Читать книгу Aréna Jedna: Otrokári - Морган Райс, Morgan Rice - Страница 12

Dnes je skutočne náročný deň. Stúpam priamo po svahu hory, vietor zatiaľ neúnavne bičuje okolité borovice, zmetáva z nich sneh a vháňa mi ho celou silou priamo do tváre. Moje topánky do prírody sa strácajú v pätnástich číslach snehu, kde nie je vidno ani to, že sú mi malé. Šmýka sa a len ťažko sa mi darí nájsť pevnú pôdu pod nohami. Pri každom prudkom závane vetra cítim, aký je ľadový, chvíľami až zabúdam dýchať. Akoby som bola v snehovom ťažidle, ktorým niekto neustále trasie.

Podľa Bree je už december. Rada počíta, koľko dní zostáva do Vianoc a každý ďalší deň označí na starom kalendári, ktorý niekde našla. Robí to s takým nadšením, že jej nedokážem povedať, že do decembra je ešte ďaleko. Nepoviem jej, že ten jej kalendár je tri roky starý, ani to, že nový už nikdy mať nebudeme, pretože ich prestali vyrábať v deň, keď svet skončil. Nebudem jej brať ilúzie. To veľké sestry nerobia.

Bree je v tomto ohľade veľmi tvrdohlavá. Vždy si myslela, že sneh oznamuje prichádzajúci december a aj keby som jej povedala pravdu, jej názor by to zrejme nezmenilo. Typické desaťročné dieťa.

Bree nechce pochopiť, že zima sem do hôr prichádza skoro. Tu vysoko v pohorí Catskill čas akoby plynul inak a ročné obdobia tiež prebiehajú trochu nezvykle. Tu, tri hodiny cesty od miesta, ktoré sa kedysi volalo New York City, lístie opadne na konci augusta a pokryje celé pohorie, ktoré sa tiahne kam až oko dovidí.

Náš kalendár kedysi ukazoval správne. Keď sme sem pred tromi rokmi prišli, pamätám si, ako som neveriacky hľadela na prvý sneh. Nechápala som, ako kalendár mohol ukazovať, že je október.

Domnievala som sa, že toľko snehu v takom skorom období je hračkou prírody. Čoskoro som však zistila, že to tak nie je. Tieto hory sú proste také vysoké a také studené, že zima jeseň jednoducho pohltí.

Keby Bree svoj kalendár obrátila späť, videla by ten starý letopočet, napísaný veľkým nevkusným písmom: 2117. A ten už tri roky neplatí. Hovorím si, že to azda od samého nadšenia prehliadla. Aspoň v to dúfam. V poslednej dobe ale začínam mať dojem, že to v skutočnosti vie a že sa len rozhodla v tej ilúzii žiť. Nedivila by som sa jej.

Funkčný kalendár sme samozrejme nevideli už roky. Rovnako ako mobilný telefón, televíziu, rádio, internet alebo akúkoľvek technológiu — dokonca ani elektrinu alebo tečúcu vodu. Napriek tomu sme to však zvládli už tri roky, samy dve. Letá znášame dobre a hladné nebývame tak často. Vtedy môžeme aspoň chytať ryby a v horských riečkach bolo vždy plno lososov. Chodíme aj zbierať bobule, ba našli sme i zopár planých jabloní a hrušiek, ktoré i po tom všetkom stále rodia ovocie. Raz za čas sa nám dokonca podarí uloviť králika.

Zimy sú tu však neznesiteľné. Všetko je zamrznuté alebo mŕtve a každý rok som si istá, že to nezvládneme. A táto zima je zatiaľ tá najhoršia. Stále si hovorím, že sa to zlomí, ale už niekoľko dní sme nemali poriadne jedlo a to zima ešte len začína. Obe sme zoslabnuté od hladu a Bree je teraz navyše ešte chorá. Veľmi dobre to s nami nevyzerá.

Pokúšam sa nám nájsť niečo na jedenie. S námahou stúpam nahor, rovnakou cestou ako včera, keď som tiež nemala šťastie a pomaly začínam cítiť, že sa na nás neusmeje. Dopredu ma tlačí len myšlienka na Bree, ako leží doma a čaká na mňa. Prestávam sa ľutovať a myslím na jej tvár. Viem, že tu žiadne lieky nenájdem, ale dúfam, že je to len ľahká horúčka a že Bree potrebuje len dobré jedlo a trochu tepla.

Potrebuje hlavne oheň. V našom kozube už ale nekúrim. Nechcem riskovať to, že k nám dym alebo vôňa spáleného dreva privedie nejakého otrokára. Dnes večer ju ale prekvapím a budem sa spoliehať na šťastie. Bree miluje oheň a určite jej to zdvihne náladu. A keď sa mi k tomu ešte podarí nájsť nejaké jedlo - i niečo malé, hoci králika - určite sa zotaví. A nielen fyzicky. Všimla som si, že v posledných pár dňoch začína strácať nádej. Vidím jej to na očiach. A ja potrebujem, aby bola silná. Nebudem sa len prizerať, ako mi pomaly mizne pred očami, rovnako ako mama.

