Читать книгу Aréna Jedna: Otrokári - Морган Райс, Morgan Rice - Страница 13

Kým dorazím k otcovej chate, je už po súmraku, teplota klesla a stvrdnutý sneh mi praská pod nohami. Vyjdem z lesa a vidím našu chatu, ako tam sedí sťa hniezdo, nápadne zasadená vedľa cesty a s úľavou pozorujem, že vyzerá neporušene, presne tak, ako som ju opúšťala. Okamžite sa idem pozrieť, či k nej alebo od nej nevedú nejaké stopy – zvieracie alebo ľudské – a žiadne nenachádzam.

Vnútri sa nesvieti, ale to je normálne. Keby áno, mala by som obavy. Nemáme elektrinu a svetlo by znamenalo, že Bree zapálila sviečky — a to by bezo mňa neurobila. Zastavím sa a niekoľko sekúnd načúvam, ale všade je ticho. Žiadne zvuky zápasu, volanie o pomoc, ani nárek človeka, ktorý je chorý alebo ho niečo bolí. S úľavou si môžem vydýchnuť.

Jeden hlások vo mne sa stále bojí, že sa raz vrátim a dvere nájdem otvorené dokorán, okná rozbité, stopy vedúce do domu a Bree nikde. Túto nočnú moru som mala už niekoľkokrát, vždy sa prebudím celá spotená a musím sa ísť do vedľajšej izby presvedčiť, že je Bree vo svojej posteli. Vždy tam je, úplne v poriadku, a ja sa v duchu napomínam. Viem, že by som sa po tých rokoch mala prestať toľko strachovať. Ale z nejakého dôvodu nemôžem: vždy, keď musím Bree nechať samu, je to, akoby som si do srdca vrazila malý nôž.

Stále som v strehu, pozorujem okolie a dívam sa na našu chatu v poslednom svetle dohárajúceho dňa. Nikdy nebola pekná. Typická horská chata, vlastne veľká hranatá škatuľa bez akejkoľvek osobnosti, steny ozdobené lacným akvamarínovým vinylom, ktorý vyzeral staro už od prvého dňa a ktorý dnes vyzerá ako pleseň. Okien je málo, sú malé a vyrobené z lacného plastu. Vyzerá, akoby patrila medzi obytné prívesy. Má zhruba päť metrov na šírku a desať metrov na dĺžku, čo poskytuje priestor pre jednu spálňu, ale jej staviteľ ju vo svojej nekonečnej prozreteľnosti rozdelil na dve malé spálne a ešte jednu menšiu obývačku.

Pamätám si, ako som sem ešte ako dieťa jazdila, to bolo ešte pred vojnou, keď bol svet normálny. Keď bol otec doma, brával nás sem na víkendy, aby sme na pár dní boli preč z mesta. Nechcela som byť nevďačná, tak som otcovi hovorila, že sa mi tu páči, ale v duchu som to tu nikdy nemala rada – vždy to tu bolo také temné, stiesnené a zatuchnuté. Spomínam si, že som sa ako dieťa nikdy nemohla dočkať, až víkend skončí, aby som sa odtiaľto dostala preč. Vybavujem si, že som si v duchu prisahala, že keď budem väčšia, nikdy sa sem nevrátim.

Paradoxne som teraz za toto miesto vďačná. Zachránilo mi život — Bree tiež. Keď vypukla vojna a museli sme utiecť z mesta, nemali sme na výber. Keby nebolo tejto chatky, neviem, kam by sme šli. A keby nebola tak vysoko, ako je, pravdepodobne by nás otrokári už dávno chytili. Zvláštne, ako môže človek veci neznášať ako dieťa a nakoniec si ich vážiť ako dospelý. No, skoro dospelý. V 17 rokoch sa už v podstate za dospelú považovať môžem. Za posledných niekoľko rokov som aj tak asi zostarla omnoho viac, než väčšina dospelých.

