často to nečakané malo niečo spoločné s jej prácou alebo dokonca s doktorom Parkerom, osobne. Toto všetko, spolu s mnohými ďalšími malými signálmi, ho takmer doviedlo k podozreniu, že má nejaký konkrétny dôvod, aby zostala zalezená v tomto anonymnom mestečku, a to dokonca tak, že bola ochotná sabotovať dovolenku.

„Ja nemám vôbec v úmysle zabudnúť, ja to chcem práve že pochopiť“ upresní on svojím typickým tónom a náhle zmení výraz. „Chcem pochopiť prečo je náš syn zrazu, ako keby ho vymenili. A ak to bude nutné, nechám ho niekým vyšetriť.“

„Áno? A kto by ho mal podľa teba vyšetriť, nejaký exorcista?“ vysmeje sa mu ona. Jej sarkasmus okamžite rozbije idylku, ktorá sa, ako si mylne predstavoval James, práve znovu medzi nimi vytvárala.

„Jedz. Studené hranolčeky sú hnusné“ dodá, aby zmenila tému, zatiaľ čo on sa na ňu s úzkosťou pozrie. Potom napichne kroketu na vidličku a začne znovu jesť.

Presne o devätnástej sa Helen dostaví do zasadacej miestnosti, kde na ňu už čaká tím jej ľudí. Je čas, na zhodnotenie doterajšieho vyšetrovania. „Takže kto chce začať?“ opýta sa demokraticky a sadne si za stôl. . Agent Jones zdvihne ruku ako prvý.

„Claretta sa vždy najviac ponáhľa“ doberá si ju, ako obvykle, Benelli a na tvárach niektorých kolegov tým vyčarí úsmev.

Ak by si aj ty, namiesto tvojej ženy, ktorá ti pripraví večeru, musel utekať domov a postarať sa o tri deti, aj ty by si sa ponáhľal,“ odpovie ona a premeria si ho od hlavy po päty.

„Dobre, tak si vypočujme, čo nám chceš povedať“ zasiahne Helen. „Existuje niekto, kto počas uplynulých dní, videl sledované subjekty tu v okolí?

„Nikto nič nevidel“ odpovie Claretta.

„To sa dalo čakať. Možno prišli sem práve tej noci, ktovie odkiaľ a pravdepodobne chceli pokračovať v ceste, ktovie kam...“ komentuje Helen. Potom sa obráti na Benelliho. „Mario, čo si zistil na druhej obhliadke?“

„Nič. Znovu som prehľadal celú oblasť. Bol som tam viac ako tri hodiny, ale nenašiel som nič zaujímavé.“

„Určite už zajtra ráno tam bude plno zvedavcov a nechcela by som, aby nám to tam kontaminovali. Dobre si to tam ohradil?

„Áno, šéfe.“

„Ešte niečo?“ pýta sa Helen. On potrasie hlavou. Potom sa Helen pozrie na Joea.

„Kam si sa dostal ty, so svojim vyhľadávaním?“

„Absolútne nikam. Nenašiel som jediný prípad podobný nášmu. Zopár podobných prípadov bolo na Aljaške, ale už dosť dávno. Okrem toho v Maine zmizlo viac ako dvadsať ľudí za posledné dva týždne, ale súdiac podľa policajných fotografií, nikto nenahlásil zmiznutie našich „hostí“ odpovie veľký muž.

Helen na svoje počudovanie cíti úľavu. Keby v tejto chvíli prišiel niekto požiadať o vysvetlenie, nevedela by, čo mu povedať. Takto však majú aspoň viac času venovať sa vyšetrovaniu.

„Dozvedel sa niekto z vás niečo o volajúcom?“ opýta sa všetkých s nádejou. Všetci však krútia hlavou na znak nesúhlasu.

Rad prišiel na Dowera. „Na dopravnom inšpektoráte mi nevedeli nič povedať. Keď sa úradník pozrel do terminálu, povedal mi, že neexistuje žiadny Cadillac s takým číslom podvozku. Starý Bob ho demontuje kus po kuse. Ale podľa neho, auto nie pokazené. Len jednoducho sa nedá naštartovať.“

„Z blata do kaluže... máme teda do činenia s dvoma prízrakmi, ktorí sa viezli na neexistujúcom aute ... ale očakávala som to“, poznamená.

„Chcem len vedieť, prečo sa volajúci nepredstavil“ povie Claretta skleslo.

„Sú len dve možnosti. Alebo je volajúci, ktorý nahlásil prípad, nejakým spôsobom v ňom namočený, alebo jednoducho nechce mať problémy. Ak by sa bol predstavil, tak by musel, napríklad, vysvetliť, čo robil v lese, v noci, o takomto čase,“ vysvetlí Helen. „A teraz sa choďte všetci vyspať. Zajtra budeme mať všetci ťažký deň. Budeme musieť robiť aj nemožné, aby sme mohli prísť na kĺb tejto veci“ uzavrie Helen, aby prepustila agentov, ktorí sa už pripravovali na odchod.

„Helen, Helen“ volá Cindy a vtrhne do zasadacej miestnosti. Pošmykne sa a aby nespadla, musí sa zachytiť sa o kľučku na dverách.

„Čo také strašné sa deje, že si ochotná riskovať zlomené väzy?“ pýta sa jej Helen.

„Bála som sa, že ste už všetci odišli“ zdôvodní svoj vpád do miestnosti a snaží sa znovu, s problémami, dostať na rovné nohy. Benelli sa nehanebne smeje jej nemotornosti.

„Volal chlapík zo servisu a vravel, že nám musí ukázať niečo absolútne neuveriteľné.“ vysvetlí ona.

„O čo ide?“

„Povedal, že to veľmi súrne, ale že po telefóne o tom nechce hovoriť.“

„A ty? Čo si mu odpovedala?“

„Aby počkal na linke.“

Helen sa pozrela na agentov. Viacerí z nich sa na ňu pozerali tak, ako sa školák pozerá na profesora, ktorý sa ho napriek poslednému zvoneniu snaží za každú cenu udržať v triede, aby dokončil svoje vysvetľovanie. Po takomto intenzívnom dni sa všetci chceli samozrejme vrátiť konečne k svojim rodinám. A ona sa necítila na to, aby niekomu nariadila ísť šesťdesiat míľ len preto, aby zistil, o čo ide.

„Povedz mu, že prídeme zajtra ráno.“

„Ale šéfe, mechanik vraví, že...“

Dokonale chápem, čo povedal mechanik! Ak ti na tom tak záleží, môžeš ísť ty, osobne, dnes večer.“

„Rozumiem,“ odpovie Cindy, potom zamieri späť a vráti sa do ústredne.

„Teraz už všetci choďte. Prv, než si to rozmyslím,“ nariadila Helen agentom. Tí si s úľavou povzdychli a začali opúšťať miestnosť.

„Je tu ešte niečo“ informuje ju Benelli.

„Áno?“

„Pani Murphyová ma volala aspoň zo desať krát. Dnes nás čakala, kvôli tomu neslávne známemu meraniu hraníc jej pozemku. Povedal som jej, že ju potom zavolám, čo jej mám povedať?“

Že teraz pracujeme na veľmi dôležitom prípade a nemáme čas na nejaké stupídne meranie hraníc.“ odpovie ona a prevráti oči dohora. Potom odprevadí všetkých k dverám a zamkne ich na kľúč.

Keď zostane Helen sama, urobí zvyčajnú rutinnú kontrolu dverí a okien. Potom príde na vrátnicu a vyberie von kempingové lehátko. Nakoniec odíde do kúpeľne, aby sa pripravila na ďalšiu bezsennú noc. Keď si umyje zuby, odstráni si z očí tenkú vrstvu líčidla, ktorú mala má na sebe od rána. Nie, že by sa nejako rada líčila, ale po niekoľkých prebdených nociach, sa v nej ozvalo jej ženské ja, a prevzalo moc nad tým šerifským. A ako každá správna žena považovala za potrebné, skryť tie tmavé kruhy, pod očami, ktoré sa jej zdali hlboké ako Grand Canyon. Skontrolovala si malíček a mala pocit, že svrbenie trochu ustalo a už nie je také intenzívne ako predtým. Infekcia však prešla už cez hranicu, ktorá oddeľovala prvý článok prsta od druhého a teraz sa už začala sušiť aj najvrchnejšia vrstva pokožky. Znovu si sľúbila, že pôjde čo najskôr k doktorovi Parkerovi, aby sa naň pozrel. Potom si zobliekla košeľu, aby sa aspoň trochu opláchla. Radšej by si bola obliekla svoju pohodlnú nočnú košeľu, než uniformu. Ale to by nezodpovedalo ani miestu ani momentu. „Nevadí, aj keď už musím byť takto oblečená, bola by som rada, keby sa mi podarilo pospať si aspoň šesť hodín“ pomyslí si a pokrčí ramenami. Potom sa učeše a unavene sa odvlečie na vrátnicu. Personál policajnej stanice urobil peňažnú zbierku, aby si mohol zaobstarať malý televízor, ktorý bol veľmi dobrý spoločník počas dlhých hodín samoty v nočnej strážnej službe. Helen ho zapne a automatické vypnutie nastaví na dvadsať minút. Dúfa, že jej budú stačiť na to, aby zaspala. Práve, keď si ľahne na lehátko a prikrývku si pritiahne až k nosu, zrazu zazvoní telefón. Stisne jej srdce od prekvapenia. Odhodí prikrývku a zahreší, lebo si zabudla dať bezdrôtový telefón na dosah. Vstane aby odpovedala.

„Haló, tu Larry. Dúfal som, že ťa nájdem ešte v práci.“

„Máš šťastie. Dnes mám službu na vrátnici...“ odpovie ona tónom, ktorý znie takmer ironicky.

„Sadni si. Musím ti povedať niečo neuveriteľné“ povie jej on s trochou vzrušenia v hlase.

„Prečo všetka táto eufória?“ pýta sa Helen a znovu sa natiahne na lehátko. Je presvedčená, že po takomto dni, bude neuveriteľných vecí, o ktorých by jej mohli rozprávať, naozaj málo. Ale aj tak sa duševne pripraví na najhoršie.

„Si pripravená?“

„Vrav.

„Tvoj modrý prášok je zložený prevážne zo silikátov, uhlíka, grafitu a stuhnutého hélia, ktoré slúži ako pojivo. Keď prenikli do zemskej atmosféry vo forme suchého ľadu, ultrafialové žiarenie zmenilo ich molekuly tak, že vzniklo... „

„Prepáč, že ťa preruším, ale nemohol by si hovoriť trochu zrozumiteľnejším spôsobom? Z celej tej peknej rozprávky som len málo čo pochopila“ povie Helen a vôbec ju netrápi, že tým utrpí jeho nadšenie.

„Kozmický prášok,“ zhrnie Larry.

„Prášok? Čo ?“

„Vesmírny prach! Tá vec je prach, ktorý pochádza z vesmíru.“

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“

„Už som mal také nejasné podozrenie, pretože som si spomenul, že som čítal vedeckú publikáciu laboratória Pasadena, ktoré je pridružené k Nasa. Použil som však svoje špeciálne činidlá a urobil zopár telefonátov. A riešenie záhady, zdá sa, je práve toto.“

„...zdá sa?“

„Na deväťdesiat deväť, celých deväť percent! Tá vec je veľmi podobná tomu, čo možno zvyčajne nájsť v zóne dopadu meteoritu.“

„Chceš teda povedať, že tá vec pochádza z vesmíru?“

„Presnejšie, z hlbokého vesmíru,

„Podľa teba, telá, teda mumifikujú kvôli tomu prášku?“

Viac-menej. Myslím že je vysoká pravdepodobnosť, že to tak bude. V jeho zložení sú aj veľmi korozívne prvky,“ povie Larry. Helen si vybaví prst, ktorým sa snažila odstrániť prášok z Harryho bicykla. A spomenie si aj na bodavú bolesť, ktorú pocítila keď sa dotkla tej časti malíčka, na ktorej bola ranka. „Bože môj“ pomyslí si s obavou, že sa jej môže stať to, čo sa stalo tým dvom mŕtvym. Potom si povie, že to nemôže byť pravda. Larry sa musel zmýliť. „A ako sa dostal z hlbokého vesmíru ten prášok až sem?“

„Úprimne povedané, zatiaľ nemám ani tušenie,“prizná Larry a začne fantazírovať o nejakom vyšetrovaní a o tom, akým slávnym sa potom stane. To by bolo skutočné šťastie, pokiaľ ide o jeho profesiu. „Čo si o tom myslíš ty?“

„Že toto nám vôbec nechýbalo!“ vraví ona a zmierni tým jeho nadšenie.

„Ah...“ zamrmle on nervózne.

„Necháp ma zle, samozrejme, že zistíme o čo ide. A ty budeš jedným z nás. Pretože si to zaslúžiš a preto že ti to dlhujem,“ ubezpečí ho Helen. „Ale teraz som fakt strašne unavená. Posledných pár noci som ani oka nezažmúrila. A dnes už sa stalo toľko vecí. Potrebujem absolútne oddych,“ dodala.

„Chápem...“ , zamrmle Larry frustrovane.

„Čoskoro ti zavolám, ok?“ navrhne mu a uvedomí si že bola k nemu nezdvorilá. „Budem ťa informovať. Určite budem ešte potrebovať tvoju radu“ dodala, aby ho aspoň morálne odmenila za jeho úsilie.

„Ako si praješ, môj najobľubenejší šerif“ odpovie Larry s trochou nespokojnosti v hlase.

„Dobre. Dobrú noc“ uzavrie Helen. „Vesmírny prach...“ opakuje si keď sa díva na nebo cez polosklopené lamely žalúzií. Potom sa pozrie na svoj malíček a myslí na múmie a na Harryho bicykel. “Musím varovať Jamesa. Ak bol Harry v kontakte s touto vecou je to naozaj veľký problém”. Zobrala telefón, aby mu zavolala. Potom si však povedala, že už je neskoro a že ak ho bude teraz otravovať, akurát mu pridá ďalšiu starosť. V každom prípade, James strávil so svojím synom celý deň. Ak by bol mal nejaké problémy, určite by si toho bol všimol. Položí prístroj dole a zapne stolnú lampu, aby mohla pozorne preskúmať prst a zistiť ako infekcia pokročila počas posledných dvadsiatich štyroch hodín. „Musím zavolať doktorovi, aby mi niečo predpísal“ pomyslí si znepokojene a vezme znovu do ruky bezdrôtový telefón. „A čo mu mám povedať? Že mám alergiu na vesmírny prach?“ Povedala si a potriasla hlavou. Potom znovu položila prístroj do držiaka. „Vesmírny prach. To nemá ani trochu zmysel. A ešte k tomu som sa začala sama so sebou rozprávať. To je na zbláznenie“, uzavrela a zvalila sa na lehátko. Ľahne si a začne premýšľať. Náhle si uvedomí, že toto bude vlastne už tretia, úplne prebdená, noc.

Eve a James dovečerali a usadili sa pred televízorom. Vlastne sa na nič nepozerali. Obaja boli zaujatí vlastnými myšlienkami a čakali na Harryho, ak by sa náhodou rozhodol zísť dolu. Chlapec sa naozaj objavil, asi po dobrých dvoch hodinách. Ale na rozdiel od toho, ako očakávali jeho rodičia, prešiel popri nich a ani si ich nevšimol. Vošiel priamo do kuchyne. Tam niečo zjedol a upratal po sebe. Trieskal pritom taniermi tak, ako to robil vždy, keď bol nervózny. Potom sa vrátil hore, tak ako prišiel. Bolo to jasné znamenie, že ešte stále je nahnevaný na svoju matku kvôli psovi. Po tomto výstupe Eve skonštatovala, že večer už skončil a šla naložiť do umývačky špinavé nádoby. Potom vyšla hore. James menil trochu kanály na televízore, v snahe nájsť niečo zaujímavé. Ale po niekoľkých minútach vypol televízor a aj on sa pobral hore, na poschodie. Mal za sebou už niekoľko prebdených nocí a usúdil, že by mu mohlo urobiť len dobre, ak by sa mu podarilo pospať si o niečo viac než zvyčajne. Keď sa nad tým zamyslí, dôjde k záveru, že zostať doma by neurobilo dobre, ani jemu, ani jeho synovi. Rozhodne sa teda, že zajtra ho odprevadí do skautského tábora, a potom pôjde do práce. Ich každodenný život sa tak zasa dostane do normálnych koľají. Eve vyjde z kúpeľne. James už takmer spí, keď si ľahne k nemu do postele. Cíti, ako sa roztiahne až na jeho polovicu a on, ako obvykle sa stiahne na okraj, aby sa vyhol nedorozumeniu. Ale ona sa k nemu priblíži ešte viac. Teraz už cíti kontakt s jej telom. Je akési teplejšie ako zvyčajne. Natiahne ruku, aby ju odstrčil späť, ale ona mu ju chytí a položí si ju na svoje nahé prsia. James zdvihne prekvapene hlavu. Ona ho otočí a pritiahne k sebe. Je to rýchle a tiché. A ako vždy za tmy. Než by ste napočítali do desať. Bez toho, aby si vymenili čo len bozk alebo pohladenie, alebo aspoň jedno slovíčko. Hneď potom Eve zaspí. On ostane bdieť a neprestáva sa sám seba pýtať, prečo sa už niekoľko dní dejú samé podivné veci, ktoré akoby nechceli skončiť. Najprv mu navrhla dovolenku a potom sa milovali. To mohlo byť predohrou k novému začiatku. Ale on sa neodvažoval uveriť tomu všetkému, a keď tak o tom premýšľal, došiel k záveru, že už ani vlastne nevie, či to naozaj chce.