Do tváre ma udrie ďalší silný závan vetra a tento raz je taký prudký a trvá tak dlho, že musím skloniť hlavu a počkať, kým prejde. Hučí mi v ušiach a dala by som čokoľvek za normálnu zimnú bundu. Mám na sebe len obnosenú mikinu s kapucňou, ktorú som pred rokmi našla pri ceste. Myslím, že patrila nejakému chlapcovi, ale to je dobre. Rukávy sú totiž dosť dlhé na to, aby mi zakryli i ruky a používam ich i ako rukavice. Mojich 168 centimetrov nie je až tak málo, takže jej pôvodný majiteľ musel byť vysoký. Niekedy si hovorím, či by ho zaujímalo, že nosím jeho oblečenie. Potom si ale uvedomím, že je asi mŕtvy. Ako všetci ostatní.

Moje nohavice nie sú o moc lepšie: je mi to trápne, ale od tej doby, čo sme pred rokmi utiekli z mesta, nosím na sebe stále jedny a tie isté džínsy. Ak niečo ľutujem, je to práve to, že sme odišli tak narýchlo. Asi som si hovorila, že tu nejaké oblečenie nájdeme, že tu niekde bude otvorený obchod s oblečením alebo dokonca Armáda spásy. To odo mňa bolo hlúpe. Všetky obchody s oblečením samozrejme už dávno niekto vyraboval. Bolo to, akoby sa svet plný hojnosti cez noc zmenil na svet plný núdze. V otcovej chate som v zásuvkách našla pár kusov oblečenia. Tie som dala Bree. Bola som rada, že aspoň oteckove ponožky a termoska by ju mohli udržať v teple.

Vietor konečne ustal. Dvíham hlavu a zo všetkých síl sa náhlim priamo smerom k náhornej plošine, skôr než sa vietor znovu zdvihne.

Som hore, sotva lapám dych, nohy mám v jednom ohni a pomaly sa rozhliadam. Tu hore stromy nerastú tak husto pri sebe a neďaleko je malé horské jazierko. Je zamrznuté rovnako ako všetky ostatné, ale na slnku sa trblieta tak, až musím privrieť oči. Hneď sa pozriem smerom k svojmu rybárskemu prútu, ktorý som tu včera nechala vrazený medzi dvoma kameňmi. Vyčnieva nad jazerom a visí z neho dlhý vlasec, ktorý vedie do malej diery v ľade. Ak je ohnutý, znamená to, že s Bree dnes budeme mať večeru. Ak nie, budem vedieť, že to nevyšlo – znovu. Rýchlo sa ponáhľam zasneženou cestičkou medzi malou skupinkou stromov, aby som sa dobre pozrela.

Je rovný. Ako inak.

Srdce akoby mi prestalo biť. Premýšľam, či mám vyraziť na ľad a svojou malou sekerkou vysekať dieru na inom mieste. Je mi ale jasné, že by to nič nezmenilo. Problém nie je v umiestnení otvoru, ale v jazere samotnom. Zem je príliš zamrznutá na to, aby som vyhrabala nejaké červy a ani by som nevedela, kde ich hľadať. Nie som lovec od prírody. Keby som vedela, že skončím tu v horách, tak by som celé svoje detstvo sledovala relácie o zálesáctve a študovala techniky prežitia. Teraz som ale z veľkej časti k ničomu. Nedokážem klásť pasce a na moje prúty sa niečo chytí len málokedy.

Môj otec bol námorník a naučil ma jednu vec – viem sa biť. To mi tu však nie je na nič. Proti ríši zvierat som bezmocná, ale aspoň sa dokážem brániť proti tým dvojnohým. Či sa mi to už páčilo alebo nie, otec už odmala trval na tom, aby som bola jeho dcéra – dcéra mariňáka, a aby som na to bola hrdá. Tiež ma bral ako syna, ktorého nikdy nemal. Prihlásil ma do kurzov boxu, zápasenia, zmiešaných bojových umení... stále ma učil, ako zaobchádzať s nožom, ako strieľať z pištole, ako poznať tlakové body, ako bojovať za hranicami pravidiel. Zo všetkého najviac ale chcel, aby som bola tvrdá, aby som nikdy nedala najavo strach a aby som nikdy neplakala.

Iróniou je, že som nikdy nemala možnosť v praxi vyskúšať ani jednu z vecí, ktoré ma naučil, pretože zbytočnejšie mi tu hore vari už ani nemôžu byť – široko-ďaleko niet živej duše. Potrebujem vedieť, ako nájsť niečo na jedenie – nie ako niekoho nakopať do zadku. A keby som náhodou na niekoho narazila, nehodím ho o zem – naopak, požiadam ho o pomoc.

