Читать книгу Neprebudený - Martin Kukučín - Страница 3

Husárova totka bývala v poriadnom domčeku prostred dediny. Je už vdova, a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka, a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.

Len vo svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa poberie, to i vykoná — no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje — a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo — nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata, hádzať a vodu do koša liať — no jej energická povaha nemôže strpieť nijakého odporu, robí nové a nové pokusy.

No márna práca mechúr do vody tisnúť, a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľou — kým len jedna vrana bude kvákať.

Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočíva si na podstene. Tu kde sa vezme, tu sa vezme — milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila ho biede, strádaniu — tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.

„Totka, keby ste vedeli!“ „Keby som vedela — nemusel by si mi povedať.“

„Nuž poviem vám čosi.“ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním — oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materinskou láskou. Keď takto túlieval sa k nej, prišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné, nešťastné dieťa... Oči jej zvlhly — pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No — veď už len povedz, ak je niečo dobrého.“

„Čidali že dobré! Idem sa ženiť.“ „Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť?“ „Hej, ženiť,“ prisvedčil s dôrazom Ondráš. „A koho berieš — či metlu?“ „Zuzku Bežanovie.“

„Nože ma, prosím ťa, nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak — Zuzku Bežanovie. Za teba, synku, ani Cigánka nepôjde — nie to Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala som ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z Nového zákona niečo prečítal. Zuzku Bežanovie!“

A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte prisviedčal: „Hej! Zuzka... pôjde za mňa — povedala.“ „Iba ak jej rozum za sáru padol!“ „Ona povedala. Len čo dopasiem, bude sobáš.“

„Veď ťa on starý osobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu nepovieš, lebo stihne niečo dopočuť — tylom ti jazyk vytiahne.“

„Ale keď Zuzka chce...“

„Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela teba Zuzka? Gazdovské dievča — žobráka, najkrajšie dievča — strašidlo! Pozri len, aký si! Ani žobrák takto nechodí.“

„Ale už nebudem — odo dneška!“

„A ty — vieš ty, kto si tú vezme? Už je v sľuboch s Janom Dúbravovie. Na jar pomáhal u Bežanov orať — i teraz tam kosí. Nuž tá by azda Dúbravovie nechala a teba chcela!“