Keby táto chata nebola postavená celkom pri ceste, tak na očiach — keby bola aspoň o trochu menšia, viac chránená, hlbšie v lese, tak by som asi také obavy nemala. I tak by sme si museli poradiť s tými papierovými stenami, deravou strechou a oknami, cez ktoré prefukuje. Nikdy by to nebol teplý, pohodlný domov. Ale aspoň by bol bezpečný. Keď sa na tú našu chatu teraz dívam, aká výrazná je oproti horskému pozadiu, nemôžem sa striasť pocitu, že žijeme uprostred terča.

Pod topánkami mi vŕzga sneh, keď sa blížim k vinylovým dverám a zvnútra sa ozve hlasitý štekot. To len Saša robí to, na čo som ju vycvičila: chráni Bree. Som za ňu strašne vďačná. Stráži Bree tak starostlivo a šteká i pri tom najmenšom hluku, takže mi dodáva dosť pokoja na to, aby som ju tu mohla nechať samu, keď idem loviť. Zároveň mi jej štekanie občas robí starosti a bojím sa, že nás prezradí: koniec koncov štekajúci pes obvykle znamená, že je nablízku človek. A to je presne zvuk, ktorý by otrokári hľadali.

Rýchlo vstúpim do chaty a Sašu utíšim. Zavriem za sebou dvere, drevo sa mi skoro sype z rúk a vchádzam do temnistej miestnosti. Saša stíchne, začne vrtieť chvostom a skočí na mňa. Šesťročný čokoládový labrador a najvernejší pes, akého si človek môže predstaviť – a najlepšia spoločníčka. Nebyť Saše, Bree by už asi dávno upadla do depresie. A ja asi tiež.

Saša mi oblizuje tvár a zdá sa byť viac nadšená než zvyčajne. Ňuchá mi pri opasku a okolo vreciek, už zrejme zistila, že som priniesla niečo zvláštne. Dám drevo na zem, aby som ju mohla pohladkať a všímam si, že má vystúpené rebrá. Je už príliš chudá. Cítim sa previnilo. Na druhej strane sme ja i Bree tiež chudé. Vždy si delíme, čo nájdeme a sme tím troch seberovných. I tak by som si priala, aby som jej mohla dať viac.

Štuchá nosom do ryby, až mi vykĺzne a spadne na zem. Saša na ňu okamžite skočí a ryba letí cez celú miestnosť. Znovu na ňu skočí a tento raz sa do nej zahryzne. Ale čerstvá ryba jej asi nechutí, preto ju necháva tak. Namiesto toho sa s ňou začne hrať a znova a znova na ňu skáče.

„Saša, prestaň!“ zavolám ticho, aby som nezobudila Bree. Bojím sa tiež, že keď sa s ňou bude hrať príliš, roztrhne ju a zničí časť cenného mäsa. Saša poslušne prestane. Vidím ale, aká je nadšená a chcem jej niečo dať. Siahnem do vrecka, vytiahnem pohár, prstom vyberiem trochu malinového džemu a dám jej ho k ňufáku.

Bez zaváhania mi prst oblizne a na tri obliznutia je ako vymydlený. Olizuje sa, hľadí na mňa s očami dokorán a očividne chce viac.

Pohladkám ju po hlave, dám jej pusu a zdvihnem sa na nohy. Uvažujem, či odo mňa bolo milé dať jej ochutnať, alebo kruté dať jej tak málo.

V dome je tma, čo v noci vždy býva, tak sa ním potácam opatrne. Oheň zakladám málokedy. I keď teplo potrebujeme naozaj veľmi, nechcem riskovať, že by na nás oheň upútal pozornosť. Dnešný večer je ale iný: Bree sa musí zotaviť, fyzicky i duševne, a viem, že oheň to dokáže zariadiť. Tiež si hovorím, že už nemusím byť taká opatrná, keď sa zajtra sťahujeme.