Snažím sa trochu viac premýšľať a spomínam si, že by tu hore malo byť ešte jedno menšie jazierko. Raz v lete som ho videla, keď som bola v dobrodružnejšej nálade a vystúpila som na tejto hore vyššie než obvykle. Malo by to byť zhruba štvrť míle prudkého stúpania a od tej doby som tam ani raz nebola.

S povzdychom sa pozriem nahor. Slnko už pomaly zapadá, nevrlý zimný západ slnka všetko farbí dočervena a ja som už premrznutá a unavená. Väčšinu mojich zvyšných síl mi odčerpá už len cesta späť dole. Ďalšie stúpanie je to posledné, čo by som teraz chcela podniknúť. Malý hlások v mojom vnútri ma však nabáda, aby som stúpala ďalej. Čím viac času teraz trávim sama, tým silnejší je otcov hlas v mojej hlave. Neznášam ho a chcem ho nejako zapudiť, ale neviem ako.

Prestaň fňukať a makaj ďalej, Moorová!

Otec ma vždy volal priezviskom. Moorová. Štvalo ma to, ale jemu to bolo jedno.

Ak sa teraz vrátim, Bree nebude mať čo jesť. To jazero tam hore je to najlepšie, čo mi teraz napadá, náš jediný zdroj potravy. Tiež chcem, aby Bree mala oheň a všetko drevo tu dole je mokré. Tam hore je vietor silnejší a možno tam nájdem drevo dosť suché na to, aby sa dalo zapáliť. Znovu sa pozriem na svah smerom hore a rozhodnem sa to skúsiť. Beriem si svoj prút, skloním hlavu a začínam stúpať.

Každý krok ma bolí, stehná mám plné ostrých ihličiek, do pľúc mi preniká ľadový vzduch. Vietor zosilnel a bičuje ma snehom, akoby ma niekto po tvári hladil brúsnym papierom. Vysoko nad sebou počujem krákanie vtákov, ktoré znie skoro ako výsmech. Keď si už myslím, že nemôžem ďalej, ocitám sa na ďalšej plošine.

Táto je iná než všetky ostatné, asi preto, že je tak vysoko: je husto zarastená borovicami, takže nie je vidieť ďalej než na tri metre. Pod tou obrovskou klenbou korún stromov oblohu skoro nevidno a sneh je posypaný zeleným ihličím. Obrovské kmene týchto stromov sú navyše ideálnou ochranou pred vetrom. Ako keby som vstúpila do malého súkromného kráľovstva ukrytého pred zvyškom sveta.

Otočím sa a na chvíľu si užívam ten výhľad: je úžasný. Vždy som si myslela, že z otcovej chalupy v polovici kopca máme skvelý výhľad, ale tu hore je to naozaj úchvatné. Všetkými smermi sa tiahnu vrcholy hôr a v diaľke za nimi dokonca vidím, ako sa ligoce rieka Hudson. Taktiež vidím, ako sa po našej hore vinú cesty, v pozoruhodne dobrom stave. Asi preto, že sem hore chodí tak málo ľudí. Vlastne som tu nikdy nevidela žiadne auto ani iné vozidlo. Cesty sú prejazdné, hoci sú strmé a napadol na ne sneh. Na slnku sa totiž zahrievajú a veľmi dobre sa odvodňujú, takže väčšina napadaného snehu sa na nich roztopila.

Zasiahla ma bolesť úzkosti a strachu. Mám radšej, keď sú cesty pokryté snehom a ľadom, keď sú pre vozidlá neprejazdné, pretože jediní ľudia, ktorí majú autá a palivo, sú otrokári – nemilosrdní lovci odmien, ktorých úlohou je živiť Arénu 1. Hliadkujú všade a hľadajú kohokoľvek, kto zostal nažive, aby ho uniesli a priviezli do arény ako otroka. Tam vraj bojujú na smrť pre zábavu ostatných.

Bree a ja sme zatiaľ mali šťastie. Počas tých rokov, čo sme tu hore, sme v okolí nevideli žiadnych otrokárov – ale myslím si, že len preto, lebo sme tak vysoko, v odľahlej oblasti. Len raz som počula skučanie otrokárskeho motora, hrozne ďaleko, na druhej strane rieky. Viem, že tam niekde dole sú a hliadkujú. A ja nebudem riskovať – starám sa o to, aby sme sa držali pri zemi, drevo pálime len zriedka, keď naozaj potrebujeme a neustále na Bree dávam pozor. Väčšinou ju na lov beriem so sebou – rovnako, ako by som to spravila dnes, keby nebola taká chorá.

