Читать книгу Neprebudený - Martin Kukučín - Страница 2

Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že sa neumenšovaly, ale s roka na rok väčšmi sa tisly na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom — len pamäť a najmä fantázia rozvíjajú sa, a to na ujmu prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapčenskosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s mm. dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca, ktoré by mu rozumelo. Vrstovníci od malička stránia sa ho — medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. S tými skoro najlepšie vyjde, lebo ony mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo soschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky — a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska s deťmi rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné — deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim: rád je, že i on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu.

No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám — a samého zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohvie kade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestoj í boj s drakom, a mačka, jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú — večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrude? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.

Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí svraštenie a vystretie čela. Mucha poodletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič — sníva ďalej.

Mucha sadla mu na líce — i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil — spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.

Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhly ho ľahké krôčky — ani tráva neohla sa pod nimi. Ondráš obzrel by sa, kto to, no ťažko zdvihnúť hlavu. Akiste nejaký chlapec ide — o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne sa mu usmieva! Čo je desať mlynov — nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!

Kroky zaznievaly smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu — no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa, zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas: „Ondráš, Ondráš í“

Otvoril oči, ba vytreštil ich. Ten hlas — oj, ten hlas! Ani princeznin! „A si to ty, Zuzka?“

Strojná hlavička prikývla mu — hlava Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči — žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje belasých očú — ako by ta kus oblohy vložil — zádumčivo hľadelo na Ondráša. Červené pery odokrývaly dva rady bielych perál. Ondrášovi zas prišla na um princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Červená šatka na hrdle so strapcami dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávmi jej oplecka. A okrúhle rameno ako by vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš vytreštenými očami hľadel na milý zjav; myslel, že je ešte pred stračím zámkom.

Zuzka, nebadajúc, čo sa s nim deje, rezko ponúkla ho:

„No, vstaň chytro a jedz!“ „Aha — aha!“

Len teraz sa dovtípil, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona neprišla, aby ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši a od starýg po dva — pritom, kým paša trvá, chovu z dom‘ do domu. Dnes chová sa u Bežanov, Zuzka mu priniesla obed.

Keď jesť, nuž — jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac prejde ľahký oblak. Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo?

„A čo ti je tak nahlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu. „Vidíš, čo je teraz!“

A podvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami. „Aha... i ty ideš... mhm, mhm!“ A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu, na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke.

„Na! Už sú prázdne — a choď!“ A utrel si rukávom ústa. Zuzka zbadala na ňom premenu, no nemohla si ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, a pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať, Začala okľukou:

„Azda sa hneváš? Akiste obed nebol dobrý. Vieš, teraz pri robotách — musíš niečo i prepáčiť.“

„No veru — obed! Najedol som sa potiaľto!“

A preložil palec krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké je jedlo, ale či ho je dosť.

„A predsa sa čosi hneváš.“ „Ja? Ach, ja sa veru — nehnevám.“ Bolo poznať, že váhal tak určite upierať. Zuzku čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej, ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prvej naň.

„Nuž dobre, keď sa nehneváš — už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím, lebo hneď chodia ako sud, keď im niečo na nos sadne.“

Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie kňažná, ani nič — i odsekol jej:

„A veru nehľaď... nepustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!“

„Veď ja viem — veď ja viem...“ a Zuzka falošne povzdychla. „Pyšný si veľmi — ani neozrieš sa o mňa. Neviem, prečo — ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem ...“ a sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť.

Ondráša to pohlo. „Princezná je — princezná! Veru, princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej,

„Nuž mrzí ťa to, mrzí? Azda väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“

Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril sa a pohnutím sa triasol:

„Ten? Pre mňa môže — budem mať preto ľahkú hlavu.“

„Azda ste sa pohnevali?“

Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

„Rozišli sme sa — nadobre.“

Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jej v tvár.

„Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“

Zuzke milé bolo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotila jej to — chcela ešte viac počuť.

„Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.

Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.

„A ty si želieš za ním? Neželej ty nič!“

Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

„Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“

Husárove líca zahorely. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:

„Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto...“

Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vrchnej gambe pocítil trhanie.

„Však pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli nikdy videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No, ale je už aspoň dobre.“

Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej, len ďalej.

„Nuž a čo teraz?“

Ondráša otázka zarazila. Nechápal, ako sa nemôže dovtípiť.

„Teraz? Dopasiem a — soberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“

Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej, Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčily jeho reči. No ona chcela si ešte zahrať s ním.

„A jesť — čo budeme jesť?“

„Jesť? Niečo len vypasiem — to nám bude dosť“

„Ale si moc prepásol. Koľko ti chýba husí?“

„Ani jedna. Uver: ani jedna.“

A položil si na prsia dlaň.

„A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“

Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.

„Fialovie hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im zo dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla niekde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“

„Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“

„No, veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“

„Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“

„Dobre — vystavím... malý domček.“

„A v čom pôjdeš na sobáš?“

„V čom? Mám v čom.“

A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedaly lenovskému kroju: boly cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.

„Musíš mať háby ako iní mládenci.“

„Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi i kožuštek.“

„Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“

Zuzka, zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.

„Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota, prídem si po pero.“

„Nie — pozajtre nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“

Ondráš sa uspokojil.

„Dobre, dobre!“

„Zuzka, strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu.

„Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“

A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.