Idem cez izbu k príborníku a vyberám z neho zapaľovač a sviečku. Jednou z najlepších vecí na tomto mieste bola obrovská zásoba sviečok, jeden z mála dobrých vedľajších produktov toho, že otec bol námorník a kvázi zálesák. Keď sme sem chodili ako deti, elektrina vypadávala pri každej búrke, takže otec robil zásoby sviečok, aby mohol zápasiť s prírodnými živlami. Spomínam si, že keď som zistila, že jeho skriňa je plná sviečok, tak som si z neho kvôli tomu uťahovala a hovorila som mu, že je škrečok hrabivý. Teraz, keď nám ich zostáva už len pár, by som si priala, aby ich bol naškrečkoval viac.

Náš jediný zapaľovač udržujem nažive tým, že ho používam výnimočne a že ho raz za pár týždňov doplním benzínom z motorky. Vďaka Bohu za otcovu motorku a tiež vďaka za to, že ju ešte raz naposledy natankoval: je to jediná vec, kvôli ktorej si myslím, že stále ešte máme výhodu, že máme niečo naozaj cenné, nejaký spôsob, ako prežiť, ak by sa veci pohli zlým smerom. Otec motorku vždy nechával v malej garáži pri chate, ale keď sme sem po vojne prvý raz dorazili, tak som zo všetkého najskôr vyšla s motorkou a schovala ju v kopcoch do lesa pod kríky a konáre také husté, že ju nikto nemal šancu nájsť. Hovorila som si, že keby náš dom niekedy niekto objavil, ako prvé by sa pozrel do garáže.

Som vďačná aj za to, že ma ju otec naučil riadiť už keď som bola veľmi mladá, a to i napriek maminým protestom. Naučiť sa ju riadiť bolo dosť ťažké, pretože má sajdkáru. Spomínam si, ako som sa ju v dvanástich rokoch učila šoférovať, otec sedel v sajdkáre a štekal na mňa povely vždy, keď som chcela zastaviť. Riadiť som sa naučila na týchto strmých a nemilosrdných cestách a pamätám si, že som mala pocit, že umrieme. Vybavujem si, že som sa pozrela cez okraj zrázu, videla tú výšku, rozplakala sa a chcela, aby šoféroval on. On ale odmietol. Tvrdohlavo tam sedel viac než hodinu, kým som konečne neprestala plakať a neskúsila to znova. A nejako som sa ju naučila riadiť. Moja výchova v kocke.

Na motorku som nesiahla od doby, keď som ju schovala. Nechcem veľmi riskovať, preto sa na ňu chodím pozrieť len keď potrebujeme doplniť zapaľovač, a i to robím v noci. Hovorím si, že keby sme odtiaľto museli rýchlo zmiznúť, dala by som Bree a Sašu do sajdkáry a odviezla nás do bezpečia. V skutočnosti nemám najmenšie tušenie, kam by sme vlastne šli. Podľa toho, čo som videla a počula, je zvyšok sveta len pustatina plná divokých zločincov, gangov a preživších je len málo. Tí agresívnejší, ktorí prežili, sa zhromaždili v mestách a unášajú a zotročujú kohokoľvek nájdu, či už pre svoje vlastné dôvody alebo aby títo otroci bojovali v arénach na život a na smrť. Hádam, že Bree a ja sme jedny z mála tých, ktorí prežili a stále žijú slobodne mimo mesta. A jedny z mála tých, ktorí ešte neumreli od hladu.

Zapálim sviečku a Saša ide pomaly za mnou tmavým domom. Predpokladám, že Bree spí a to mi robí starosti: obvykle toho veľa nenaspí. Pred dverami sa zastavím a premýšľam, či ju mám zobudiť alebo nie. Ako tam stojím, môj pohľad sa zdvihne nahor, až som sa zľakla svojho odrazu v malom zrkadle. Zakaždým, keď sa vidím, vyzerám omnoho staršia. Moja vychudnutá, hranatá tvár je sčervenená od chladu, lemujú ju svetlé hnedé vlasy po plecia a moje oceľovo šedé oči na mňa hľadia, akoby patrili niekomu, koho nepoznám. Sú to intenzívne oči s tvrdým pohľadom. Otec vždy hovorieval, že sú to vlčie oči. Mama vždy hovorievala, že sú krásne. Nebola som si istá, komu mám veriť.