Otáčam sa späť k plošine a idem sa pozrieť na jazierko. Je celkom zamrznuté a v popoludňajšom slnku úplne žiari ako stratený šperk schovaný v húštine. Urobím pár opatrných krokov po ľade, aby som sa uistila, že nepraskne. Len čo sa mi zdá, že je dosť pevný, urobím niekoľko ďalších. Nájdem si miesto, vytiahnem spoza opaska malú sekerku a niekoľkokrát silno seknem do ľadu. Objavila sa trhlina. Kľakám si ľad, beriem do ruky nôž a celou silou ho vrazím doprostred trhliny. Krútim špičkou noža a po chvíli sa mi darí v ľade vytvoriť dieru veľkú tak akurát na vylovenie ryby.

Šmýkam sa a náhlim späť na breh, beriem prút a vrazím ho medzi dva konáre stromu, rozbalím vlasec a bežím s ním späť k diere v ľade, do ktorej šnúru vložím. Niekoľkokrát ním zatrasiem v nádeji, že sa kovový háčik na slnku zablyskne a privábi nejakého živého tvora pod ľadom. Nemôžem sa ale zbaviť dojmu, že je to zbytočné, že čokoľvek, čo v týchto horských jazerách žilo, dávno zahynulo.

Tu hore je ešte väčšia zima a nemôžem tu celý čas len tak stáť a pozerať. Musím sa hýbať. Otáčam sa a idem smerom od jazera, pretože moje poverčivé Ja mi hovorí, že rybu určite chytím, hlavne keď tam nebudem len tak stáť a zízať. Chodím v kruhoch okolo jazera a okolo stromov a šúcham si ruky, aby som ich udržala v teple. Nepomáha to.

Vtom si spomeniem na suché drevo. Rozhliadam sa a hľadám niečo, čím by sa dalo kúriť, ale je to márne. Zem je pokrytá snehom. Obrátim teda svoj pohľad nahor, ale väčšina konárov je tiež zasnežená. V diaľke si ale všimnem niekoľko stromov ošľahaných vetrom, ktoré zasnežené nie sú. Idem k nim bližšie a rukou ich skúmam. S úľavou si všímam, že niektoré konáre sú suché. Beriem do ruky svoju sekerku a useknem jednu z väčších vetiev. Stačí mi náruč dreva a táto veľká vetva bude úplne stačiť.

Chytám ju vo vzduchu, aby nespadla do snehu, potom ju opriem o kmeň stromu a preseknem ju napoly. Tak to robím znovu a znovu, kým nemám malú kôpku dreva, ktorú potom odnesiem v náruči. Odkladám ju na jeden zo širokých nízkych konárov, kde bude v bezpečí pred napadaným snehom.

Rozhliadam sa vôkol seba a skúmam ďalšie kmene stromov, keď vtom ma niečo zarazí. Idem bližšie k jednému zo stromov a všimnem si, že jeho kôra je iná než na ostatných stromoch. Pozriem sa hore a uvedomím si, že to nie je borovica, ale javor. Zaráža ma, že vidím javor tak vysoko v horách a ešte viac ma prekvapuje skutočnosť, že som ho vôbec spoznala. Javor je vlastne tá jediná vec, ktorú by som v prírode vôbec dokázala spoznať. I keď sa tomu bránim, prepadne ma spomienka.

Raz, keď som bola malá, si otec vzal do hlavy, že ma vezme na výlet do prírody. Ktovie prečo ma vzal stáčať javorový sirup. Niekoľko hodín sme šli do nejakého bohom zabudnutého miesta, ja som niesla kovové vedro, on vrták a ďalšie hodiny sme strávili putovaním po lesoch so sprievodcom a hľadaním perfektných javorov. Pamätám si ten jeho sklamaný pohľad, keď navŕtal svoj prvý javor a do nášho vedra začala pomaly tiecť číra tekutina. Čakal, že tam potečie sirup.

Náš sprievodca sa mu začal smiať a povedal mu, že z javorov netečie sirup, ale miazga. Miazga sa potom musela variť a tým vznikne sirup. Hovoril, že to trvá hodiny a že z 80 galónov miazgy dostane človek štvrť galónu sirupu.

Otec sa pozrel na svoje vedro, z ktorého už pretekala miazga a úplne očervenel, ako keby mu niekto predal pokazený tovar. Bol to ten najhrdší človek, ktorého som kedy stretla a ak niečo neznášal viac, než cítiť sa hlúpo, tak to bolo vtedy, keď sa mu niekto smial. A keď sa mu ten muž smial, tak po ňom hodil svoje vedro, len tesne ho netrafil, vzal ma za ruku a vyrútili sme sa preč.

Potom ma už do prírody nikdy nevzal.

Mne to ale nevadilo — a ten výlet sa mi dokonca páčil, i keď otec celou cestou späť v aute ticho zúril. Kým ma odviedol preč, podarilo sa mi natočiť malý hrnček miazgy a cestou domov som z nej pomaly usrkávala, keď sa nedíval. Bolo to skvelé. Chutilo to ako voda s cukrom.