Keď prezident čakal na to nepríjemné stretnutie, začal zvyčajnú relaxačnú partičku šachu proti svojmu počítaču a pomaličky sa ponoril do svojho vatovaného sveta reflexií. “Benjamin Hope… niekedy sa život dobre baví, keď sa hrá s menami ľudí. Ako môže mať človek s takým supím profilom a s takou mŕtvolnou farbou kože, podobné meno? Nehovoriac už o tom, že tých pár krát, čo sa ma požiadal o stretnutie mi priniesol len zlé správy... ako sa môže človek, čo sa takto podobá na hrobára, volať Maznáčik Nádej? pýta sa v duchu, keď ho náhle vytrhne z myšlienok zvonenie interfónu. Na lište v počítači zistí, koľko je hodín a rezignovane odfrkne. Nastal čas na obávané stretnutie.

„Ľudia, ktorých ste čakali, práve prišli“ informuje ho sekretárka cez interfón.

„Ďakujem, Elisabeth. Usaďte ich v predsieni, o dve minúty prídem po nich“ odpovie on.

„Ako si želáte, pán prezident.“

Muž si uložil rozohranú partičku a zavrel aplikácie. Upratal si písací stôl a do stredu položil dva objemné spisy, aby urobil dobrý dojem na hostí. Upravil si košeľu a vybral sa privítať ich. Na krátkej ceste k dverám prešiel popri vlajke Spojených štátov. Je umiestnená medzi filodendrónom a pachirou. Zastaví sa na chvíľu a bezradne sa na ňu pozrie. Ako v krátkom filme sa mu pred očami premietnu najdôležitejšie okamihy jeho cesty, ktorá sa začala kedysi dávno a doviedla ho až sem. A na chvíľu sa zamyslí nad tým, či všetko to úsilie a obete, ktoré musel priniesť, aby mohol teraz, v tomto momente, stáť pred touto vlajkou, skutočne stáli za to. Uvedomil si, že ďalšie odkladanie, by len predĺžilo jeho trápenie. Otrasie sa teda a rozhodne sa ísť otvoriť.

Helen leží na kovovom stole a dva hlasy v jej hlave jej opakujú, že sa nemusí ničoho báť. Nepamätá sa, ako sa dostala na toto miesto. Vie iba, že kontakt jej tela s chladnou oceľou stola, je neznesiteľný, a že sa jej chce utiecť. Ale jej telo nereaguje na príkazy. Cíti sa ako kus železa na magnetickej podložke. Otvorí oči, aby sa pozrela okolo, ale to čo vidí, jej spôsobí taký šok, že ihneď oľutuje, že to urobila. Je v nejakom laboratóriu. Zo stropu, vedľa lampy, ktorá svieti tak silne, až ju oslepuje, visia podivné stroje. Ich kovové chápadlá sa k nej hrozivo načahujú. Lesklé chirurgické nástroje sú umiestnené za radom, podľa veľkosti, na hornej polici vozíka, zaparkovaného po jej ľavej strane a na kovovej poličke tesne za ním je zbierka sklenených nádob s ľudskými plodmi. Helen sa zrazu cíti úplne stratená. Zažíva pocit, ktorý ešte nikdy predtým nezažila. Úplne rezignovaný strach. Jedna z dvoch tichých postáv v bielych plášťoch zoberie nejaký nástroj a natiahne ruku k jej bruchu. Telepaticky jej pritom stále opakuje, aby bola pokojná. Pocíti akési šteklenie. Keď si konečne uvedomí, čo jej idú urobiť, znovu sa pokúsi sa vymaniť. Nedokáže to však. Všetko okolo sa zdá byť ako z vaty. Cíti sa bezmocná a jediné, čo dokáže, je plakať. Zatvorí oči, aby nevidela čo jej robia. Pokúsi sa pozbierať všetku svoju energiu, aby mohla kričať a vyslobodiť sa. Hádže sebou, najsilnejšie ako vie, kričí, až ju jej vlastný hlas zobudí a ona spadne z lehátka. Ešte sa ani nestihne dotknúť zeme a už stojí na nohách. Zapne svetlo, a uteká do kúpelne. Skoro pustila do gatí od strachu. Keď vychádza z kúpelne zastaví sa na chvíľu pred zrkadlom v predsieni a opláchne si tvár chvejúcimi sa rukami. Pozerá sa dookola, ešte stále šokovaná. Aj keď už uplynulo niekoľko minút odkedy sa zobudila, tie strašné pocity na nej zostali nalepené ako druhá koža. Ako keby ani neboli produktom jej vystresovanej mysle, ale skôr spomienkami na skutočne prežitý zážitok. Ale však, opakuje si, aby sa ukľudnila, bola to len prekliata nočná mora. Vedela, že v tom sne bol aj Harry. Nepodarilo sa jej vidieť ho, ale bola si istá, že tam niekde bol. Odrazu pochopí, v akej situácii zažila to bolestivá šteklenie v podbrušku. Tá nočná mora v nej znovu vzkriesila spomienku na to, ako si pred rokmi myslela, že je v v sladkom očakávaní. Niekoľko dní snívala o tom, že sa stane matkou. Až pokým jej doktor Parker, na tretej kontrole neoznámil, že v jej lone nie je žiadne oplodnené vajíčko a celú zaležitosť označil za hysterické tehotenstvo. Brutálne tak utíšil všetky emócie, ktoré sa v nej začali prebúdzať. Helen začne znovu plakať. Keď sa ukľudní, sadne si za písací stôl a zoberie si papier a pero. V duchu hľadá čo najracionálnejšie riešenie prípadu. Rozmýšľa o tom, čo jej povedali Larry a patológ. Pritom si čmára na papier poznámky. Čím viac o to rozmýšľa, tým pravdepodobnejšie sa jej zdá byť, že chemik sa mýli. Najhoršie zo všetkého je, že medzi nimi je pravdepodobne aspoň jeden vrah. Určite sa jedná o autora anonymného telefonátu. Pred očami sa jej, jeden po druhom, v zástupe, premietajú tváre jej spoluobyvateľov. Pokúša sa predstaviť si každého z nich ako vražedného maniaka. Je si istá, že nikto z nich nemohol ísť do lesa uprostred noci a zabiť ten pár v intímnej chvíli. Ale ak by to bol naozaj niekto z nich, ako sa mu podarilo urobiť to, čo urobil, bez toho, aby zanechal aspoň jednu jedinú stopu? Takéto dielo bolo hodné profesionála a určite nie nejakého pestovateľa repy alebo skippera. A potom, tá vec, čo spôsobila mumifikáciu mŕtvol, čo by to mohlo byť? Žeby nesprávne fungujúce chladiace boxy márnice? A ten fosforeskujúci prášok? A jej malíček? Čo sa to deje s jej malíčkom? Pozrie sa na hodinky a uvedomí si znepokojene, že je ešte len jedna. Povie si, že ak ihneď nezačne robiť niečo praktické, na konci smeny ju jej agenti nájdu úplne mimo.

„Ako iste dobre viete doktor Benjamin Hope je koordinátor pracovnej skupiny, ktorá realizovala Project Earth, objednaný agentúrou NASA u National Accademy of Sciences, počas predchádzajúceho prezidentského obdobia,“ povie vedúci oddelenia národnej bezpečnosti Jason Ross potom, čo si vymení s prezidentom obvyklé zdvorilosti.

„Poznám dobre pána Hopea“ odpovie prezident a natiahne ruku na pozdrav. „V posledných rokoch sa naše cesty skrížili už viackrát. Je mi potešením znova ho vidieť, pretože si ho ctím ako človeka, aj ako vedca,“ zaklamal, aby zalichotil bádateľovi. Spôsob, akým Hope trval na stretnutí s ním, dal prezidentovi istotu, že prišiel, aby mu dal prehltnúť horkú pilulku. Dúfal, že by jej horkosť mohol zmierniť, ak by sa mu trochu podlizoval. Doktor Hope kývol na súhlas a pery natiahol do nejasného úsmevu. Rozčarovaný výraz jeho očí sa však vôbec nezmenil. Niečo v slovách jeho partnera nehralo.

„Pokiaľ ide o nás, môžeme začať“ oznámi Ben Kowalsky, zástupca Jasona Rossa.

„Dovoľte mi aspoň, aby som vám ponúkol niečo na pitie, aby ste sa trochu osviežili po tej námahe,“ navrhne prezident.

„Bez urážky, pán prezident, obaja dobre vieme, že to nebude otázkou piatich minút. Sme všetci veľmi unavení. Čím skôr sa pustíme do riešenia problémov, tým skôr sa dostaneme do postele.“ povie Ross. Je si istý, že hovorí za všetkých prítomných.

„Dobre, tak nestrácajme čas“ prisvedčí prezident a ponúkne im kreslá.

„Ohnivý prsteň je pás dlhý štyridsať tisíc kilometrov, ktorý vymedzuje oblasť Tichého oceánu. Má tvar podkovy a je charakterizovaný súvislou reťazou oceánskych priekop a sopiek, spôsobujúcich silnú nestabilitu kvôli nepretržitému pohybu tektonických dosiek,“ začne doktor Hope. Potom urobí pauzu a zadíva sa do prezidentových očí, aby sa uistil, či ho sleduje. Ten si povie, že prišiel, ako očakával, hovoriť o nešťastiach a na chvíľu mal pokušenie vyhodiť ho. Namiesto toho, ho však kývnutím hlavy vyzve, aby pokračoval.

„Asi deväťdesiat percent všetkých zemských pohybov vo svete sa vyskytuje pozdĺž Ohnivého prsteňa, kde sa okrem iného nachádza asi sedemdesiatpäť percent všetkých svetových sopiek. A je to práve táto oblasť, kde došlo k najničivejším zemetraseniam a sopečným výbuchom v posledných rokoch - tsunami z roku 2012 v Indonézii, s následkami, ktoré všetci dobre poznáme; zemetrasenie s magnitúdou 8,8, ktoré zasialo Čile v roku 2010, a potom tu bolo obrovské zemetrasenie vo Fukushime. Ale zdá sa, že Zem sa zobúdza takmer všade. Na opačnej pologuli, došlo, práve v tom istom období k veľkému zemetraseniu, ktoré zdevastovalo mesto Christchurch na Novom Zélande. A potom tu máme sopky na Kamčatke v Rusku a v Indonézií, ako sopka Merapi, Krakatoa a mnohé ďalšie, ktoré začali byť odvtedy stále viac a viac aktívne. Nedávno začali soptiť aj Fuego a Santiaguito v Guatemale… a potom tu boli aj ďalšie prípady, ktoré je zbytočné spomínať,“ povie Hope a preruší ruženec katakliziem, ktorý odriekal, pretože si uvedomí, že na prezidentovej tvári sa zjavil nerozlúštiteľný výraz. Otočí sa k Rossovi e Kowalskému v nádeji, že dostane nejaký pokyn ako pokračovať. Je v tejto miestnosti niečo vyše desať minút a už sa cíti veľmi nepríjemne.

„Pokračujte, prosím vás. Nemôžeme tu zostať celú noc“ nabáda ho Ross a on poslúchne.

„Planéta pravidelne zintenzívňuje svoju seizmickú a vulkanickú činnosť. Je to viac ako normálne. Ale my máme podozrenie, že všeobecné klimatické zmeny nemohli byť spôsobené iba týmto javom, ktorý nech už je akokoľvek intenzívny, nestačí na to aby zdôvodnil evidentné zmeny, ku ktorým došlo na celej zemeguli“ povie Hope, ale hneď potom sa znovu zastaví. Hovorí a hovorí a ostatní načúvajú v tichosti, bez mihnutia oka. Pozerajú sa naňho tak podivne, že sa cíti ako nezvaný hosť.

„Len ďalej, neprestávajte práve v najlepšom,“ vraví prezident. Hope by nedokázal povedať, či ho naozaj tak veľmi zaujíma to, o čom rozpráva, alebo či to myslí ironicky. V každom prípade, stále má pocit, že ten muž s ním nesúhlasí. A nemôže nijako pochopiť prečo. „Dobre“ začne znovu potom keď sa napije. Skôr preto aby získal čas, než kvôli smädu. „Prvá vec, na ktorú sme prišli je, že zmena klímy je čiastočne spôsobená tým, že mnohé miesta na planéte sa už nenachádzajú tam, kde donedávna boli.“

„Vysvetlite nám to lepšie,“ vyzval ho prezident.

Posuv tektonických platní, mierne premiestnenie osi otáčania Zeme spôsobené udalosťami, ktoré som už spomínal, a nakoniec nepatrné odchýlky v obežnej dráhe Zeme, v dôsledku zmeny gravitačných polí. Výsledkom súčtu účinkov všetkých týchto troch, sotva postrehnuteľných zmien, ktoré som práve spomínal, je to, že mnohé miesta planéty sa už nenachádzajú v rovnakej zemepisnej polohe, v akej boli donedávna. Takže sú teraz vystavené iným klimatickým podmienkam.“

„To je neuveriteľné,“ povie Kowalsky. Ross v tichosti prisvedčí.

„Predpokladám, že ste sa nechceli so mnou stretnúť len preto, aby sme sa rozprávali o klimatických zmenách ... „ povie prezident.

„Práve“ prisvedčí Hope, „Tu je klíma najmenší problém.

„Žartujete? Takže aký je ten najväčší problém? Pýta sa Kowalsky.

„To čo mi naozaj otvorilo oči, bolo náhle a drastické zníženie veľkosti ostrova z plastov, ktorý sme náhodou objavili počas výskumnej cesty, skúmajúcej znižovanie vrstvy permafrostu na severnom póle. „Keď sme došli na miesto, aby sme sa pokúsili zistiť príčiny tohto javu, boli sme zaskočení. Povrch tejto plávajúcej plastovej plochy, ktorá sa rozprestiera na tisíckach štvorcových kilometrov a je vysoká asi tridsať metrov, zmenšil svoju veľkosť asi o štyridsať percent za niekoľko týždňov. Toto bolo spôsobené intenzívnym prehriatím, ktoré viedlo k tomu, že ostrov sa prepadol sám do seba. Celé kŕdle rýb plávali hore bruchom, boli doslova uvarené. V mnohých oblastiach oceánu sa zaznamenali teploty výrazne nad päťdesiat stupňov. A zatiaľ, čo my sme pokračovali vo výskume neba a mora a vymýšľali všakovaké hypotézy, iní vedci urobili niekoľko objavov, ktoré by som nazval znepokojujúce,“ povie Hope. Potom, sa znovu zastaví. Cíti sa stále viac a viac v rozpakoch.

„...o čom to hovoríte?“

„Jedná sa o slnečnú aktivitu.“

„Vysvetlite nám to lepšie.“

Slnko má opakujúci sa cyklus správania sa. Zhruba každých jedenásť rokov naša hviezda zaznamenáva vrchol aktivity na povrchu. Tá po niekoľko týždňov generuje elektromagnetické búrky. A tie majú priamy dopad na nás. Tento jav dosiahne čoskoro svoj vrchol. Potom by sa mal zastaviť a vrátiť sa k normálu. "

„Toto vieme už celé roky,“povie prezident a po prvýkrát preruší výklad Benjamina Hopea. Ten je takmer šťastný, pretože tento zásah aspoň čiastočne zmierni jeho pocit, že hovorí do vetra. „A bolo to vždy tak,“ pokračuje prezident, nechápem, čo je na tom také znepokojujúce. V najhoršom prípade, teda ak by naša planéta bola skutočne zasiahnutá plazmovou guľou, odpálenou zo Slnka, mali by sme vážne problémy niekoľko mesiacov a veľa ľudí by zomrelo, ale nemalo by sa stať nič nenapraviteľného. To aspoň zistil váš výskum spred niekoľkých rokov.“

„Je mi ľúto, že vám musím protirečiť. Ale odvtedy sa veci trochu zmenili,“ namieta Hope. „Porovnávacia analýza, ktorú sme urobili pomocou spektrometra, ukázala niečo úplne nečakané a nebezpečné.