Rýchlo svoj zrak odvraciam od zrkadla, pretože sa nechcem vidieť. Natiahnutou rukou obraciam zrkadlo tak, aby sa to už nestalo.

Pomaly otvorím dvere Breeinej izby. V tom okamihu Saša vtrhne dnu, skočí na posteľ vedľa Bree, ľahne si jej na hrudník a začne jej oblizovať tvár. Nikdy ma neprestane prekvapovať, aké sú si tie dve blízke – niekedy si hovorím, že sú si bližšie než my dve.

Bree pomaly otvorí oči a zažmúri do tmy. „Brooke?“ pýta sa.

„Som to ja,“ hovorím ticho. „Som doma.“

Posadí sa a keď ma spozná, začne sa usmievať a oči sa jej rozsvietia. Leží na zemi na lacnom matraci, odhodí na bok svoju prikrývku a vstáva z postele ešte v pyžame. Pohybuje sa pomalšie než zvyčajne.

Skloním sa k nej a objímem ju.

„Mám pre tebe prekvapenie,“ vravím jej a len sťažka krotím svoje nadšenie.

Pozrie sa na mňa široko otvorenými očami, ktoré po chvíli zavrie, natiahne ruku a čaká. Je taká úprimná a dôverčivá, že ma to udivuje. Kladiem si otázku, čo jej mám dať ako prvé a rozhodnem sa pre čokoládu. Siahnem do vrecka, vytiahnem tabuľku čokolády a pomaly jej ju položím do dlane. Otvorí oči, pozrie sa na svoju ruku a neisto žmúri v matnom svetle. Dávam sviečku bližšie.

„Čo je to?“ pýta sa.

„Čokoláda,“ odpovedám jej.

Pozrie sa na mňa, ako keby som si z nej strieľala.

„Vážne,“ vravím jej.

„Ale kde si ju dostala?“ pýta sa nechápavo. Díva sa znovu na svoju dlaň, ako keby jej tam práve pristála kométa. Nedivím sa jej. Už nie sú žiadne obchody, v okolí nikto nie je a v okruhu stoviek míľ nie je miesto, kde by som niečo také mohla nájsť.

Usmievam sa na ňu. „Dal mi ju pre teba Santa. Je to vianočný darček.“ Zvraští obočie. „Nie, teraz vážne,“ trvá na svojom.

Zhlboka sa nadýchnem, pretože je zrejmé, že je čas povedať jej o našom novom domove a že odtiaľto zajtra odídeme. Pokúšam sa prísť na najlepší spôsob, ako to podať. Dúfam, že bude rovnako nadšená ako ja – ale s deťmi človek nikdy nevie. V hĺbke duše mám strach, že sa na toto miesto mohla upnúť a že nebude chcieť odísť.

„Bree, mám veľkú novinu,“ hovorím a skláňam sa k nej, aby som ju objala okolo ramien. „Dnes som objavila fantastické miesto, vysoko v horách. Je to malá kamenná chatka a je pre nás ako stvorená. Je tam teplo, útulne a bezpečne a navyše má nádherný kozub, kde môžeme kúriť každú noc. A najlepšie zo všetkého je to, že priamo tam je aj veľa najrôznejšieho jedla. Ako táto čokoláda.“

Bree sa díva na čokoládu, skúma ju a keď si uvedomí, že je to skutočné, oči sa jej otvoria ešte raz toľko. Opatrne čokoládu rozbalí a privonia k nej. Zavrie oči a usmieva sa, potom sa nakloní k tabuľke, aby si odhryzla – ale vtom sa zarazí. Starostlivo sa na mňa zadíva.

„Ale čo ty?“ spytuje sa. „Máme iba jednu?“

Celá Bree, vždy berie ohľad na ostatných, i keď hladuje. „Ty si vezmi prvá,“ hovorím jej. „To je v poriadku.“

Rozbalí väčšiu časť a odhryzne si poriadny kus. Jej hladom zúbožená tvárička sa úplne rozplýva od blaženosti.