Ako teraz stojím pred tým stromom, spoznávam ho, ako by som spoznala svojho súrodenca. Tento exemplár je ale chudý a tenký, pretože je tak vysoko a prekvapilo by ma, keby v sebe vôbec nejakú miazgu mal. Nemám ale čo stratiť. Vyberám svoj nôž a zatínam ho do kôry stromu, znovu a znovu do rovnakého miesta. Potom ho zaborím hlboko do diery a tlačím ho čím ďalej hlbšie a zároveň sa ním pokúšam krútiť. Vlastne ani nečakám, že sa niečo stane.

Na moje obrovské prekvapenie sa von vyderie kvapka miazgy. A úplne ma šokuje, keď sa o chvíľku objaví malý pramienok. Dotknem sa tej tekutiny prstom a obliznem ho jazykom. Cítim ten príval cukru a okamžite spoznávam tú chuť. Presne ako si ju pamätám. Nemôžem tomu uveriť.

Miazga začína vytekať rýchlejšie a veľa z nej sa mi stráca na kmeni stromu. Pozerám okolo seba a zúfalo sa snažím nájsť niečo, do čoho by som ju mohla napustiť, vedierko alebo čokoľvek – ale samozrejme tu nič nie je.

A potom si spomeniem: moja termoska. Odopnem si svoju plastovú termosku z pása a obrátim ju hore nohami, aby z nej vytiekla voda. Vodu môžem zohnať kedykoľvek, zvlášť keď je všade toľko snehu – ale táto miazga je vzácna. Držím termosku pri diere v strome a priala by som si mať poriadny vrták s lievikom. Tlačím termosku k stromu ako sa len dá a väčšinu miazgy sa mi darí zachytiť. Plní sa pomalšie, než by som chcela, ale o niekoľko minút je termoska dopoly plná.

Prúd miazgy sa zastavil. Čakám niekoľko sekúnd, či znovu začne tiecť, ale nezačína.

Rozhliadam sa naokolo a všimnem si ďalší javor, asi tri metre odo mňa. S radosťou k nemu pribehnem, vytiahnem nôž a pokúšam sa ho do kmeňa zaraziť celou silou s nádejou, že termosku naplním úplne a predstavujem si, ako sa asi Bree bude tváriť, keď miazgu ochutná. Nie je síce ktovieako výživná, ale určite jej spraví radosť.

Keď nožom zasiahnem kmeň stromu, ozve sa tento raz ostrý zvuk, ako keď niečo praskne a nie je to zvuk, ktorý by som čakala a hneď nato sa ozve stenanie padajúceho stromu. Pozriem sa hore a vidím, ako sa strom nakláňa a neskoro si uvedomujem, že tento strom, pokrytý ľadom, je mŕtvy. Stačilo doň len udrieť nožom, aby sa prevrátil.

O chvíľu neskôr tento minimálne šesťmetrový strom s veľkým zadunením padá k zemi a rozvíri okolo seba obrovský mrak snehu a borovicového ihličia. Skrčím sa v strachu, že niekto zistil, že tu som. Som na seba strašne naštvaná. To bolo neopatrné. Hlúpe. Mala som sa na ten strom najskôr pozrieť poriadne.

O niekoľko okamihov sa ale upokojím, pretože si uvedomujem, že tu hore nikto iný nie je. Začnem opäť uvažovať racionálne a uvedomím si, že stromy v lese padajú samy od seba, takže takáto udalosť neznamená nutne prítomnosť človeka. A ako sa dívam smerom, kde pred chvíľou stál strom, niečo ma zarazí. A len neveriacky zízam.

Kúsok od miesta, kde stojím, vidím malú kamennú chatku postavenú priamo do skaly a ukrytú za skupinkou stromov. Je malá, ale má dokonale štvorcový tvar, asi štyri a pol metra na šírku i na dĺžku a vysoká asi tri a pol metra. Na streche vidím malý komínček a v stenách sú malé okná. Drevené vstupné dvere sú pootvorené.

Táto malá chatka je tak dobre maskovaná a tak dokonale splýva s okolím, že ju ťažko rozoznávam i keď sa pozerám priamo na ňu. Strecha i steny sú zasnežené a kamenné priečelie dokonale splýva s okolitou krajinou. Chatka vypadá starobylo, akoby ju niekto postavil pred stovkami rokov. Nechápem, čo tu robí, kto ju postavil, ani prečo vlastne. Možno ju postavili pre nejakého strážcu chránenej rezervácie. Možno tu žil nejaký pustovník. Alebo nejaký fanúšik zálesáctva.

Vyzerá to, ako keby sa jej nikto už roky ani nedotkol. Starostlivo skúmam okolie, či neuvidím nejaké stopy topánok alebo zveri vedúce dnu alebo von. Žiadne tu ale nie sú. Premýšľam, kedy napadol sneh, bolo to pred niekoľkými dňami, a v hlave sa pokúšam počítať. Minimálne za tri posledné dni tu nikto nebol.