„A čo teda?“ dobiedza Kowalsky, mierne bledý. Keď mu v hlave víri príliš veľa veľkých slov, stráca niť rozhovoru a stáva sa nervóznym.

„Počas nášho výskumu sme identifikovali hlboké zlomeniny na miestach, ktoré sa často krát nachádzali v blízkosti Mohorovičićových bodov nespojitosti, ktoré nie sú ničím iným ako léziami zemskej kôry vo veľmi veľkých hĺbkach. A tak sme konečne pochopili, čím boli tieto intenzívne miestne zvýšenia teploty spôsobené. Charakter žiarenia prichádzajúceho zo Slnka sa mení. Až do nedávna bolo frekvenčné spektrum emisií, ktoré sa dostali na Zem, vždy v rozmedzí od troch do desiatich Gigahertzov. Nedávno však začalo klesať a niekoľkokrát prekročilo hodnoty blízke 2,45 Gigahertzu. Toto prispelo veľkou mierou k spusteniu fenoménov, ktoré sa nedávno vyskytli v oblasti Ohnivého prsteňa. Okrem toho, podľa predpovedí sa zdá, že emisie sa budú viac menej stabilizovať okolo týchto hodnôt.“

„Ešte stále nechápem, čo tým mienite?“ priznal prezident.

„Prakticky, v tomto štádiu sa Slnko postupne transformuje na obrovský magnetrón, ovládací mechanizmus mikrovlnnej rúry.“

Prezident sa spýtavo pozrel na Rossa a Kowalského. Tí odpovedali vystrčením brady, čo malo znamenať, že ani oni veľmi nepochopili o čom je reč.

„Vysvetlím vám to jednoduchšie.“ Vezmeme si silikónový balón, naplníme ho vodou a vložíme do mikrovlnnej rúry. Ak by sme...“

„Teraz chápem“ preruší ho znovu prezident. Silikón sa nijako nezmení, ale kvapalina vo vnútri sa začne variť. V dôsledku prehriatia sa zvýši tlak vo vnútri a balón vybuchne a roztrhne sa“

„Pokiaľ sa na povrchu balóna nevytvoria trhliny, ktoré umožnia časti tekutiny uniknúť a vyrovnať tak vnútorný tlak,“ povie doktor Hope.

Takže podľa vašej teórie Slnko pomaly zohrieva všetku magmu obsiahnutú vo vnútri zeme a uvádza ju do varu. Ak nastanú vhodné podmienky, môže sa stať, že Zem exploduje,“ zhrnie prezident. Potom stíchne a čaká na potvrdenie svojej hypotézy.

„Vaša teória je fascinujúca, ale zdá sa mi trochu prehnaná. Šanca, že dôjde k takémuto niečomu sú minimálne,“ odpovie doktor Hope, keď sa nad tým trochu zamyslí.

„Ale, kde je potom problém? Prečo tu teda dnes večer diskutujeme namiesto toho, aby sme zaželali našim deťom dobrú noc?“ pýta sa podráždene prezident. Nadobúda pomaly dojem, že sa mu vedec za chrbtom posmieva.

Skutočný problém, okrem rozmanitých kaldar, rozšírených po celej planéte, je v reťazci podmorských super-sopiek nachádzajúcich sa v oblasti Antarktídy,“ vysvetlí vedec.

„Akých sopiek?“

„Pred niekoľkými rokmi ich objavil British Anctartic Survey. Jedná sa o asi dvanásť sopiek nachádzajúcich sa v malej vzdialenosti od ostrovov South Sandwich Islands, neďaleko južného pólu. Niektoré z nich sú vysoké aj tritisíc metrov a zdá sa, že sú stále aktívne.“

„Nevidím, aké problémy by pre nás mohli znamenať. Sú ďaleko od civilizácie,“ namieta prezident.

„Vieme, že praskliny v mezosfére, majú veľké rozmery. Preto umožňujú tok skutočných obrovských podzemných riek magmy. Nemáte ani tušenie, čo by sa mohlo stať, ak by bola všetka tepelná energia absorbovaná Ohnivým prsteňom nasmerovaná do týchto miest, bez toho, aby sa cestou rozptýlila.

„Tak mi to povedzte vy“ odsekol netrpezlivo prezident. Vedec s ním zaobchádzal, ako keby bol hlupák a vôbec sa mu to nepáčilo.

„Popol vyprodukovaný prípadnou aktiváciou mnohých sopiek tejto veľkosti by na veľa rokov otrávil more a zatemnil oblohu. Pripravil by nás v krátkom čase o všetky zdroje a vytvoril akúsi jadrovú zimu, ktorá by sa rozšírila na celú planétu. Výbuch by potom nastal práve v bode, v ktorom sa ideálne nachádza os rotácie planéty. A to by malo nenapraviteľné dôsledky. Ak by sme chceli byť pesimisti, takáto explózia by mohla postrčiť našu planétu tak, že by to bolo porovnateľné, ako stanovili naši inžinieri, s odpaľovacím zariadením kozmickej lode... "

„To stačí!“ zastavil ho prezident. Už ho omrzelo počúvať ďalšie katastrofické scenáre. „Nechcete mi náhodou povedať, že si musíme želať ďalší nárast seizmickej a vulkanickej aktivity, aby Zem, povedzme, mohla „vybiť svoju energiu“? Musíme si želať mnoho veľkých katastrof, namiesto jednej obrovskej? "

Doktor Hope zdvihne obočie, ako by chcel povedať „ako myslíte“.

„Ak sa nemýlim, povedali ste, že vrchol slnečnej krízy nastane už čoskoro,“ pýta sa potom prezident rozhodnutý vziať situáciu do svojich rúk.

„O dva, maximálne o tri týždne. Možno skôr“ prisvedčí vedec.

„Aké sú možnosti, že sa Slnko naozaj bude chovať ako mikrovlnka a spustí veľké finále?“

„Predpokladám malé, ale nemôžem to s istotou povedať, pretože nemáme k dispozícii štúdie podobných prípadov z minulosti. Predpovedať nie je veľmi vedecké, ale ak by som mal udať nejaké čísla, povedal by som, určite päťdesiat na päťdesiat. "

„A možnosť jedna ku dvom, že zomriete sa vám zdá málo?“ dodá Ross rozmrzene. Doktor odpovie roztiahnutím rúk.

„Budú aj nejaké varovné signály?“ pýta sa prezident.

„Najviac štyri alebo päť dní, predpokladám. Vnútorný tlak magmatických komôr sa exponenciálne zvýši a časť jeho energie sa prenesie na asténosféru, ktorá výrazne pocíti účinky toho javu. Dôjde k zemetraseniam a reťazovým erupciám, ale stále to bude dosť pomalý proces. Prvý skutočný signál vyšlú veľké vodné plochy, ktoré sa začnú vyparovať. Veľké množstvá vody sa vyparia z jazier a riek a potom z mora, s rýchlo sa zvyšujúcou rýchlosťou a intenzitou. Keď vodná para príde do styku s najchladnejším vzduchom vo vysokých vrstvách atmosféry, spustia sa obrovské búrky. Keď voda spadne, okamžite sa začne znovu vyparovať, aby sa znovu spustil cyklus vyparovania, tentoraz ešte intenzívnejšie. Zatiaľ aj živé bytosti...“

„Povedali ste živé bytosti?“ preruší ho Ross. Nebol si istý, či dobre rozumel.

„Povedal som presne to. Zoberte si napríklad nás. Naše telo pozostáva zo sedemdesiatich percent z vody. Čo si myslíte, ako sa bude chovať v takejto situácii?“

„ Chcete povedať, že praskneme ako ten balón v mikrovlnke?“

„Je to jedna z možností. „Nedá sa s určitosťou povedať. že toto všetko sa stane. Ale ak by sa to naozaj stalo, nebude jediného bezpečného miesta, kam by sa dalo ukryť. Ak ste chceli vedieť to.“

„Čo sa teda dá urobiť?“ pýta sa prezident Benjamina Hopea a to tak, že po prvýkrát odkedy vošiel do Bieleho domu, naňho pôsobí pokorne. Vedec sa naňho prekvapene pozrie. Nechce sa mu veriť, že prezident mu naozaj položil takúto otázku. Ten však ihneď oľutuje, že mu ju položil. Doktor Hope ho požiadal o stretnutie už pred časom. Povedal mu, že ide o veci zásadného významu. On však vždy urobil všetko, aby sa tomuto stretnutiu vyhol.

„Čo sa teda dá urobiť?“ zopakuje Doktor Hope. Prezident prikývne a pripraví sa na to, že mu bude krútiť nožom v rane. Vmiesť mu do očí, aké povrchné bolo odložiť toto stretnutie je to najmenej, čo by mohol urobiť.

„Pokiaľ ide o mňa. Dnes večer, pôjdem domov a budem sa venovať svojej rodine. Pokúsim sa čo najlepšie pripraviť všetko tak, aby boli naše, pravdepodobne posledné, Vianoce čo najkrajšie.“ povie pokojne a bez polemizovania. Prezident sa prekvapene pozrie na svojich spolupracovníkov, ktorí len pokrčili ramenami. Potom sa znovu, s vážnym výrazom, zahľadí na doktora Hopea, pretože, samozrejme, nečakal takúto odpoveď. On si toho všimne a prisvedčí. Dobre vedel, že prezident sa chcel spýtať, akým spôsobom by sa dal problém vyriešiť, a takto získal aspoň chvíľu, aby mohol popremýšľať o odpovedi.

„Musíme si držať palce, samozrejme...“ teraz už nevidím, čo iné sa ešte dá urobiť!“ vyhlási na konci svojich úvah. Ostatní mlčia.

„Dovidenia“ dodá a zdvihne sa. Potom si na hlavu nasadí klobúk a a elegantným spôsobom zamieri k dverám.

Už boli takmer tri a Jamesovi sa ešte nepodarilo ani oka zažmúriť. Práve zaspáva, keď odrazu nečakaný dunivý zvuk dieselového motora v nízkych otáčkach, kdesi v diaľke, upúta jeho pozornosť. Otvorí oči a v duchu prekľaje ten zvuk. Prebral ho práve keď zaspával. Potom zívajúc vstane a ide sa pozrieť z okna. Premýšľa kto by sa to o tejto nočnej hodine mohol potuľovať po lesoch. Pozerá sa pozorne cez zavreté okenice, ale vidí, že priestranstvo pred domom je prázdne. Na lúkach ani v okolitých lesoch nie je vidieť žiadne svetlá. Tak si pomyslí, že sa mu to len zazdalo. Keďže už bol už na nohách rozhodne sa ísť pozrieť na Harryho. Otvorí dvere a vidí že blažene spí. Spokojne sa usmeje a vráti sa do postele. Psychicky sa pripraví na spánok, ale len čo zavrie oči, začuje akýsi škrípavý zvuk, ktorý znovu vyburcuje všetky jeho zmysly. Chvíľu počúva, ale nezachytí žiadne iné zvuky. Potom si povie, že to pravdepodobne len náraz vetra otriasol nestabilnými stenami jeho plechovej kôlne. “Skôr, či neskôr ich budem musieť opraviť” pomyslí si, a znovu sa chystá zaspať. Ale o chvíľu počuje znovu akési vŕzganie. Eve čosi zamrmle, zmení polohu a prikryje sa až po hlavu.

„Počula si to aj ty?“ pýta sa James a rozsvieti. Ale vidí, že si dala do uší zátky, a že spí hlbokým spánkom. Začuje ďalší neobyčajný zvuk. Teraz si je už celkom istý, že niekto sa prehrabuje v jeho kôlni. Potom sa zdvihne z postele, zo zásuvky nočného stolíka vyberie baterku a poloautomatickú pištoľ a beží po schodoch. Keď príde dolu, do sály, navlečie si na nohy pár vysokých topánok a cez pyžamo si oblečie mikinu. Postaví sa za dvere kuchyne, do takej polohy, aby mohol pozerať do záhrady, bez toho, aby ho niekto videl. Vo vnútri kôlne vidí slabý záblesk. Rozhodne sa, že vyjde z domu cez vedľajšie dvere a okolo domu prejde až za plot, ktorý ohradzuje záhradu. Tak by sa mal dostať za kôlňu bez toho, aby ho niekto videl. Pri východe z kôlne bude potom striehnuť na votrelca. A už nech je to ktokoľvek, dá mu takú príučku, že ho navždy prejde chuť hrabať sa v cudzích veciach. So stiahnutým žalúdkom prebehne tých tridsať metrov, čo ho delia od plotu. Myslí pri tom na všetky tie čudné veci, čo sa prihodili v posledných dňoch. Niekoľkokrát si v duchu zopakuje, že musí byť veľmi opatrný. Keď príde ku kôlni, prilepí sa k jednej z bočných stien a trpezlivo čaká. Krátko po tom sa dvere otvoria a pomaly z nich vystúpi akýsi tieň. James naň skočí a chytí ho za ramená. Zrazí ho k zemi, imobilizuje ho a prekríži mu ruky za chrbtom, ako vtedy keď niekoho zatýka. A ešte predtým, než sa tieň pokúsi o akýkoľvek pohyb, sadne si na jeho chrbát.

„Ani to neskúšaj“ zakričí mu do ucha. Potom zdvihne ruku, aby ho rukoväťou pištole udrel do ramena. Nech vidí kto tu je pánom. V tej chvíli by mal votrelec, vystrašený a zrazený na zem povedať, čo robil tam vo vnútri, bez toho, aby kládol odpor a vymýšľal si . Keď však pohne rukou aby ho udrel, odrazu sa zastaví. Ako by sa mu náhle v hlave rozsvietila nejaká žiarovka. Keď sa priblížil k uchu votrelca, mal pocit, že ho pozná. Neurčitý závan známej vône, aj keď takmer úplne prekrytý pachom potu, v ňom znovu vzbudí známy pocit. Navyše, uvedomí si, že keď ho zozadu chytil za pás, narazil na čosi mäkké, niečo čo veľmi pripomínalo prsia.

„James, zastav sa preboha!“ skríkne Helen ustrašene.

„Helen? Čo tu robíš?“ povie on rozpačito a uvoľní natiahnutú ruku.

„Nechceš ma pustiť? Bolí ma to!“

James uvoľní zovretie a odtiahne sa na bok. Ona sa zodvihne, pošúcha si bolestivé zápästie a škaredo sa naňho pozrie.

„Ako som mohol vedieť, že si to ty?“ pýta sa, aby sa ospravedlnil. „Ešte šťastie, že som ťa v poslednej chvíli spoznal. Inak neviem čo by som ti urobil... V poslednom čase sa dejú veľmi čudné veci.“

„To mi vravíš ty?“

„Prečo, čo sa stalo tebe?“

„Asi by som ti skôr vedela povedať, čo sa nestalo.“

„Najprv mi vysvetli, prečo si sa prišla prehrabávať v mojej kôlni v túto nočnú dobu,“ spýta sa znovu.

„Harry ti ešte nepovedal nič o svojom úteku?“

„Nenazval by som to takto. Ešte neviem čo sa stalo, ale už som si viac ako istý, že sa nejednalo o útek. A vôbec, prečo sa ma na to pýtaš?“ Čo také dôležité, čo sa týka môjho syna ťa priviedlo až sem uprostred noci?“

„Nič, možno som len paranoická. A teraz je už neskoro ...bude lepšie, ak sa o tom porozprávame zajtra ráno v kancelárii. Teraz by som mala byť na stráži na policajnej stanici. A ty v posteli so svojou ženou“ povie a zberá sa na odchod.

„Počkaj chvíľku! Eve ma v ušiach zátky a určite bude spať ešte ďalšie štyri hodiny. A pokiaľ ide o paranoju, ja si to isté opakujem už od rána.“

„Musím sa vrátiť na stanicu“ trvá na svojom Helen, krútiac nie veľmi presvedčivo hlavou. Ešte stále nie je rozhodnutá, či mu má povedať o tých dvoch mŕtvolách a o ich pravdepodobnom spojení s Harryho bicyklom, alebo nie. Ale, na druhej strane vie, že keby to teraz neurobila, musela by mu to aj tak rozpovedať o niekoľko hodín v kancelárii.