Srdce mi poskočí pri pomyslení na to, čo by sa mohlo skrývať vnútri. Jedlo, oblečenie, lieky, zbrane, materiály — čokoľvek z toho by bolo darom z nebies.

Opatrne idem cez čistinku a neustále sa obzerám, či ma niekto nesleduje. Idem rýchlo a v snehu zanechávam veľké nápadné stopy. Keď dorazím k dverám, ešte raz sa otočím a niekoľko sekúnd tam len stojím a počúvam. Počuť len vietor a neďaleký potok, ktorý preteká zhruba meter pred chatkou. Natiahnem sa a celou silou udriem na dvere rukoväťou svojej sekerky, ozve sa dunivý zvuk, ktorý by všetkým zvieratám, ktoré sa možno skrývajú vnútri, mal dať posledné varovanie.

Žiadna odpoveď.

Rýchlo otváram dvere, odhŕňam sneh a vchádzam dnu.

Je tu tma, vnútrajšok osvetľujú len posledné zvyšky denného svetla, ktoré sa sem vkrádajú malými oknami a moje oči si chvíľu musia zvykať na tmu. Čakám, chrbtom opretá o dvere, a som pripravená brániť sa v prípade, že by tu mohlo prezimovať nejaké zviera. Po niekoľkých ďalších sekundách si však moje oči na šero zvyknú a je jasné, že som tu sama.

Zo všetkého najskôr si všimnem to, že je tu celkom teplo. Možno preto, že je to tu také malé, s nízkym stropom a zabudované priamo do skaly, alebo preto, že je chatka chránená proti vetru. I keď okná nie sú zasklené ani nijako zavreté a napriek tomu, že dvere sú stále pootvorené, musí tu byť aspoň o osem stupňov teplejšie – omnoho teplejšie než je hocikedy v otcovej chate, dokonca i keď sa tam kúri. Otcova chata bola postavená hlavne lacno, jej steny sú tenké ako papier a obložené linoleom, a sedí na okraji kopca, kde akoby stála priamo v ceste vetru.

Toto miesto je ale iné. Kamenné steny sú také silné a dobre postavené, že sa tu cítim útulne a bezpečne. Neviem si ani predstaviť, aké by tu bolo teplo, keby som zavrela dvere, zadebnila okná a rozložila oheň v kozube, ktorý sa zdá byť funkčný.

Vnútri je len jedna veľká miestnosť. Pokúšam sa v tom šere na podlahe nájsť niečo, čokoľvek, čo by som mohla použiť. Je to neuveriteľné, ale vyzerá to, že tu od vojny nikto nebol. Každý dom, ktorý som videla, mal rozbité okná, naokolo sa povaľovali trosky a vždy bolo zrejmé, že z neho niekto vyraboval všetko, čo by mohlo byť užitočné, dokonca aj káble. Tento však nie. Je čistý, nedotknutý a uprataný, akoby jeho majiteľ raz len tak vstal a odišiel. Zaujímalo by ma, či to bolo ešte skôr, než vojna vôbec začala. Podľa pavučín na strope a tejto neskutočnej lokality, tak dobre ukrytej za stromami, by som povedala, že áno. Tu nikto nebol desiatky rokov.

Všimnem si obrys nejakého predmetu pri protiľahlej stene a pomaly sa k nemu blížim, rukami natiahnutými pred sebou šmátram do tmy. Keď sa toho predmetu moje ruky dotknú, zisťujem, že je to skrinka so zásuvkami. Prejdem po nej rukou a cítim, že je pokrytá prachom. Prechádzam rukami po malých guľatých rukovätiach zásuviek. Opatrne ich otváram, jednu po druhej. Je príliš veľká tma na to, aby som videla, čo je vnútri, tak ich obsah preskúmavam rukou. V prvej nič nie je. Ani v druhej. Rýchle ich všetky otvorím a rovnako rýchlo klesajú moje nádeje – keď vtom sa zastavím pri piatej zásuvke. Vzadu niečo je. Pomaly to vyberiem.

Držím to na svetle a spočiatku nemôžem rozoznať, čo je to, ale potom cítim staniol, ktorý mi prezradí, čo to je: tabuľka čokolády. Niekto ju už nahryzol, ale stále je zabalená v pôvodnom obale a z veľkej časti je zachovalá. Kúsok rozbalím a privoniam k nemu. Nemôžem uveriť, že je to skutočné: naozajstná čokoláda. Čokoládu sme nemali už od vojny.

S vôňou prichádza ostrá bolesť hladu a len s vypätím všetkých síl sa dokážem ovládnuť, aby som na mieste neroztrhala obal a celú ju nezhltla. Nútim sa dodávať si silu, opatrne ju zase zabalím a schovám do vrecka. Počkám, kým budem s Bree a potom si ju vychutnám. Pri pomyslení na jej výraz, keď ju ochutná, sa mi na tvári objaví úsmev. To bude na nezaplatenie.

Rýchlo prebehnem zvyšné zásuvky s novou nádejou, že objavím nejaký poklad. Všetko ostatné je ale prázdne. Otočím sa späť do miestnosti a prejdem si ju od steny k stene, okolo stien, všetky kúty v snahe nájsť čokoľvek. Je to tu však opustené.

Vtom stúpim na niečo mäkké. Kľaknem si, zdvihnem to a podržím na svetle. Som ohromená: je to medvedík. Je ošúchaný a chýba mu jedno oko, ale Bree medvedíky miluje a ten, ktorého nechala doma, keď sme odišli, jej hrozne chýba. Keď toto uvidí, bude mať neskutočnú radosť. Vyzerá to, že dnes bude mať šťastný deň.

Napchám si medvedíka za opasok a ako sa dvíham, moja ruka prejde po niečom mäkkom. Zdvihnem to a pozriem si to lepšie, na moju radosť v ruke držím šál. Je čierny a zaprášený, ale keď si ho priložím k telu, ihneď cítim, aký je teplý. Idem k oknu a šál oprášim. Pozriem si ho na svetle: je dlhý a hrubý – dokonca bez dier. Akoby som našla čisté zlato. Okamžite si ho obtáčam okolo krku, schovám pod tričko a hneď mi je teplejšie. A kýchnem.

Slnko zapadá a zdá sa, že som našla všetko, čo sa dá, takže sa dávam na odchod. Cestou k dverám ale zakopnem o niečo tvrdé a kovové. Zastavím sa, opäť si kľaknem a opatrne sa snažím nahmatať, či to nie je nejaká zbraň. Nie je. Je to guľaté držadlo pripevnené k drevenej podlahe. Ako klopadlo. Alebo kľučka.

Šklbem ním doľava a doprava. Nič sa nestalo. Skúšam ním otáčať. Nič. Skúsim šťastie. Postavím sa nabok a zo všetkých síl zaň potiahnem priamo nahor.

Otvorili sa padacie dvere a vzniesol sa oblak prachu.

Nakuknem dole, kde ma uvítal ďalší priestor s hlinenou podlahou, vysoký niečo vyše metra. Srdce sa mi rozbúchalo z pomyslenia na možnosti, ktoré sa nám tým otvorili. Keby sme tu bývali a vyskytli by sa problémy, mohla by som Bree schovať tu dolu. Táto chatka získava na hodnote čím ďalej, tým viac.

A nielen to. Keď sa pozriem, ako to dole vyzerá, niečo sa tam leskne. Tie ťažké drevené dvere úplne odklopím a rýchlo leziem po rebríku dole. Je tu úplná tma, takže rukami šmátram pred sebou. Niečo som nahmatala. Sklo. V stenách sú zabudované police a na nich sú poháre. Zaváracie.

Jeden beriem do ruky a vynesiem ho na svetlo. Vnútri je niečo červené a mäkké. Vyzerá to ako marmeláda. Rýchlo odkrútim kovové viečko a k poháru privoniam. Štipľavá vôňa malín ma ovalí ako morská vlna. Strčím dnu prst a váhavo ho dávam na jazyk. Nemôžem tomu uveriť: malinový džem. A chutí, ako keby ho niekto urobil včera.

Rýchlo zavriem viečko, napchám si pohár do vrecka a ponáhľam sa späť k policiam. Nahmatávam desiatky pohárov. Beriem ten najbližší a pozriem sa naň na svetle. Tento vyzerá ako uhorky.

Som v úžase. Toto miesto je zlatá baňa.

Priala by som si ich so sebou vziať všetky, ale nemám ich v čom odniesť a ruky mi mrznú, vonku sa navyše už stmieva. Pohár s uhorkami teda dávam späť na svoje miesto, rýchlo po rebríku vyleziem hore a poriadne za sebou zatváram padacie dvere. Chcela by som ich zamknúť a som nervózna z toho, že to tam dole všetko nechávam bez dozoru. Pripomeniem si ale, že tu už roky nikto nebol – a že ani ja by som si to asi nevšimla, keby ten strom nespadol.

Keď odchádzam, zatváram za sebou dvere až na doraz a cítim túžbu to tu chrániť, akoby to už bol náš domov.

S plnými vreckami sa náhlim späť k jazierku – ale vtom sa okamžite zastavím, pretože som si všimla pohyb a začula nejaký zvuk. Najskôr ma prepadol strach z toho, že ma niekto sledoval – keď sa však pomaly otočím - vidím niečo iné. Tri metre odo mňa stojí jeleň a hľadí na mňa. Je to prvý jeleň, ktorého som za tie roky videla. Jeho veľké čierne oči hľadia do mojich, potom sa znenazdajky otočí a utečie preč.

Nemám slov. Mesiac čo mesiac sa snažím nejakého jeleňa nájsť v nádeji, že sa k nemu budem môcť dostať tak blízko, aby som do neho mohla vrhnúť nôž. Nikdy som však nikde žiadneho nevidela. Možno som nelovila dosť často. Možno tu hore žijú celý čas.