„Buď pokojná. Čo sa už len teraz môže stať na policajnej stanici? Tam sa nikdy nič nedeje.“

„Myslíš? Tak počúvaj teda, čo sa stalo dnes“ odpovie ona. Potom mu vyrozpráva všetko a keď skončí, všimne si, že James na ňu hľadí, ako na marťana. „Vravíš, že tu v lese, hneď za mojim domom, sa našli dve mŕtvoly v aute, a že všetci tí ľudia, čo sa tu potĺkali a hľadali Harryho, ich nevideli? Okrem toho, ak tomu dobre rozumiem, myslíš si, že tie dve mŕtvoly majú niečo spoločné s dočasným zmiznutím môjho syna?“

Helen s istotou prikývne.

„Vieš, že pred chvíľou si mala pravdu, keď si povedala, že začínaš byť paranoická,“ povie James a všimne si znaky únavy na jej tvári.

„Tak sa poď pozrieť“ navrhne mu ona. Otvorí kôlňu a ukáže na bicykel.

„To je neuveriteľné… musím to všetko povedať Eve, možno mi aspoň tentoraz dá za pravdu“ povie James, keď pozerá na fosforeskujúci korman.

„Nie, nerob to!“ povie Helen s vervou, ktorá sa Jamesovi zdá prehnaná.

„Ale prečo? Prečo by som nemal povedať mojej žene čo sa deje?“

„Neviem, ale myslím, že zatiaľ bude lepšie, keď nikomu nič nepovieme ... nazvi to ženskou intuíciou,“ vyhovorila sa, aby rozptýlila jeho obavy. James sa znovu pustí do skúmania svietiaceho prášku. Natiahne váhavo ruku, aby sa ho dotkol. Ona mu ju však prudko odtiahne. Zamračí sa, pretože Helen teraz začína byť naozaj čudná. Na jeho zamračený pohľad odpovie povzdychom a rozviaže si obväz na prste, aby mu ukázala nekrózu.

„Včera večer som sa snažila odstrániť ten prášok týmto prstom“ vysvetlí mu.

„Sakra, musíš ho okamžite niekomu ukázať.“

„Prst môže počkať, teraz musím myslieť na dôležitejšie veci,“ odpovie Helen a pokrčí plecami.

„Myslím to vážne“ trvá na svojom James a ďalej sa na ňu pochybovačne pozerá, až má dojem, že sa naozaj obáva o jej duševnú rovnováhu.

„V poriadku, ukážem ho niekomu čo najskôr“ sľúbi aby ho ukľudnila. „Ty zatiaľ niekam skry ten bicykel. Radšej nech sa k nemu Harry zatiaľ nepribližuje.“

„Máš pravdu, pôjdem ho hneď skryť do lesa. Ak by ho hľadal, tak poviem, že ho ukradli.“

„Chudák Harry... najprv tá hrozná skúsenosť, potom bicykel...“ vraví Helen.

!...A nakoniec Toby“ dodá on.

„Prečo, čo teraz vytrelil?“ pýta sa ho zvedavo ona. Teraz príde rad na to, aby aj James porozprával, čo nové sa udialo.

„Zdá sa to byť všetko také absurdné...“ komentuje Helen na konci jeho rozprávania.

„Veď práve...“ vraví James a naťahuje si záhradnícke rukavice. Vytlačí vonku mountain bike a vydá sa smerom hore, na cestu, ktorá vedie k lesu. Ona ho nasleduje.

„Tak to by sme mali. Môžeš si byť istá, že tu ho nik nenájde“ vyhlási James spokojne a dá si dolu rukavice. „Už je neskoro, je čas ísť spať,“ dodá.

„Hej, myslím, že máš pravdu“ prisvedčí Helen, ale nikto z nich sa ani nepohne.

„Koľkokrát sme ležali tu, na tejto tráve a počítali hviezdy....“ šepká on, zdvihne hlavu a pozerá na hviezdnu oblohu.

„A koľko sme toho nastvárali. Pamätáš sa, keď sme zostali tri dni schovaní v tej stodole?“

Akoby som sa nepamätal, za trest mi moji rodičia nedovolili vyjsť z domu dva týždne!“

„Nejaký čas som verila, že budeme navždy spolu“ prizná sa Helen.

„ Aj ja som si to často myslel. Niekedy som si dokonca myslel, že by som si ťa jedného dňa zobral,“odpovie James a díva sa na svoje topánky.

„Hej, ale nikdy si mi to nenavrhol“! Vyčíta mu ona a predstiera, že je urazená.

„Samozrejme, keď som sa konečne rozhodol, ty si si našla toho štramáka povie James.

„To bolo len preto, aby si žiarlil. A ty si sa hneď šiel utešovať k tej fiflene.

„Tá fiflena je teraz moja manželka, nedovolím ti takto o nej hovoriť!“ vtipkuje. Potom sa znovu obaja smejú.

„James, čo sa to deje?“ Tu bolo vždy všetko také pokojné a život taký jednoduchý...“ rozsmúti sa ihneď potom.

„Le pánboh vie, ako by som to chcel aj ja vedieť...“ odpovie on. Závan vetra mu donesie jej vôňu a on na chvíľu pocíti zármutok. Rozmýšľa nad tým, aký by bol ich život, ak by sa boli skutočne zobrali. Ale hneď potom si povie, že tak by určite nemal Harryho a to mu stačí, aby okamžite zavrhol tú myšlienku.

„Ideme sa pozrieť?“ navrhne jej.

„Na čo?“

„Nepredstieraj, že si spadla z oblakov. Dobre viem, že aj ty o tom uvažuješ“ odpovie James a ukáže na vrchol kopca. Ona však váha.

„Sľubujem ti, že sa len pozrieme. Ja to využijem, aby som zobral Harryho udicu. Strihneme to cez les a za desať minút sme na mieste. A potom máme baterky a pištole, nemáme sa čoho báť.“

„Neviem...“

„Ale prosím ťa. Aj z kilometra je vidieť, že aj ty umieraš od zvedavosti“, vraví James.

Keď doktor Hope opustil miestnosť, prezident si položil lakte na stôl, bradu si oprel o dlane a v tichosti začal premýšľať. Občas sa pozrel na Rossa a Kowalského, ako keby z ich očí mohol vyčítať odpoveď na svoju zmätenosť. Aj ich viditeľne zožierala úzkosť. Za pár minút sa v duchu aspoň tisíckrát sám seba spýtal, či je naozaj možné, že z jedného dňa na druhý nastane taká katastrofa, že jedným šmahom zmetie celé ľudstvo z povrchu Zeme. Tá istá desivá otázka sa niekoľkokrát vynorila aj v mysli jeho spolupracovníkov. Tí si naďalej vymieňali zmätené pohľady. Premýšľal nad tým, či má túto správu zverejniť, alebo bude lepšie ak si ju nechá pre seba. Bol si istý, že Hope to neurobil, pretože si bol vedomý toho, že takáto správa by vyvolala paniku v celom svete. A to by malo negatívne dôsledky, ktoré je možné ľahko predvídať. Rozhodne sa teda, že ani on nebude správu publikovať. Ale takisto si povie, že nebude vyčkávať so založenými rukami ako sa veci vyvinú. Bol zvyknutý nikdy sa nevzdávať, pretože vyrástol na ulici, a prvé čo ho život na ulici naučil bolo, že ak niečo chceš, musíš si to vybojovať. Nech už sa jedná o čokoľvek.

„Nájdite mi ihneď profesora Hamiltona, chcem ho tu mať zajtra ráno do desiatej hodiny,“ nariadil zrazu svojim mužom, aby sa odreagoval od tej horúčkovitej duševnej aktivity. Vedel, že ak by mal doktor Hope pravdu, profesor Hamilton by bol jeho poslednou nádejou, jediným človekom, ktorý by mohol odvrátiť katastrofu, alebo sa pokúsiť aspoň obmedziť škody.

„Ste si istý, pán prezident?“ Ak sa dobre pamätáte, posledný krát, keď ste ho stretli mali ste dojem, že to nemá v hlave celkom v poriadku.“ namieta Ross, nepresvedčivo.

„Prečo? Máte azda pocit, že táto vec je pre ľudí, ktorí to majú v hlave v poriadku? Nemáme veľa času a nemáme inú možnosť. Nepočuli ste, čo povedal doktor Hope?“ vraví prezident. „A rýchlo ma spojte aj s doktorkou Abel Parker. Musím s ňou čo najskôr hovoriť, aspoň telefonicky,“ dodá.

„Hneď sa dáme do práce“ odpovie Ross a zdvihne sa.

„Samozrejme nemusím vám hovoriť, že k tomuto stretnutiu nikdy nedošlo“ upresnil prezident, zatiaľ čo tí dvaja sa chystali opustiť miestnosť.

„Len sa mrkneme“ vyjednáva Helen, keď prídu na miesto. „Ok, len sa mrkneme“ súhlasí James a zdvihne žltú pásku ohraničujúcu miesto, aby mohla vojsť. Keď vojdú, svietia si baterkami, náhodne, sem a tam, lebo ani nevedia, čo vlastne hľadajú. James sa rozhodne ísť najprv po udicu. Poberie sa k potoku, na miesto, kde ju jeho syn zvyčajne staval. Nájde ju a všimne si, že tiež vyžaruje tú modrú žiaru. Navlečie si rukavice, opatrne chytí udicu a prekvapene sa pozrie na vlasec.

„Helen, poď sa pozrieť!“ zavolá hlasno po chvíli.

„Psst! Chceš, aby nás bolo počuť až do Hancocku?“ vyhreší ho a dobehne k nemu. „Fuj. Čo je to?“ opýta sa zhnusená a ukáže na koniec vlasca.

„Nemám poňatia“ odpovie James. „Vyzerá to, ako keby sa niečo chytilo na háčik a potom akoby niečo väčšie chcelo zjesť to, čo bolo na háčiku. Ale nedá sa určiť o aké zvieratá sa jedná, vyzerajú ako z dreva.“

Sú mumifikované, ako...“ chce povedať Helen, ale predtým, než dokončí vetu, James jej prikryje ústa rukou a odtiahne ju za krík. Tu sa potkne o koreň, spadne a udrie si ruku.

„Hej, čo sa ti robí?“ vyhreší ho ona a trie si boľavé miesto. „Už po druhý krát za poslednú polhodinu sa ma pokúšaš zabiť!“

„Nie sme tu sami“ zašepká a drží jej ruky na pleciach, aby jej zabránil vstať.

„To nie je možné“ odpovie ona.

„Vravím ti, že tu okolo niekto je. Počuješ to pískanie?“

„Ja nepočujem vôbec nič“ odpovie Helen a snaží sa vymaniť a vstať aby sa mohla pozrieť. „A potom, ja som šerif. Ja nie som tá, ktorá by tu nemala byť!“ upresní a snaží sa vyjsť z kríkov.

„Helen, prosím ťa čupni si“ nalieha na ňu a ťahá ju za ruku. Ona sa však vytrhne a vyskočí von. Vtedy James začuje bzučanie. Prichádza z húštiny a pripomína štart generátora. Inštinktívne odhodí udicu a ešte raz sa hodí na Helen. Ona spadne a pridusene zastená.

„Teraz mám toho už dosť!“ skríkne a zatiaľ čo sa mu snaží vymaniť, znesie sa na nich spŕška oslepujúcich zábleskov, sprevádzaná ohlušujúcimi piskotom, ktorá ich strašne vydesí. Len čo zbraň prestane páliť, počuť kroky. Dve postavy, prehľadávajú vegetáciu a svietia si silným svetlom. Blížia sa k nim.

„Stojte, kto ste? Stojte, lebo strelím“ nariadi Helen a znovu vyskočí spoza kríka s natiahnutou rukou. Zažmúri, v snahe namieriť na niečo, alebo na niekoho. Namiesto odpovede počuť znovu bzukot pripomínajúci štart generátora. James chytí Helen silou a odtiahne ju k potoku. Ponorí sa a stiahne so sebou aj ju. Ukryjú za skalnatý výbežok pri hrádzi v smere proti prúdu. Miesto, kde boli predtým ukrytí zasiahne znovu salva zábleskov. Ona sa pokúsi vykuknúť spoza skaly, aby mohla aspoň raz vystreliť. James ju však znovu zachytí a už po neviem koľký raz ju stiahne späť.

„Musíš nás za každú cenu nechať zabiť“ zabručí on nahnevane. Helen zlostne odfrkne a vloží si Sig Sauer do puzdra. Silný lúč svetla prechádza opakovane po hladine potoka, ako keby pátral po nich. Oni sú však schovaní, nehybní, za skalou, ponorení až po krk do studenej vody, so zatajeným dychom. Po hodnej chvíli, keď sa už takmer poddali chladu a nervovému vypätiu, sa záblesky konečne posunú smerom k húštine a vzdialia sa v tme. Helen sa ešte stále chveje a nedokáže prestať. Chce sa vrátiť k brehu. James ju však zachytí.

„Všetko v poriadku?“ pýta sa.

„Myslím, že som ešte celá“ jachce, stále ešte v šoku. James ju objíme, aby ju zahrial. Pohľady sa im na chvíľu stretnú. V duchu uvažuje o tom, ako jej oči, aj počas takejto ťažkej noci, môžu byť také jasné. Prv, než si to uvedomí, jeho myseľ urobí tisícky porovnaní medzi ňou a Eve. Pomyslí si, že to, čo práve prežil, keď sa miloval so svojou ženou, nebolo ničím, v porovnaní s tým, čo teraz prežíva pri obyčajnom objatí s Helen. Takmer sa pýta, čím ho to Eve pred rokmi tak pobláznila. Objíme ju ešte viac a pohladí ju.

„James… prosím ťa, ne...“ povie a snaží sa vymaniť z jeho objatia. Privádza ju do pomykova to, ako na ňu hľadí. Naraz si James uvedomí, aká je Helen krásna. Povie si, že si to pravdepodobne nikdy nevšimol. Možno preto, že spolu vyrástli, boli spolu každý deň a mal ju vždy pred očami. Ona sa pokúsi znovu odtiahnuť. On, v rozpakoch, uvoľní zovretie. Helen sa uvoľní. Ale mierny závan vetra mu zas donesie do nosa jej vôňu. Až do dnešného večera si myslel, že na ňu naveky zabudol. Bola to vôňa, ktorá sa vôbec nedala porovnať s tou Evinou. Vôňa, ktorá mala takú moc, že svet prestával existovať. Odrazu ju pritiahne k sebe a pobozká ju. Ani si nestihne uvedomiť, čo urobil. Na chvíľku sa zdá, že Helen súhlasí a odpovie na ten bozk. Ale potom, ho odstrčí od seba všetkou svojou silou.

„Čo sa ti dnes večer robí? Úplne si sa zbláznil?“ vykričí ho a odtiahne sa. Ten bozk ju vyvedie z miery. Nie je schopná určiť, či sa má cítiť šťastná alebo rozhorčená; na druhej strane však, jediná vec, ktorou si je istá, je to, že sa cíti vinná a hanbí sa, ako keby niečo ukradla.

„Ak by nás pred chvíľou boli zabili, zomrel by som bez toho, aby som urobil jedinú vec, ktorú som si naozaj želal po celý svoj život“, vraví James a roztiahne ruky. Ona len spustí hlavu, ale nepovie nič. Potom vstúpi do vody a pokúša sa dostať späť.

Luke Mac January šoféroval po ceste číslo sedemdesiattri smerom k Rocklandu. Neponáhľal sa. Bol viac než bezradný. Minulý rok strávil na cestách. Cestoval krížom krážom po Štátoch a pochyboval, že na tom mieste, na okraji severovýchodnej Ameriky, nájde to, čo hľadá. Podľa neho, veľké tajomstvo potrebuje nutne veľké javisko. Jemu sa však zdalo, že toto miesto nemá vôbec nič, čo by malo mať veľké javisko. A riešenie tohto tajomstva hľadal už príliš dlho. Dobre sa poznal a vedel, že teraz po ďalšom zo série neúspechov dostane ešte väčšiu chuť, než kedykoľvek predtým, na všetko sa vykašľať. Ale rovnako dobre vedel, že aj tak sa nevzdá. Preto sa ešte viac nenávidel kvôli svojej zvedavosti a prekliatemu zmyslu pre zodpovednosť, ktoré ho takto zväzovali. Jedného rána, ktoré sa nezdalo ničím výnimočné, asi pred rokom, sa v jeho schátralom súkromnom vyšetrovateľskom štúdiu, objavil starší, plešatý a zrejme veľmi bohatý muž a požiadal ho, aby našiel jeho mladú ženu, ktorá zmizla už pred mnohými rokmi. V prvej chvíli si Luke myslel, že ide o nejaký žart. Najprv sa mu zdal byť akýsi neistý, ale keď otvoril ústa, aby mu odpovedal, muž ho prerušil.

„Určite si myslíte, že som starý bláznivý znudený boháč, a že toto je jeden z mojich obvyklých rozmarov“ predbehol ho, dívajúc sa mu do očí. Mc January stiahol pery a mierne naklonil hlavu nabok.

„Tá žena odišla takmer pred dvadsiatimi rokmi,“ pokračoval muž, „a vďaka mojim účinným nástrojom som ju mohol roky hľadať po celom kontinente. Bohužiaľ bez akéhokoľvek výsledku. Zmizla z jedného dňa na druhý, bez akejkoľvek stopy. A bez toho, aby mi ukradla čo len jeden dolár. Jediná vec, ktorú si zobrala, bola vzácna kniha z paláca Potala v Lhase, ktorá je, ako iste viete, posvätné mesto v Tibete.

„O čom bola tá kniha, ak sa môžem spýtať?“ pýta sa Mc January mierne zaujato.

„To nie je žiadne tajomstvo. Pokiaľ viem, bola to zbierka legiend o starých civilizáciách. Hovorili o lietajúcich strojoch, poháňaných len silou myšlienok, ktoré brázdili oblohu. A o epických bojoch, s takými ničivými zbraňami, ktoré si ani dnes nedokážeme predstaviť... medzi nami, nikdy som nepochopil, prečo si ju zobrala. Bola napísaná v nezrozumiteľnom jazyku. Myslím, že to urobila len preto, aby ma nahnevala. Dobre vedela, že je to moja obľúbená kniha ... Každopádne, pokiaľ ide o ňu, potom všetkom by mohla byť už mŕtva alebo sa niekde skrývať, ktovie, ako ďaleko“ Luke prikývne a zdvihne obočie.

„A mám toľko peňazí, že by som mohol mať žien, koľko chcem, mladých, krásnych a veľmi povoľných“ dodal. Luke roztiahol ruky prekvapený jeho otvorenosťou.

„No tak potom prečo ste prišli za mnou? Myslíte si, že ak by som bol schopný urobiť takýto zázrak, bol by som v tejto kancelárii?“

Vaša kancelária, nie je dôležitá. Ja viem o vás všetko. Všetko čo je treba vedieť.“

„Čo také?“

„Napríklad tie licencie, čo visia za vami, sú ... povedzme ... nie úplne v poriadku“ odpovie mu. Luke stuhne. Chcel sa ho spýtať„Prepáčte, ale ako to môžete vedieť?“ ale muž mu ani tentokrát nedal čas, ani aby začal vetu. „Vy nemáte žiadne pevné vzťahy. Môžete preto ísť na cestu po celom svete na dobu neurčitú. Pokiaľ ide o vaše profesionálne úspechy, dajte pokoj...to nie je najdôležitejšia vec. Viem, že ste skeptický, cynický, materialista a neveriaci. A dosť tvrdohlavý a rozhodný. Klasický typ, schopný venovať sa hoc celý život prípadu bez toho, aby ustúpil čo len o milimeter. Buldog, ktorý keď zavonia kosť, nepustí ju ani keby ho to malo stáť život.“

Ten vpád do jeho súkromia Lukea nahneval. Odrazu sa ocitol v úlohe vyšetrovaného on. Navyše, takéto osobné posudky ho vedeli poriadne naštvať. Veľmi osobne sa ho dotýkali. Keďže potreboval zakryť svoju neľúbosť, rozhodol sa zapáliť si cigaretu. Ponúkol jednu aj svojmu partnerovi. Ten však kývnutím ruky odmietol.

„Prečo si myslíte, že prijmem túto prácu?“opýta sa po chvíli Luke.

„Z tisícich dôvodov“

„Napríklad?“

„Napríklad kvôli tomuto,“odpovie starec a ukazuje na stoh účtov po lehote splatnosti, nahromadených pod ťažidlom na stole. Luke náhle pocíti odpor voči tomuto mužovi, ktorý pomaly odhaľuje všetky jeho slabosti, jednu po druhej.

„Ale hlavne tieto,“ skonštatuje muž a strčí mu pod nos kopu fotografií a papierov, týkajúcich sa jeho ženy, ktoré vytiahol z kufríka. Zachytávajú vysokú blondínu v rôznych situáciách a na rôznych miestach. Luke si ich dlho a pozorne prehliada. Od prekvapenia skoro ani nedýcha. Potom potrasie hlavou.

„Žartujete, však?“ komentuje a na tvári sa mu objaví neurčitý úsmev. Namiesto odpovede muž položí na stôl kartu Visa Platinum, bianko šek a vizitku so zvýrazneným telefónnym číslom.

„Nemáte časový limit a nebudete mi musieť pravidelne podávať správy. Naopak, čím menej, mi budete volať, tým lepšie. Tak si aspoň zakaždým, keď zazvoní telefón, nebudem robiť ilúzie, že ste ju našli. Táto karta je neobmedzený fond určený na vaše výdavky a šek je vaša odmena. Musíte tam len dopísať číslo.“

„Akú dobu mi dáte na rozmyslenie?“ pýta sa Luke a prvýkrát od chvíle, keď vstúpil do jeho štúdia, sa na mužovej tvári objavil úsmev, ktorý vystriedal prísny výraz. Potom zobral pero a list papiera zo stola, aby mu napísal telefónne číslo.

„Toto je číslo pre núdzové prípady. Ak by ste mi náhodou chceli niečo oznámiť a nenájdete ma na druhom čísle.

„Ale prečo...?“

„Tá žena skrýva príliš veľké tajomstvo,“ odpovie jednoducho. Potom sa zdvihne, diskrétne, rovnako ako keď prišiel, opustí kanceláriu a nechá tam aktovku a všetko ostatné. Luke, teraz už sám, pozerá niekoľko minút na fotografie a pokyvuje hlavou. Potom sa po nej poškrabe. V hlave mu zazvoní zvonček, ktorý mu pripomenie, že je na čase pripraviť si “Mc January”.

Budík niekoľkokrát zazvoní ale vždy je to len stratený boj. Nakoniec však vyhrá vojnu a James musí, nanešťastie vstať. Je ešte stále ospalý a uzimený, kvôli tomu polnočnému kúpaniu. Dá si horúcu sprchu a zíde do kuchyne, Nájde tam prestretý stôl s pripravenými raňajkami. Káva už je v šálkach, ale miestnosť je opustená. Počuje hlasy Eve a Harryho. Ide za nimi do obývačky. Nájde ich sklonených nad maketou, už opravenou a dokonale poskladanou. Sú takí zabratí do rozhovoru, že si ani nevšimnú keď vojde. Ona ukazuje chlapcovi nejaké veci na kartičkách priložených k modelu a ticho mu niečo hovorí. Harry počúva, prikyvuje a odpovedá.

„Akým jazykom to hovoríte?“ pýta sa James po niekoľkých minútach. Je podráždený, lebo nedokáže pochopiť ani jedno slovo. Medzitým sa v duchu pýta, kedy asi museli vstať, aby dokázali poskladať celú maketu.

„Dobrý deň, ocko. Mama ma učí staroegyptštinu“ vysvetlí mu Harry nadšene.

„Staroegyptštinu?“ zopakuje James pochybovačne a pozrie sa na Eve.

„Hej, ale je to len taká hra“ upresní ona a usmeje sa.

„Ale nie, nie je to hra! Naučila ma aj čítať hieroglyfy, nebola to hra“ zaprotestuje Harry.

„Iste, iste“ povie Eve a pozrie sa na Jamesa. Položí ruku na chlapcovo koleno, aby ho umlčala. „Naraňajkuješ sa s nami?“ opýta sa potom Jamesa.

„Je mi ľúto, ale už je dosť neskoro. Nemám čas, ani aby som odprevadil Harryho do skautského tábora“.

„Neboj sa, miláčik, už som objednala autobus. Počkám, než prídu poňho.“

„Myslíš to vážne?“

„Samozrejme!“

„Tak potom idem. Vonku si niečo kúpim“ povie a vezme si kľúče od auta z úložného priestoru na poličke pri dverách. „Ahoj, profesorko. A počúvaj.“ povie Harrymu keď odchádza.

„James, počkaj!» volá naňho Eve keď zatvára za sebou dvere. On urobí krok späť a nakukne do miestnosti.

„Čo sa ti dnes v noci stalo?“ prekvapí ho otázkou. Pomyslel si, že už o všetkom vie, vrátane bozku, ktorý dal Helen, a začervenal sa. Horúčkovito hľadal v duchu nejaké zdôvodnenie.

„Vyzeráš zničený...“ dodá Eve sprisahaneckým tónom a žmurkne naňho. Cíti sa, akoby sa znovu narodil.

Ak mám byť úprimný, nepodarilo sa mi oka zažmúriť...Tak počkáš ty na autobus?“ povie potom, ako znovu chytí dych.

„Pravdaže, drahý, len choď.“

„Dovidenia večer“ odpovie James.

„Pravdaže, drahý, len choď... svet sa asi zbláznil“ opakuje si niekoľkokrát James, počas jazdy autom do práce.

Cape Canaveral, Florida, asi o deviatej, miestneho času. Pódium vybavené mikrofónmi a rečníckym pultom pre privítanie astronautov, obligátne pozdravy a interview, je pripravené už niekoľko dní. Malá tribúna plná ľudí je postavená hneď pri pristávacej dráhe. Takto môže po posledných metroch pristávacieho manévru raketoplán pomaly dorolovať až priamo k divákom. Záchranné vozidlá, vyleštené a zaparkované v tvare rybej kosti naproti tribúne, čakajú na príchod raketoplánu, aby spustili sirény. V malom hangári, pár metrov od pristávacej dráhy, je na počesť astronautov, ktorí už pochopiteľne majú dosť dehydrovaných jednodávkových pokrmov a chcú si konečne vychutnať skutočné jedlo, prichystané občerstvenie. Pre stovky zvedavcov, ktorí si prišli pozrieť show, s nosom prilepeným na plot Space Centra J.F.K., bola možnosť stať sa svedkami návratu raketoplánu vždy veľmi vzrušujúca udalosť. Nebola síce až taká vzrušujúca ako štart, ktorý raketoplán vymršti rovno k oblohe, aby ju za ohlušujúceho revu motorov, rozpáral, zatiaľ čo všetko okolo akoby sa malo zrútiť...ale vidieť pristáť raketoplán a vyjsť z neho úplne normálnych ľudí, ktorí sa práve vrátili z peknej prechádzky vo vesmíre, má tiež svoje kúzlo. A tentokrát mali nadšenci ešte ďalší dôvod zúčastniť sa. Oficiálne ukončenie programu Shuttle Space sa uskutočnilo 20. októbra 2011 návratom Atlantisu a táto mimoriadna misia, po niekoľkých rokoch, bude asi naozaj poslednou. Hoci by tento typ operácií mal byť považovaný skôr za rutinu, medzi technikmi Houston Space Centra v Houstone, vládla už nejaký čas úzkosť. Niektorí z nich sa obávali, že dlhšie obdobie nečinnosti zhoršilo ich odborné schopnosti. Konečne si budú môcť vydýchnuť až vo chvíli, keď astronauti, po dvadsiatich minútach, ktoré strávia na palube Orbitera po pristáti, aby vypli všetky palubné systémy, konečne vystúpia a postavia sa pevnými nohami na asfaltovú dráhu. Len v tej chvíli sa misia bude môcť považovať za naozaj úspešne ukončenú. Pozemný personál v kontrolnej veži práve s maximálnym sústredením sledoval manéver návratu raketoplánu do atmosféry, najkritickejší okamih celej misie. Riadiaci systém Reaction Control dokonale splnil svoju úlohu, keď udelil Atlantisu pri vstupe do ionosféry správny sklon. Čoskoro potom došlo k očakávanému a obávanému ionizačnému výpadku. Tých dvanásť minút rádiového ticha boli vždy najstrašnejšími. Nemožnosť komunikovať, aj napriek tomu, že sa o nej dopredu vedelo, dala každému poriadne zabrať. Aj keď sa odohrávalo všetko presne podľa predpokladov, napätie sa dalo krájať. Vystresovaných, spotených čiel bolo určite dosť. Koniec koncov, skúsenosť s raketoplánom Columbia spred niekoľkých rokov hovorila, že aj nečakaný malý problém, podobne ako mikroskopická štrbina na vonkajšom plášti raketoplánu, pohybujúcom sa rýchlosťou dvadsať tisíc kilometrov za hodinu, dokáže v okamihu zničiť roky práce a vziať si životy astronautov. Niekoľko okamihov potom, ako sa Atlantis vynoril z ionosféry, sa odpočítavanie skončilo. Raketoplán teraz sledovali kamery s vysokým rozlíšením inštalované na družici, ktorá verejnosti na maxiobrazovku prenášala televízny signál, zatiaľ čo lietala nad Atlantikom ako veľký biely anjel.

„Houston… Houston… tu je Atlantis.“

„Atlantis, sme s vami vo vizuálnom kontakte a počujeme vás silno a jasno. Ako pokračujete?“ odpovie Connor, komunikačný dôstojník.

„Všetko ide podľa programu. Palubné prístroje sú dokonale funkčné a riadiaci systém mi práve vrátil ručné ovládanie.“

„Máte dosť paliva?“

„Áno máme, môžeme si urobiť ešte aj malý výlet.“

„Dobre. Ale ponáhľajte sa. Tu na Floride na vás všetci čakajú s otvorenou náručou. Končím.“

„Houston, počkajte… Poručík Garrett má problém, „vraví major Salas, pilot a veliteľ raketoplánu. Koordinátor na Zemi skoro vyskočí z kresla, keď počuje tieto slová. Volá sa Rupert Lee, ale všetci ho volajú jednoducho „Šéfe“.

„Aký problém?“ opýta sa netrpezlivo a prejde si rukami medzi červenkastými kučerami.

„Chce, aby ste ho ubezpečili, že na konci pristávacej dráhy ho bude čakať pár pečených kurčiat,“ informuje ho Major. Lee bol na chvíľu v pokušení poslať ho do čerta zato, že ho takto vyľakal.

„Povedz poručíkovi Garrettovi, že starne. Naposledy odo mňa chcel, aby som mu obstaral pár dievčat“ odpovie však s úsmevom, potom, ako si s úľavou vydychne.

„Veď hej, aj ja som mu to vravel, ale on stále tvrdí, že by stihol oboje za menej ako štyri minúty, a tak sme sa stavili o pár dolárov. Veď vieš blížia sa Vianoce a pár drobných naviac v peňaženke na darčeky, vždy poteší ... môžeš vybaviť s ľuďmi z J.F.K. či by nám nedali tie kurčatá?“

„Neviem, tu je deväť hodín ráno a občerstvenie už je prichystané... Ale dobre, sľubujem, že pozriem, čo sa dá ešte urobiť.“

„Ďakujem, Šéfe.“ A propos, Vianoce. Kde ich budeš tráviť?“

„No ak mi nenarobíte iné problémy, ako tie okolo pečených kurčiat, možno sa mi podarí včas uzavrieť všetky papierovačky a vrátiť sa do Richmondu, aby som to ich mohol stráviť so svojou ženou a synom.

„Dobre, tak sa pokúsim čo najlepšie pristáť s touto starou kraksničkou. Uvidíme sa cez videokonferenciu, keď budeme na dráhe, končím.“

„Nick, tie kurčatá vybavíš ty? Máme málo času a ty si na tieto veci odborník“ navrhne Lee jednému zo svojich asistentov.

„Jasné, šéfe“ odpovie on a zdvihne slúchadlo telefónu.

„Aj tentokrát môže byť Amerika na nás hrdá“ vyhlási Šéf, keď sa konečne už uvoľní. Rozviaže uzol na šatke s americkou vlajkou, ktorú má uviazanú okolo krku ako kowboy a utrie si ňou pot z čela a brady. Potom sa zohne, akoby niečo hľadal pod stolom.

„Tak to vyzerá dosť vážne!“ vykríkne Truman, radarový muž, keď vidí ako šéf vyberá Magnum, Moet et Chandon spod stola.“ Lee začína ukladať na svoj písací stôl krištáľové poháre na šampanské do tvaru raketoplánu.

„Vždy sa spotím, ako keby som bol v saune. Dnes večer si musím dať aspoň päť-šesť pív, aby som si nahradil všetky minerály, ktoré som vypotil“ zahlási Rupert Lee a znovu si usuší krk šatkou. „Kto pôjde so mnou?“

Všetci prítomní zdvihnú ruky na znak účasti, s výnimkou komunikačného dôstojníka, ktorý je očami prilepený k obrazovke, akoby ani nepočul.