Rozhodnem sa sem hneď ráno vrátiť a keď budem musieť, budem čakať hoc aj celý deň. Keď tu bol raz, možno sa vráti. Ak ho nabudúce uvidím, zabijem ho. Ten jeleň by nás mohol nasýtiť na niekoľko týždňov.

Plná novej nádeje sa ponáhľam k jazierku. Keď sa priblížim k prútu a pozriem naň, srdce sa mi rozbúši, pretože je ohnutý skoro do polovice. Trasiem sa nedočkavosťou a uháňam k diere v ľade a je mi jedno, že sa mi šmýka. Pevne uchopím vlasec a modlím sa, aby vydržal.

Natiahnem sa a silno trhnem. Cítim, ako opačným smerom šklbe veľká ryba a ticho povzbudzujem vlasec, aby sa nepretrhol a háčik, aby sa neodlomil. Jedno posledné šklbnutie a ryba letí z ľadu. Je to obrovský losos, veľký ako moje rameno. Dopadol na ľad a trepe sa a kĺže všetkými smermi. Pribehnem k nemu, aby som ho zdvihla, ale vykĺzol mi a znovu sa trepe na ľade. Ruky mám pokryté slizom a príliš šmykľavé na to, aby som ho mohla uchopiť, takže rozbalím svoje rukávy a znovu ho chytím, tento raz pevnejšie. Vrtí sa mi v náruči a dobrých tridsať sekúnd sebou hádže, až potom konečne prestane. Je mŕtvy.

Žasnem. Je to môj prvý úlovok za niekoľko mesiacov.

Kĺžem sa po ľade plná nadšenia, kladiem ho na breh a balím do snehu v strachu, aby nejakým spôsobom znovu neprišiel k životu a neskočil späť do jazera. Beriem si prút a vlasec do jednej ruky a rybu do druhej. Cítim pohár s džemom v jednom vrecku, termosku s miazgou v druhom vrecku spolu s čokoládou a medvedíka za pásom. Bree bude dnes večer bohatá.

Zostáva mi vziať už len jedno. Idem ku kôpke suchého dreva, prút chytím pod pazuchu a voľnou rukou sa snažím nabrať toľko dreva, koľko unesiem. Pár kúskov mi spadne a nemôžem vziať toľko, koľko by som chcela, ale nesťažujem sa. Po zvyšok sa sem môžem vrátiť ráno.

S plnými rukami sa za posledných lúčov denného svetla šmýkam nadol po strmom svahu, opatrne, aby som žiadny zo svojich pokladov nestratila. Celou cestou nemôžem pustiť z hlavy tú chatku. Je dokonalá a skrýva také možnosti, až sa mi z toho znovu rozbúcha srdce. Je to presne to, čo potrebujeme. Otcova chata je príliš nápadná, postavená pri hlavnej ceste. Už mesiace mám obavy z toho, že sme tam príliš zraniteľné. Stačilo by, aby okolo prešiel jeden zblúdilý otrokár a mali by sme problémy. Už dlho nás chcem presťahovať, ale doteraz som nevedela kam. Koniec koncov, tu hore žiadne ďalšie domy nie sú.

Tá malá chatka je tak vysoko, tak ďaleko od najbližšej cesty – navyše doslova postavená priamo do skaly – a tak dobre zamaskovaná, ako keby bola stvorená práve pre nás. Nikto by nás tam hore nikdy nenašiel. A keby aj hej, nemal by kde zaparkovať. Musel by peši stúpať do svahu a z tej vyhliadky by som ho videla na míľu ďaleko.

Je tam i zdroj čerstvej vody, priamo pred vchodom je tečúci potok, takže by som nemusela nechávať Bree samu zakaždým, keď sa idem do hôr vykúpať a oprať naše oblečenie. A nemusela by som nosiť po jednom vedierka vody z jazera zakaždým, keď chcem uvariť. Nehovoriac o tom, že s takou klenbou stromov by sme boli dosť skryté na to, aby sme mohli každú noc kúriť v kozube. Boli by sme vo väčšom teple a bezpečí na mieste, ktoré je plné rýb a zveri – a s pivnicou plnou jedla. Už som sa rozhodla: Hneď zajtra sa sťahujeme.

Akoby mi z pliec spadla obrovská ťarcha. Cítim sa ako znovuzrodená. Je to prvý raz po dlhom čase, čo necítim ten ostrý hlad v žalúdku a prenikavý chlad v rukách. Dokonca i vietor mi na ceste dolu fúka do chrbta, akoby mi pomáhal. Teraz verím, že sa veci konečne obrátili k lepšiemu. Nespomínam si, kedy som sa naposledy cítila tak dobre. Teraz viem, že to môžeme zvládnuť.

Teraz už môžeme prežiť.