„Hej, Connor, čo ti je? Čo si ohluchol alebo je odrazu z teba abstinent?“

„Šéfe...zdá sa, že niečo nie je v poriadku.“

„Čo to znamená?“

„Neviem, šéfe“ vysvetlí Connor, „videosignál akoby niečo rušilo. Zdá sa, že raketoplán akoby ... bledol.“

„Bledol?“ „Čo to do čerta má znamenať „raketoplán akoby bledol?“ pýta sa Rupert a rýchlo si sadne k nemu.

„Počkaj chvíľu... Aha vidíš?“ vraví Connor a klikne na myš aby zväčšil obraz.

„Do čerta, máš pravdu!“ prizná Rupert. „Čo to má byť?“ pýta sa znova a zaborí bezradne ruku do svojich červených kučier, aby sa mohol poškrabať po hlave.

„Takto narýchlo neviem, môže to byť porucha kamier, alebo magnetická búrka, či zvyškový elektromagnetický náboj, ktorý si priniesli z ionosféry. V každom prípade, niečo ruší prenos. „Čo si o tom myslíš ty?“

„Neviem, ty si odborník! Nemôžeš byť trochu presnejší?“

„Neviem čo povedať, monitor sa začal takto správať, odkedy Atlantis vošiel do zóny Trojuholníka," informuje Connor. „Najprv zdvihol nos, stratil rýchlosť a potom ...“

„Nehovor hlúposti, neveríš snáď tým rozprávkam o Bermudskom trojuholníku?“

„Samozrejme, že nie, šéfe. Ale pokúsil by som sa s nimi spojiť, či je všetko v poriadku.“

„Dobre,“ povie Rupert a znova si nervózne utrie krk. Potom si povzdychne a zapne mikrofón.

„Houston Atlantisu… počujete nás?“

„Silno a jasne, šéfe ... nejaké problémy?“ okamžite odpovie major Salas.

„Nie, žiadne, problémy, len som vám chcel povedať, že pracujeme na tých kurčatách“ zaklame Rupert Lee, aby zbytočne nevyľakal posádku raketoplánu. Čakáme vás, pripravte sa, aby ste vyzerali dobre v telke. Končím.“

Šéf, ukončí hovor a pozrie sa škaredo na Connora, lebo ho pre nič, za nič, vyľakal

„Houston“ zachrapčí o niekoľko okamihov nato v rádiu.

„Sme tu, čo ešte potrebujete?

„Šéfe, ako sa vám javia poveternostné podmienky?“

„ Výborné, prečo sa ma na to pýtaš?“

„No, lebo keď sme boli naposledy v spojení, obloha bola ako z rozprávky. Akurát, že v priebehu desiatich minút sa zmenila a teraz veľmi rýchlo tmavne. Ako keby sa schyľovalo k búrke. A okrem toho sa zdá, že palubné prístroje sa zbláznili“ vysvetlí major Salas. Rupertovi spolupracovníci si vymenili zmätené pohľady, pretože posledný rozhovor medzi Atlantisom a kontrolnou sálou sa uskutočnil asi pred pätnástimi sekundami a nie pred desiatimi minútami, ako to práve povedal veliteľ raketoplánu.

„Čo je to, ďalší z vašich vtipov?“rozohní sa Lee a zahučí do mikrofónu. „Roky nie je vidieť takú čistú oblohu“ dodá „a potom...“

„Šéfe, pozri na monitor“ preruší ho Connor potichu.

„Čo je?“

„Nebo je jasné ale obraz raketoplánu aj naďalej stráca na intenzite.“ Ak sa naň dobre pozrieš, zdá sa akoby bol v zelenej hmle... dokonca, ak sa bližšie prizrieš, zdá sa, že je obklopený takmer neviditeľnými chápadlami.“

„Connor, prestaň s tými hlúposťami!“

„Šéfe, tu je Atlantis“ volá nervózne major Salas, „potrebujeme pomoc. Začalo tu veľmi pršať a prístroje ne… ggzz… ffffrrrr máme… stratili… ggzz… lohu. O bože! Čo... ...lo? Po... pomoc!!!“ kričí major Salas, zatiaľ čo sa obraz na monitore stráca.

„Teraz mám naozaj dosť tých vtipov! Atlantis, rozumeli ste ma?“ Povedal som, že mám naozaj dosť tých vtipov! Salas, odpovedz mi!... Salas!…“ zakričí posledný krát Rupert do mikrofónu ako najviac môže. Potom si dá dolu sluchátka a nahnevane ich odhodí. Hodí sa do kresla a stále, neveriacky, hľadí do obrazovky s otvorenými ústami. Jeho raketoplán, celý jeho raketoplán, sa mu práve rozplynul pred očami a on tomu nedokáže uveriť. V kontrolnej sále je mrazivé ticho. Všetci sa v duchu pýtajú, čo by mal asi dôstojník pre vonkajšie vzťahy povedať rodinným príslušníkom posádky. Rupert takmer okamžite príde k sebe. Táto jeho pripravenosť k činu a rýchle reflexy boli tými aspektami jeho charakteru, ktoré z neho robili vodcu.

„Nick, spoj sa ihneď s krízovou jednotkou a zaisti, aby okamžite začalo pátranie. Do desiatich minút chcem aspoň šesť lietadiel, ktoré budú prehľadávať oblasť! Ak Atlantis spadol do vody, pozostatky a olejové škvrny je vidieť na míle. Možno, že sa posádka katapultovala von a prežila to. Môžeme ich ešte zachrániť. David, spoj sa s námorníctvom a požiadaj o okamžitú podporu najbližšej lode.“ nariadil. „Nemohli len tak zmiznúť a hlavne sa nemohli vzdialiť. Máme ich dráhu a ich posledné súradnice. Musíme ich nájsť, aj keby sme mali dať do pohybu celú americkú armádu!“ buchol päsťou po stole.

Príbuzní a novinári, orgány a zvedavci, ktorí sa dokázali nevedno akým spôsobom dostať k pódiu, sa pozerali v nemom úžase ako raketoplán pomaly, z ničoho nič, zmizol z maxiobrazovky, ktorá dominovala pódiu. Ale hlavne, vďaka myšlienke zverejniť nezašifrované rozhovory medzi posádkou raketoplánu a kontrolnou sálou, všetci takto počuli posledné zúfalé volanie o pomoc majora Salasa. Teraz sa všetci pozerali smerom k sektoru vyhradenému orgánom, v očakávaní nejakého vysvetlenia. Generál sa z nejakého dôvodu obrátil na zodpovedného za vonkajšie vzťahy, aby nejako zasiahol, pretože on nijako nevedel, čo povedať. Ten odpovedal prázdnym pohľadom, pretože nemal ani len predstavu o tom, čo sa stalo. Hneď potom, vzal do ruky telefón, aby sa spojil s Houstonom. Na maxiobrazovke sa ešte niekoľko minút zobrazovali zábery modrej oblohy. Potom ju konečne niekto vypol. Záchranári ihneď nasadli do dopravných prostriedkov, ktoré ich odviezli k budove vedenia. Muž a žena, obaja vo veku okolo šesťdesiatky, sa objímali a ticho plakali. Po rokoch márnych sľubov ich synovi, konečne porazili strach z lietania a preleteli v lietadle tisíc dvesto míľ, aby ho aspoň posledný krát videli, ako vychádza z raketoplánu.

„Mami, čo sa stalo?“ Prečo vypli obrazovku? Prečo už nepočuť ockov hlas?“ pýta sa chlapček. Matka otvorí ústa, aby sa pokúsila niečo povedať, ale nedokáže vyriecť ani slovo. Zdvihne sa a snaží sa čo najskôr zobrať čo najďalej svoje dieťa prv, než zistí, čo sa stalo. Ale príde jej nevoľno a spadne dolu z tribúny.

James dobehne na policajnú stanicu, v ruke drží papierové vrecko, v ktorom má dva poháre milk shake a dva sendviče. Hodí pohľad na hodiny nad vstupnými dverami a vojde priamo do zasadacej miestnosti.

„Dobrý deň, pán Robinson, oddýchli ste si?“ podpichne ho agent Benelli, ktorý ako obyčajne má chuť ironizovať, keď ho vidí takého zadýchaného.

„Daj pokoj, nemám náladu na tvoje hlúpe vtipy“ odpovie James a posadí sa. Položí vrecko na stôl a pretrie si oči.

„Keby si mi bol zavolal, bol by som ti doniesol raňajky do postele“ nedá sa odbyť druhá strana. James sa mu mlčky, bez toho, aby povedal čo len pol slova, postaví zoči voči, aj preto že, takto hneď zrána nemá náladu na buzerácie.

„Ale no, nerozčuluj sa! Len som si robil srandu,“ povie Benelli a takisto vstane, aby bol pripravený, keby niečo.

„To by už stačilo“ zahučí Helen spoza stola,“ máme plno problémov a vy sa chováte sa ako malé deti, mali by ste sa hanbiť! James a Benelli sa vrátili, aby si sadli a ona si znova zobrala slovo. Musíme sa ponáhľať, pretože onedlho vyjde najavo, čo sa stalo, a potom sa do nás pustia noviny a televízia. Úlohy, ktoré boli pridelené včera a dnes večer ostávajú. Snažte sa prezentovať v tejto miestnosti, len keď budete mať v ruke konkrétne výsledky. Inak sa tu radšej ani neukazujte! Teraz už môžete ísť!

Mám urobiť ďalšiu obhliadku v lese?“ spýta sa neisto Benelli. Nemal veľmi vôľu vrátiť sa tam, aby skúmal a fotografoval absolútne nič. Helen si povedala, že potom, čo sa stalo minulú noc jej a Jamesovi, bude lepšie aby tam nikto nevstupoval.

„Nie, to by bol len stratený čas. Dnes budeš v páre s Clarettou. Budete spolu hľadať niekoho, kto by nám mohol podať nejaké informácie“ odpovie. Benelli sa uškrnul, pretože bol presvedčený, že Claretta je, rovnako nemožná ako Cindy. Preto by bol najradšej pracoval sám.

„Poďme. Ste ešte všetci tu?“ povie Helen agentom, ktorí ešte sedia za stolom. Tí sa rýchlo poberú k dverám, aby opustili miestnosť. James bol jediný, kto ešte nemal konkrétnu úlohu a čakal na jej pridelenie.

„Ty poď so mnou!“ vraví Helen a nepôsobí veľmi priateľsky. On vezme svoje vrecko s raňajkami a nasleduje ju do jej kancelárie. Helen zatvorí dvere a spustí závesy. Posadí sa na okraj písacieho stola a vypne interfón. James položí vedľa nej pohár a sendvič. Potom zoberie stoličku a začne rozbaľovať svoj sendvič. Ona odsunie raňajky, prekríží si ruky na prsiach a začne ho skúmať pohľadom. James si všimne jej gesto, ale radšej sa robí akoby nič a prehltne zopár súst. Je hladný. Asi po minúte, keď sa už začne cítiť nesvoj, pretože ona sa naň stále prísne pozerá, bez toho, aby otvorila ústa, položí chlieb na stôl a pozrie sa na ňu so zovretými ústami.

„Pokiaľ ide o dnešnú noc…“ začal, ale potom si uvedomil, že rozhovor, čo si pripravil počas cesty, bude pôsobiť dosť detinsky.“ V rozpakoch, ako teenager pri prvom rande, nevedel ako ďalej, a tak radšej nechal vetu nedokončenú. Ona si len zhlboka vzdychla a začala odstraňovať celofán zo svojho sendviča.

„Toľko vecí sa udialo, že ani neviem, odkiaľ začať! Najskôr by som chcela vedieť, kto sa nás to včera večer pokúšal spáliť,“ začala Helen. Potom sa zahryzla do sendviča a James odrazu získal stratenú sebadôveru. Našťastie, nemala v úmysle otvoriť tému „bozk“, ako sa obával.

„Neviem. A ešte menej dokážem pochopiť prečo! Mohli by hľadať Harryho udicu a tú obludu, čo sa chytila na háčik? „

„Neviem, čo tak mohli hľadať, ale ak boli pripravení kvôli tomu aj zabiť a podpáliť celý les, tak asi hľadali niečo veľmi, veľmi dôležité. Možno, že to bolo niečo, čo by nás bolo priviedlo na správnu stopu... Takto sme ešte stále tam, kde sme boli včera. A keď sa nám podarí vypátrať príbuzných obetí, pravda, pokiaľ nás najprv nevypátrajú oni, čo im povieme? Že ich deti zomreli z neznámych príčin, a že sa premenili na múmie pred našimi očami? Kto nám to uverí? Len čo noviny a televízie zistia, že tu niečo nehrá, vrhnú sa na nás ako supy a roztrhajú nás.“ uvažuje Helen bezútešne. Potom si výdatne potiahne z frappé a usmeje sa. Uvedomí si, že James si ešte stále spomína na jej obľúbenú chuť. Jamky na jej tvári sa Jamesovi zdajú veľmi rozkošné. Helen si uvedomí, že i on sa na ňu díva s úsmevom perfektného idiota a znova sa začne tváriť vážne.

„Musíme absolútne nájsť nejakú stopu, a to veľmi rýchlo, inak budeme mať len málo nádeje vyriešiť tento prípad, „povie James.

„Hej. A akoby to nestačilo, v týchto dňoch začína v zálive Lobster’s Festival a budeme zaneprázdnení jeho organizáciou. A keďže nás nie je veľa, niektorí budú musieť mať aj dvojité smeny.

„Pozri, nemám veľa skúseností v týchto záležitostiach. Ale jednou vecou som si istý, pretože mi ju vtĺkali do hlavy počas kurzu na Policajnej škole. Ak sa prípad nepodarí vyriešiť v priebehu prvých štyridsiatich ôsmich hodín, je takmer nemožné vyriešiť ho. A aj vzhľadom na prostriedky a stopy, ktoré máme k dispozícii, by to bol zázrak.

„Presne tak“ prisvedčí Helen. V tichosti dojedia raňajky, pokrčia obrúsky a utierky a hľadia na seba. Potom začnú súťažiť, kto trafí odpadkový kôš, ako za mladých čias. Ako vždy skončia remízou a vymenia si bezstarostné úsmevy. Potom sa opäť zamyslia, každý nad svojimi problémami.

„Pokiaľ ide o to, čo sa stalo včera v noci, už nikdy by sa také niečo nemalo zopakovať, „ zamrmle ona po niekoľkých minútach vážne, a bez toho, aby mu pozerala do očí.

„Súhlasím s tebou. Nikto sa nesmie viac pokúsiť zabiť nás v noci uprostred lesa“ pokúša sa odľahčiť James, ale ona sa vôbec nezasmeje a on sa znova začervená. „...A ak sa obrátime na niekoho, kto je lepší odborník ako my?“ navrhne teda, aby sa dostal z tejto nepríjemnej situácie. Ten nápad mu vŕtal v hlave od prvej chvíle, ako vstal z postele. Ale zatiaľ nemal odvahu navrhnúť jej to, aby nezranil jej hrdosť. Ako každý poriadny šerif, aj Helen bola žiarlivá na svoje mesto a na svoje prípady. James sa bál, že po takomto návrhu by sa mohla uraziť.

„Na koho by sme teda mali obrátiť, podľa teba?“ prekvapí ho však ona otázkou.

„Ak mám byť úprimný, neviem. Viem len, že tu v Amerike máme špecializované orgány a vyšetrovacie agentúry všetkých druhov...“

„Sľubujem, že o tom popremýšľam“ zamrmle Helen. On sa na ňu prekvapene pozrie pretože, nečakal, že bude taká poddajná.

„Teraz už choď, musím pracovať“ dodá Helen.

„Hej, ale čo mám robiť?“

„Zostaň v kancelárii a potráp si mozog, premýšľaj. Hneď ako mi oznámia niečo nového, pôjdeš na miesto to preveriť.“

„Rozkaz“ odpovie James a zdvihne sa. V tom momente na dvere kancelárie zaklope Cindy.

„Vstúpte“ povie Helen. Cindy nesmelo nakukne z dverí. „Prepáčte šéfe, ale interfón je vypnutý...“

„Oh, aká som roztržitá! Čo je?“

„Volal znovu chlapík zo servisu...“

„Sakra, úplne som na to zabudla. Povedz mu, že k nemu ide James.“

„Povedal, že sa nemusíte ponáhľať, pretože auto už nemá,“ informuje ju Cindy.

„Čo to znamená?“

„To čo som vám práve povedala. Bob mi povedal, že keď dnes ráno vošiel do dielne, auto tam už nenašiel“ vysvetlí telefonistka a pokrčí ramenami.

„To nie je možné!“ zvolá Helen a buchne päsťou do stola. V tom momente pochopí, že má do činenia s príliš silným a inteligentným nepriateľom. A teraz jej je už jasné, že tento podivný sled negatívnych udalostí sa nezastaví skôr, než ich nestrhne so sebou. „Videl si to? A myslel si si, že sa budeš nudiť...“ povie bezútešne Jamesovi.

EPIZÓDA III

Abdul bol počerný a na jeho zvráskavenej tvári sa vynímal jeho ostrý nos. Po jeho stranách boli dve malé tmavé, hlboko zasadené oči. Pod širokým vlneným odevom, ktorý ho chránil pred horúčavou, musel byť neuveriteľne chudý. Abdul bol beduín a zarábal si na chlieb tak, že robil sprievodcu turistom, ktorý vyhľadávali adrenalínové zážitky. Za svoje služby si dával dobre zaplatiť. A to až tak dobre, že čoskoro by si mohol kúpiť niekoľko tiav a stať sa chovateľom. Tak by sa dostal o stupienok vyššie na spoločenskom rebríčku svojho klanu. Zatiaľ ale sedel na nafukovacom matraci v tieni stanu, so skríženými nohami a snažil sa skúmať vodnú paru vystupujúcu z obrovskej hladiny Mŕtveho mora. Naoko driemal, ale v skutočnosti boli jeho vycvičené zmysly pripravené vnímať a spracovávať drobné signály v nekonečnosti času. Dokázal by rozoznať vôňu ťavy takmer na sto metrov, ak by vietor fúkal správnym smerom. A v tom spočívalo tajomstvo ako prežiť na takom nehostinnom mieste, kde sa človek musí mať na pozore pred hladom a smädom, pred teplom a chladom noci, pred priateľmi aj nepriateľmi a aj pred hadmi a škorpiónmi.

Aj keď bol mimoriadne pripútaný k tomuto spôsobu života, a k jeho zvykom a tradíciam, oceňoval aj moderné technológie, a to až tak, že sa nikdy nepustil do práce bez svojho nenahraditeľného satelitného telefónu a sady náhradných batérií. Zatiaľ čo telefón vibruje kdesi v záhyboch jeho odevu, on rýchlym pohľadom skúma štrkový breh veľkého soľného jazera, aby sa uistil, že Bryan sa ešte nevynoril. Potom sa začne prehrabávať v meandroch vlneného labyrintu.

„Áno“ odpovie po arabsky, ako vždy. Napojil som dobytok, zobral som pušku a prišiel som sem pozerať na vodu ... nie, nechcel mi povedať, čo presne hľadá, hovoril o poklade ... samozrejme, je to blázon, ako väčšina ľudí zo Západu. Cestuje neozbrojený a nie je ani trochu opatrný ... áno, máš pravdu, zvyčajne sú takí, ako on, buď príliš hlúpi, alebo príliš chytrí. Ale tento sa mi zdá veľmi naivný. Prezrel však už viac ako polovicu jazera a o pár dní by už mohol byť hotový. Pravda, ak nám vydržia bomby. V opačnom prípade sa budeme musieť vrátiť späť na As Samik, aby sme ich znovu naplnili. V takom prípade by sme sa museli vrátiť a dokončiť prácu. To by vyšlo, viac-menej, na dva týždne. Ale vôbec by mi to nevadilo. Tento Západniar platí dobre a predovšetkým platí vopred. Je pravda, že práca je trochu nudná. Ale doteraz mi ešte nikto nezaplatil len za to, že takmer celý deň sedím a nič nerobím. Prinajmenšom, ak nič nenájde a nebudeme mu môcť ukradnúť jeho poklad, stále ešte dobre zarobím. Však aj ty dobre vieš, koľko stojí vydržiavanie všetkých tých manželiek... Ženy už nie sú ako za čias našich otcov. Teraz pozerajú televíziu a chcú byť moderné, aj keď je to proti Koránu. A potom si asi aj uvedomili, že v jednote je sila ... Ver mi, priateľu, so ženami treba opatrne!“ V tom momente sa v jeho hlave ozve poplašný zvonček. Akýsi ťažko definovateľný pocit nebezpečenstva, ktorý sa ho rýchlo zmocňuje. „Teraz musím položiť, musím vybaviť niečo dôležité. Buďte pripravení. Pekne s ním vybabreme, podľa toho, čo vyloví z toho jazera!“ Uzavrie, schová si telefón do šiat a vyjde zo stanu s kalašnikovom v ruke. Urobí malý prieskum, aby pochopil, prečo ho jeho inštinkt varoval. Najprv mal pocit, že cíti výfukové plyny auta. Ale potom zahnal túto myšlienku. Pokladal za nemožné, že sa niekto odvážil až sem na motorovom vozidle. Vyšiel na najvyššiu dunu a pozeral sa dookola. Ovoniaval vzduch a počúval vietor. Po niekoľkých minútach sa rozhodol vrátiť do tábora a pripraviť večeru. Spadol mu kameň zo srdca. V duchu bol presvedčený, že sa jednalo len o planý poplach. Práve zapol oheň, aby mohol upiecť chrumkavý chlieb Shrak a zohriať Mansaf, keď tu odrazu Bryan vyrazí z vody šprintom lietajúcej ryby. Vypľuvne náustok a začne ho naliehavo volať. Stiahne si plutvy a hodí ich na zem. Najprv sa rozbehne po štrkovom brehu a potom začne poskakovať. Od vzrušenia si zabudol aj obuť tenisky. Teplota na zemi o tomto čase dosahuje snáď aj päťdesiat stupňov. Vráti sa späť a nastokne si na nohy tenisky, čo nechal na brehu, ako šľapky. Potom zase beží smerom k stanu. Abdel mu vyjde naproti.

„Možno niečo mám“ volá Bryan nadšene, poskakujúc z jednej nohy na druhú, v snahe vyhnúť sa bolesti, ktorú mu spôsobuje spálená koža. Je presvedčený, že večer bude mať určite na chodidlách plno pľuzgierov.

„Sahib, si si fakt istý?“ pýta sa ho Abdel a hladí si hustú tmavú bradu.

„Takmer istý. Priprav si laná na postroj a priveď na breh pár tiav. Chcem dokončiť prácu skôr, než bude tma ... čoskoro pre teba nastane čas modlitby, nie? "

„Jasné Sahib, Allah sa nestará o peniaze a o poklady.“

„Tak poďme do toho“ nalieha Bryan a už beží späť, smerom k rozpálenej štrkovej pláži. Aj keď namontoval signálnu bóju, obáva sa, že ak by čakal príliš dlho, riskoval by, že stratí presný bod nálezu. Navlečie si masku a plutvy, na ústa si nasadí dýchací prístroj a skočí do vody. Beduín to využije, aby zavolal svojich komplicov. „Pripravte sa na zásah a nezabudnite doniesť aj zopár džbánov araku, poslúži nám pri oslave! „zašepká v telefóne.

James vstúpi do dielne a pokĺzne sa na olejovej škvrne. Len len že si nerozbil hlavu, keď pristál pri zvislej opore mobilného mosta.

„Čistota a poriadok, ako vždy, čo?“ volá na mechanika, ale on ho nepočuje. Hlavu má zaborenú pod kapotu Fordu Mustang, sýto červenej farby. James musí prekľučkovať medzi náradím, káblami, dielmi áut a všakovakými prístrojmi rozhodenými po zemi.

„Konečne!“ prehodí mechanik a pozerá sa naňho zboku spod kapoty.

„Ahoj, Bob. Prepáč, že meškám...ako sa máš?“

„Úprimne povedané, mohlo by to byť lepšie“ odpovie on, zatiaľ, čo pozorne uťahuje poslednú skrutku na hlave motora. Potom odstráni držiak kapoty a zatvorí ju. Odpľuje si na zem trochu žuvacieho tabaku. Potom si do úst hodí ďalšie sústo, ktoré naberie z pozlátenej škatuľky rukami bez toho, aby si ich aspoň trochu očistil.

„Kedy sa konečne rozhodneš dokončiť tento šrot? Babreš sa s ním odkedy ťa poznám!“ podpichuje ho James a pohladí kapotu Mustangu.

„Vieš predsa, že obuvník obyčajne chodí bosý... A čo ty? Ty jazdíš stále na tej istej kraksničke? Odpovie on, a James s úsmevom prikývne? Bob mal okolo šesťdesiatky, bol korpulentnej postavy a mal veľmi bielu a hustú bradu. Mohol mu ju závidieť aj Santa Klaus, ak by, pravda, brada nebola ustavične špinavá. A hlavne mal dve obrovské ruky. Také veľké, že James sa aj tentokrát sám seba v duchu spytoval, ako môže človek s takými mohutnými prstami robiť mechanika.

„Takže čo sa to stalo minulej noci?“ Bob stiahol ústa od zlosti. Bol ešte stále nahnevaný. Zatiaľ sa mu nepodarilo prehltnúť horkú pilulku. „Ako sa ti, do frasa, podarilo nechať si potiahnuť to auto“? povie James, aby ho trochu trápil.

„Ani mi nehovor“ odpovie Bob a hodí vidlicový kľúč, ktorý má v ruke na pracovný stôl. Urobí to takou silou, až sa mu podarí zhodiť na zem veľký, už vyleštený valec. Zahreší, lebo teraz ho bude musieť vyleštiť znovu. „Jediný, kto by teoreticky mohol prejsť medzi všetkými tými alarmami, reťazami, kladkami a pascami a vojsť dnu, bez toho aby rozpútal peklo, som ja. A napriek tomu mi potiahli celé auto, chápeš to? A pritom to bolo auto, ktoré sa ani nedalo naštartovať. Ako ho, do frasa, odtiaľ dostali? Teraz sa už lepšie zariadim. Aj keď by som tu mal zostať spať do konca života. Nech sa len pokúsia znovu ukázať. Poženiem ich svinským trapom a nasekám im po zadku všetkými kľúčmi, od najmenších po najväčšie. Každému jednému“ dodá a znovu hodí vidlicový kľúč na pracovný stôl.

V tom momente vojde do dielne chlapec. Vyzerá bledý a ospalý a ledva ťahá za sebou nohy. Je taký vysoký a tenký, že vyzerá ako prehnutý. Má dlhé vlasy, odfarbené do platinového odtieňa.

„´brý deň, Bob“ zamrmle tichým hlasom.

„Včera si zase prišiel pozde, čo?“ vyhreší ho Bob. „Nabi si do tej tvojej tvrdej hlavy, že rock ťa nezasýti! Ešte raz prídeš takto pozde a pošlem ťa domov navždy, je to jasné?“

„Prepáčte šéfe, máte pravdu..“

„A nevolaj ma „šéfe“, už som ti to povedal najmenej tisíckrát. Poďme, začni niečo robiť. Je treba dokončiť technickú prehliadku toho Chevroletu. O pol hodiny si poň prídu. Ja musím niečo vybaviť tu s Jamesom, „ povie Bob a vojde do kabíny. Zapne kávovar, aby zohrial kávu. James sa zahľadí, fascinovane na steny kancelárie. Sú vytapetované kalendármi zobrazujúcimi polonahé dievčatá, v sexy pózách. James si s ľútosťou pomyslí, že pravdepodobne nikdy nenájde nič podobné, skryté v knihách egyptológie svojho syna.

„Koľko cukru?“

„... čo koľko?“

„Vráť sa na zem, pýtal som sa koľko cukru chceš.“

„Dve lyžičky, ďakujem“ odpovie James ako si sadá.

Mechanik nasype cukor pomocou dávkovača do kávy, a potom ju skrutkovačom zamieša. Podá ju Jamesovi.

„Ľutujem, ale poslednú lyžičku som použil na opravu Freelandera“ zdôvodní. Potom si prstami očistí zvyšky tabaku medzi zubami.

„Nevadí, je to jedno... Dúfam, že teraz auto aspoň funguje“ odpovie James a a pokrčí ramenami.

„Jasné, že funguje...“ odpovie mechanik a odpije si z kávy.

„O krádeži sa porozprávame potom. Teraz mi porozprávaj všetko dopodrobna o Cadillacu. Čo bolo na tom aute také zvláštne, že ťa to včera v noci donútilo zavolať, aby sme sa prišli pozrieť?“

Bob vykukol z dverí, aby skontroloval, či je chlapec dostatočne ďaleko a zamestnaný, aby nemohol počuť. Videl ho ako sedí za počítačom a analyzuje výfukové plyny. Zdal sa mu až čudne nehybný. Chevrolet bol zapnutý už dosť dlho na najvyššie otáčky. Dielňa sa zapĺňala dymom a on musel bežať spustiť aspirátor.

„Fred, nešťastník!„ kričal na plné hrdlo. Chlapec poskočí na stoličke a pozerá sa prekvapene okolo seba. Potom sa poponáhľa zhasnúť auto.

„To je neuveriteľné, znovu zaspal! Ak by to nebol syn môjho najlepšieho kámoša...“ vysvetlí Bob, rezignovane a pohrozí zaťatou päsťou. Potom sa nakloní nad stôl, aby bol čo najbližšie k Jamesovi a pozerá mu do očí. „To auto nepatrilo bežným ľuďom, myslím, že títo dvaja mŕtvi boli tajnými agentmi alebo niečo také“, zašepkal.

„Prečo si to myslíš?“

„Pustil som sa do práce, aby som zistil, kde je chyba. Prisahal som, že ju nájdem, aj keby som mal rozmontovať celé auto skrutku po skrutke. Začal som od motora. Bol v perfektnom stave, aj keď nedával známky života. Položil som ho na most a začal som ho skúmať zo spodku, aby som zistil, čo by to mohlo byť. A potom som konečne pochopil, čo to bolo, čo sa mi nezdalo. To auto malo dva výfuky, hoci tento sériový model mal mať iba jeden. Rozmontoval som ich a zistil, že tak, ako som predpokladal, bol jeden z nich falošný.

To myslíš vážne?

Bob prikývne.

„A čo v ňom bolo?“

„Čo v ňom bolo?“ zopakoval Bob ako ozvena. „Keď som ho otvoril, našiel som tam všetko možné: falošné vodičáky, dokumenty vystavené na mŕtvych, ŠPZ-ky, zväzky bankoviek, aj niekoľko tisíc dolárov, nejaké čudné prístroje, tri pištole Glock a dokonca aj laserovú pušku.“

„...Akú pušku?“

„Laserovú pušku.“

Videl si niekedy predtým laserovú pušku?“

„Jasné, že nie. Kde som u mal podľa teba vidieť?“

„Tak potom ako vieš, že to bola laserová puška?“ pýta sa James neskrývajúc svoje pochybnosti. Namiesto odpovede mu Bob ukáže na obrys vidlicového kľúča, dokonale vyrezaného do hrubého, jednopalcového plechu. Jamesovi sa na tvári objavil taký absurdný výraz, že Bob sa musí veľmi zdržiavať, aby sa mu nezačal smiať do ksichtu.

„Urobil si aspoň nejaký záber?“ opýtal sa James, ale keďže poznal Boba, ihneď o tom zapochyboval.

„Nie, úprimne povedané, ani ma to nenapadlo. A potom, kto by bol povedal, že za niekoľko hodín potom, to všetko ukradnú.

„Takže zo všetkého toho, čo si mi vymenoval ti nezostalo nič...“

„Všetko som to vložil do trezora. Keď som prišiel dnes ráno do kancelárie, našiel som ho otvorený. Skoro ma porazilo. Ešte dobre, že si vzali len svoje veci a nedotkli sa mojich peňazí. Inak by som mal fakt problémy. To však znamená, že ide o ľudí, ktorí presne vedia čo hľadajú, teda o odborníkov. Inak by sem neboli mohli tak ľahko vniknúť.“

„Pravdepodobne máš pravdu...“ prisvedčí James.

„Jasné, že mám pravdu! Určite zas nejaká agentúra robí dôkladné čistky, aby zničila dôkazy ktovie akej záhadnej udalosti. Nedivil by som sa, ak by zmizli aj tie dve mŕtvoly ,“ navrhol Bob. Jamesa striaslo. Napadlo ho, že Helen mala asi pravdu, keď prehlásila že nie je vylúčené, že Harry je nejakým spôsobom zapojený do tejto zvláštnej záležitosti.

„Tvoja teória asi nebude tak celkom absurdná, ale teraz už preháňaš! Odborníci alebo neodborníci. Zdá sa mi nemožné, aby ukradli dve mŕtvoly dokonca z policajnej stanice„ vraví.

„V televízii počuť všeličo...“ odpovie mechanik.

„Každopádne, ty si si včera nevšimol nič zvláštneho?

„Nič, všetci tí, ktorí sa včera zastavili v dielni, boli ľudia, ktorých dobre poznám. Ach, sakra, skoro som zabudol!“ dodá a začne niečo hľadať vo vrecku kombinézy. Vytiahne von kovový predmet, veľký asi ako škatuľka od zápaliek. Položí ho na stôl a podstrčí smerom k nemu. „Zostalo mi len toto. Včera večer som to zobral domov. Chcel som to ukázať môjmu synovi.

James chytí predmet za dve protiľahlé hrany, aby ho preskúmal. Zdá sa hermeticky utesnený zo všetkých strán. Ale nemá zvary. Vyzerá ako výlisok. Keď ho poťažká, zdá sa mu veľmi ľahký.

„Čo je to?“ spýta sa, keď skúša neúspešne otvoriť ten predmet. Druhá strana len pokrúti hlavou.

„Nemám poňatia“ odpovie .

James si ešte chvíľu zvedavo prezerá kovovú škatuľku. Potrepe po nej a potom si ju priloží k uchu, aby počul, či z nej nevychádza nejaký zvuk. Nakoniec ju vloží do priehľadného nylonového sáčku a schová vo vrecku.

„Čo mi ešte povieš, pokiaľ ide o auto. Našiel si ešte niečo? Hoci aj niečo, čo sa ti zdá hlúpe a bezvýznamné. Pre nás to môže byť dôležité.“

„Ľutujem ale na nič iné sa nepamätám“ vyhlási mechanik a James si povzdychne, lebo záhad je čím ďalej tým viac. Otvorí si zložku a vezme si formulár, aby urobil hlásenie. „Dobre, teraz mi povedz niečo o tej krádeži.

„Nechajme to tak“ povie Bob, „načo budem podávať oznámenie? V podstate, ak sa nad tým zamyslím, nezobrali mi nič...“

„Nechcem ti protirečiť, ale potiahli ti jeden z hlavných dôkazov nášho prípadu,“ poznamená James.

Keď nakoniec „poklad“, ťahaním a lomcovaním, vytiahli z vody, Abdul stál a nehybne ho sledoval niekoľko sekúnd. Nebol schopný určiť, či ho ten prekliaty Západniar dobehol, alebo či to bol nebezpečný blázon, ktorého treba zavrieť do blázinca. Ťavy si vysilené ľahli na zem. Beduín si bol istý, že potrvá ešte hodnú chvíľu než sa postavia. Boli urazené, lebo s nimi zaobchádzali ako s mulicami. Spútali ich a poháňali bičom, aby vytiahli náklad z vody. Bryan stále chodil okolo svojho klenotu a oči mu horeli pýchou. Abdulovi zasa nebolo celkom jasné, čo mu to zase uniklo. To, čo mal pred očami, nemohol byť predsa ten poklad, ktorý tento muž hľadal. Bezvýznamný, soľou vyžratý, drevený kus dreva nie je žiaden poklad. Iba ak by v jeho vnútri bola ukrytá nejaká tajná priehradka, v ktorej je schovaná truhlica, plná zlatých mincí alebo diamantov, alebo aspoň mapa s návodom ako sa dostať k pravému pokladu. Nie, nemohlo to byť inak! Pozerá sa zmätený na Bryana, ktorý sa medzitým zastavil, aby si dal dolu bomby a vyzliekol kombinézu.

„Čo sa deje?“ spýtal sa celý vysmiaty beduína, ktorý sa naňho stále ohromene díval.

„Sahib… však toto je…?“

„Áno, je to presne to, čo som hľadal.“

„ Kus… dreva?“

„Ty vidíš len kus dreva, ale v skutočnosti tento predmet predstavuje omnoho, omnoho viac“ odpovie Bryan. Teraz už bol Abdel viac než presvedčený, že tento neveriaci si ho nehanebne doberá a snažil sa udržať na uzde svoje pokušenie vytiahnuť šabľu. Veľmi by sa mu bolo páčilo, keby ho mohol rozkrájať na kusy a nechať zomrieť tu, na mieste. Potom si povedal, že Bryan asi niečo tušil a rozhodol sa nechať poklad pod vodou, aby sa neskôr potajme poň vrátil. Možno ten kus dreva mal len odvrátiť pozornosť.

„Prepáč mi Sahib, ale nechápem“ povie a snaží sa pôsobiť čo najpokornejšie ako vie, aby zakryl svoj hnev. „Ak to nie je obyčajný kus dreva, tak čo je to?“

„Ty vieš, kto bol Ježiš Kristus, však?“č

„Samozrejme, Sahib. Korán hovorí o ňom, ako o prorokovi ... ale ešte stále nechápem!“

Vieš, čo hovorí kňaz v najdôležitejšom okamihu kresťanskej eucharistie, keď podáva veriacim prijímanie?“ pýta sa Bryan. On kýva hlavou, stále viac zmätený.

„Telo Kristovo”.“

„Čo to znamená?“

„Presne to, čo som povedal! Pred nejakým časom som počas expedície v týchto miestach našiel v jednej jaskyni pravé evanjelium Judáša Iškariotského a podarilo sa mi ho preložiť! Mal som pocit, že čítam nejaký sci-fi román, ale veril som tomu a urobil som výskum v oblasti, kde bol už predtým výskum vykonaný. A ak sa nemýlim to, čo máme pred sebou, je Ježišovo telo, alebo skôr telo, v ktorom pristál na planéte Zem na palube svojej vesmírnej lode. Telo, ktoré potom opustil, aby prijal podobu ľudskej bytosti.“

Abdul ani nemal čas spracovať túto informáciu. Len chvíľu potom, ako si vypočul farneistické odhalenia tohto človeka, uvidel v diaľke vykuknúť z dún nejaké hlavy. Ihneď potom si uvedomil, že úplne nadarmo vyburcoval celý kmeň najnemilosrdnejších sinajských bojovníkov. Narozprával im o veľkom poklade, aby ich nadchol svojim plánom. A teraz, keď zistil, že poklad neexistuje, mal dosť veľký problém. Presnejšie, smrteľný problém.

„Tí tam hore sú tvoji priatelia, však?“ číta mu myšlienky Bryan.

„Nie Sahib, prisahám ti na...“ chce poprieť beduín. Ale Bryan sa naňho pozerá tak, že ho prejde chuť dokončiť vetu.

„Dúfam, že teraz ti vytrhnú z hrude to tvoje chamtivé srdce“ povie Bryan ľahostajne. Beduín si uvedomí, že urobil poriadnu hlúposť. Zúfalo sa rozhliada okolo, aj keď vie, že ak ho budú hľadať títo tu, ani púšť nie je dostatočne veľké miesto na úkryt. Vidiac, že sa už schyľuje k súmraku, rýchlo si roztočí svoj koberec a kľakne si na kolená. Potom sa, obrátený k Mekke, začne modliť. Bojovníci sa zastavia na okolitých dunách a zídu z tiav, aby urobili to isté. Bryan stlačí tlačidlo na hodinkách a začne komunikovať so svojím spoločníkom.

„Už je to desať minút, čo som ti vyslal rádiový signál. Môžeš mi povedať, kde do čerta si? Len čo dokončia svoju modlitbu vrhnú sa všetci na mňa. A sú fakt hnusní a zlí!“

„Neboj, Indy. Tento piesok mi narobil problémy v karburátore. Ale už som to vyriešil. Objavím sa skôr, než sa nazdáš“ odpovie mu niečim rušený hlas.

„Len dúfam, že hovoríš pravdu...“

Keď bojovníci skončili svoje modlitby, opatrne stočili svoje koberce a začali pomaly zostupovať z dún. Korisť bola sama, neozbrojená a nemala kam uniknúť. Takže nemali dôvod ponáhľať sa. Ale po niekoľkých okamihoch začuli ohlušujúci rev a odrazu sa všetci naraz, ako v nejakej tanečnej choreografii, otáčali a padali. Hneď potom sa všetci ocitli s tvárou zaborenou v horúcom piesku, pokúšajúc sa rukami si zakryť hlavu, aby si ju uchránili. Odrazu sa zozadu priženie Dune Buggy a štverá sa na vrchol duny. Odtiaľ vyskočí ako z trampolíny, preletí nekoľko centimetrov ponad ich chrbty a dopadne o pár metrov ďalej. Ešte zo dvakrát pritom poskočí, riskujúc že sa prevráti. Pilot však znovu získa kontrolu a zrýchli. Bojovníci vstanú a veľkými skokmi sa pokúšajú zísť dolu dunou. Kričia ako najatí a odpľúvajú si. Najradšej by bežali, ale nedarí sa im uvoľniť si nohy, ktoré sa im zabárajú do piesku až po kolená.

„Neuveriteľné, naozaj sa ti to podarilo... aj Harrison Ford by zbledol závisťou“ povie ohromene pilot Buggy Dune, keď sa zastaví pred Bryanom.

Teraz nie je čas na gratulácie. Ak si si nevšimol, títo chlapíci, ktorých si skoro zrazil, si práve nabili svoje Kalašnikovy,“ odpovie nervózne.

„Tak asi lepšie urobíme, ak to naložíme a rýchlo zmizneme“ vraví pilot a zoskočí dolu z auta, aby mu pomohol zdvihnúť trám. Niekoľko metrov od nich začnú pišťať guľky. Spočiatku ich chceli bojovníci len donútiť, aby zastavili. Podľa ich kódexu cti, keď zabíjate muža, musíte byť dosť blízko, aby ste sa mu pozerali do očí. Zatiaľ tí dvaja zdvihli trám a začali ho pomocou lana pripevňovať k stabilizátoru džípu. Bojovníci pochopili, že ich včas nedohonia a začali strieľať intenzívnejšie a bližšie k nim. Mierili na pneumatiky auta. Keď Bryan a pilot priviazali trám, skočili do auta pripravení na útek.

„Sahib, prosím ťa, nenechávaj ma v ich rukách…mám štyri manželky a sedem detí, čo s nimi bude?“ prosil Abdul a pokľakol na kolená. Odrazu sa spustí krupobitie guliek, ktoré zasvištia len niekoľko centimetrov od nich. Jedna z nich zasiahne olejovú lampu v blízkom stane. Vzbĺkne oheň. Veľký čierny dym ihneď pohltí dvoch uprchlíkov, ktorí sa stratia z dohľadu bojovníkov. Tí zo zúrivosti začnú strieľať naslepo, zatiaľ čo sa nebezpečne približujú. Bryan sa spýtavo pozrie na pilota.

„Je to na tebe, ale je to sprievodca a môže nám byť užitočný“ navrhne.

„Ale šabľu a mobil necháš tu“ upresní Bryan a hlavou mu naznačí aby naskočil do auta. V tom momente počuť náraz o kov. Jedna z potápačských fliaš s ohlušujúcim rachotom explodovala. Tlaková vlna doslova vyhodila Dune Buggy do vzduchu.

„Rýchlo, naskoč si!“ nariadi pilot Abdulovi. Ale ten teraz leží na zemi s očami upretými k nebu a lapá po vzduchu.

„Trafili ho! Poďme, rýchlo, už preň nemôžeme urobiť nič! Kričí Bryan na pilota a potľapká ho po chrbte.

Podľa postupu, ktorý jej Dr. Parker odporučil po telefóne, si Helen starostlivo umyje prst antibakteriálnym mydlom a osuší ho pred ventilátorom, aby sa vyhla bolestivému treniu. Po počiatočnom zaváhaní konečne nájde odvahu a nastrieka si dezinfekčný prostriedok na ranu. Ihneď potom zahreší a začne poskakovať na špičkách, lebo pálenie sa ukáže byť neznesiteľné. Počká chvíľu a potom si natrie posledné dva články prírodnou nechtíkovou masťou s osviežujúcim účinkom, ktorá jej okamžite prinesie úľavu. V momente, keď si na ľanový obväz, ktorým si obviazala ranu, lepí náplasť, vojde Stevenson. „Ešte stále ten tvoj prst?“ pýta sa jej skoro s láskou.

„Presne tak.“

A čo s ním je?“

„Bolí ma a neviem prečo“ odpovie ona a zaškrípe zubami, lebo práve pocíti nečakanú bolesť ako pri bodnutí nožom. Aby si dodala odvahu, povie si, že to asi začína účinkovať tá zázračná masť. „Nepovedal si náhodou, že prídeš až zajtra? Opýta sa potom patológa a pomyslí si na ich posledný rozhovor.

„To je pravda, ale toľko som otravoval tých z laboratória, že mi dali analýzu skôr, ako som očakával. Dlhovali mi láskavosť, takže som včera večer zostal tam a prinútil ich pracovať. Vedeli, že nemajú inú alternatívu, ak chcú, aby sa ma zbavili,“ povie a hodí spis na stôl. Helen pozrie s nádejou na papiere, ale Stevenson pokrúti hlavou.

„... nič?“ spýta sa Helen. „Nikde nič, absolútne nič“ potvrdí Stevenson. Potom sa posadí s rozkročenými nohami a ruky si prekríži cez brucho.

„Takže dodnes sme neboli schopní stanoviť príčinu smrti?“

„Absolútne, nie!“

A čo mám povedať ich príbuzným, ak sa ohlásia?“

„Neviem, ak by som bol na tvojom mieste, spálil by som to auto s mŕtvolami vo vnútri a vymyslel by som si úplne inú verziu tohto príbehu. A potom by som to dal novinárom.“

„Dúfam, že žartuješ...“

„Takýto prípad ti môže spôsobiť iba problémy“ prednesie realisticky on.

„Nechápem, ako dokážeš byť taký cynický“ zamrmle Helen.

„Či mi veríš, alebo nie, vravím to pre tvoje dobro. Tí tam sú už na druhom svete a teraz už nie je dôležité ako sa tam dostali. Čo je skutočne dôležité, že boj proti veterným mlynom často končí tak, že sa ocitneš až po krk v problémoch ty. Ak aj budeš poznať príčinu ich úmrtia, nepomôže ti to aby si ich dostala späť medzi živých, ani nájsť prípadných páchateľov... poslúchni ma, snaž sa zbaviť tohto prípadu čo najskôr, tak či onak. V tomto príbehu nesedí príliš veľa vecí.“

Helen sa zamyslí a začne sa hrať s ťažidlom. V hĺbke duše vie, že Stevenson má svätú pravdu v jednej veci. Tento prípad jej môže spôsobiť iba problémy.

„Nečítaš lekárske správy?“ vyruší ju naliehavo v jej úvahách.

„A načo by som ich mala čítať? Určite tam bude napísané „negatívne … negatívne… negatívne…” odpovie Helen a on prikývne. „Keď ťa tak počúvam, nechápem na čo si vlastne prišiel. Bol by stačil aj telefonát.„

„Chcem sa pozrieť na múmie.“

„A prečo?“

„Len profesionálna zvedavosť. Za tie roky sa mi nestalo nič podobné. Doniesol som si aj fotoaparát a výbavu na nové odbery“ vysvetlí Stevenson a znova v nej rozsvieti svetielko nádeje. „Odbery? Takže máš nejaký nápad!“ zvolá s dôverou v hlase.

„Nijaký nápad. Ale ak je to, čo mi hovoríš pravda, možno by nám mohol pomôcť niektorý z vedcov zaoberajúcich sa alternatívnymi disciplínami. To sú tie neoficiálne, aby si rozumela. Možnože sa nám podarí urobiť aj nejaký senzačný objav...ideme?“ navrhne jej bez zvyčajného sarkazmu v hlase.

„Ak ti to urobí radosť...“ odpovie ona a pokrčí ramenami.

Od toho jediného stretnutia, s mužom, ktorý si ho najal, uplynulo veľa času. On mu nikdy nezavolal. Začínal si dokonca myslieť, že by mohol byť aj mŕtvy, trebárs kvôli nejakej chorobe zo staroby, ako je srdcový záchvat alebo zápal pľúc. Ale celý ten čas sa niekto staral, aby bol na jeho karte Visa dostatok prostriedkov. A to mu dávalo pocit istoty. Luke zapol smerovku, aby mohol odbočiť na čerpaciu stanicu. Pumpár odtrhol oči od knihy a pozrel sa na neho ospalým pohľadom. Za poslednú polhodinu to bolo už po štvrtýkrát, čo začal čítať tretiu stranu románu od konca a po štvrtýkrát ho niekto prerušil ... a trikrát zo štyroch to urobili len preto, aby požiadali o informácie. V tichosti si pomyslel, že ani dnes sa mu nepodarí dokončiť tú knihu. Tak ju zavrel a hodil ju teatrálnym gestom na stolík. Potom si odpil z limonády a s nevôľou sa pohol k autu.

„Plnú nádrž, prosím“ povie Luke a podá mu kľúč od nádrže svojho Dodge Nitro. Potom vystúpi z auta, aby si trochu natiahol nohy.