„Žuj pomaly,“ upozorňujem ju. „Nechceš predsa, aby ťa rozbolelo bruško.“

Spomalí a vychutnáva si každý kúsok. Odlomí veľký kus a dáva mi ho do dlane. „A teraz ty,“ hovorí.

Pomaly si ju dávam do úst, odhryznem si malý kúsok a nechávam si ho na špičke jazyka. Cmúľam ju, potom ju pomaly žujem a vychutnávam si každučký moment. Vôňa a chuť čokolády napĺňa moje zmysly. Je to asi tá najlepšia vec, ktorú som v živote jedla.

Saša fňuká a strká ňufák k čokoláde, takže Bree kúsok odlomí a ponúka jej ho. Saša jej ho chňapne priamo z ruky a prehltne ho na jeden raz. Bree sa smeje a je z nej nadšená, ako vždy. Potom preukáže obdivuhodnú sebadisciplínu, pretože zvyšnú polovicu čokolády zase zabalí, natiahne sa a múdro ju položí hore na skriňu, kam Saša nedočiahne. Bree stále ešte vyzerá slabá, ale vidím, že nálada sa jej už vracia.

„Čo je to?“ pýta sa a ukazuje na môj opasok.

Chvíľu neviem, o čom hovorí, ale potom sa pozriem dole a vidím medvedíka. Od všetkého toho nadšenia som naň úplne zabudla. Vytiahnem ho a podávam jej ho.

„Našla som to v našom novom domove,“ hovorím. „Je to pre teba.“

Bree vypleštila oči nadšením a pritláča medvedíka z celej sily k svojej hrudi a kýva sa s ním sem a tam.

„Je úžasný!“ volá Bree a oči jej úplne svietia. „Kedy sa sťahujeme? Nemôžem sa dočkať!“

Uľavilo sa mi. Skôr než stačím odpovedať, Saša sa nakloní k Bree a ňufákom štuchne do jej nového medvedíka a očucháva ho. Bree jej ho nezbedne pritlačí na tvár a Saša ho chňapne a uteká s ním z izby.

„Hej!“ zvolá Bree, prepukne v hysterický smiech a ženie sa za ňou.

Obe vbehnú do obývačky a už sa úplne ponorili do urputného boja o medvedíka. Neviem, kto z nich si to užíva viac.

Idem za nimi, sviečku opatrne zakrývam rukou, aby nezhasla a nesiem ju priamo ku kôpke dreva. Do kozuba vložím niekoľko tenkých vetvičiek a z koša vedľa neho vezmem trochu suchého lístia. Som rada, že som ho minulú jeseň nazbierala, aby bolo čím rozložiť oheň. Ide to ako po masle. Suché lístie vložím pod vetvičky, zapálim ho a plamene už onedlho oblizujú drevo. Pridávam lístie, kým nakoniec vetvičky nechytia úplne. Sfúknem sviečku, aby som ju šetrila na ďalšiu príležitosť.

„My budeme mať oheň?“ pýta sa nadšene Bree.

„Áno,“ odvetím jej. „Dnes oslavujeme. Je to naša posledná noc tu.“

„Jéj!“ Bree kričí a skáče a Saša vedľa nej šteká a pridáva sa k všeobecnej veselosti. Bree odbehla k drevu, vzala pár polienok a pomáha mi prikladať. Prikladáme opatrne, aby mal oheň dosť vzduchu a Bree doň fúka a rozdúchava plamene. Keď sa chytia polienka, pridám hore väčšie poleno. Pridávam ďalšie väčšie polená, až kým nemáme poriadny oheň.

O niekoľko okamihov je izba celá rozžiarená a začínam cítiť sálajúce teplo. Stojíme pri ohni, ja k nemu natiahnem ruky a začnem si ich šúchať, aby teplo preniklo do mojich prstov. Cítim, ako sa do nich pomaly začína vracať cit. Po dlhom dni vonku pomaly začínam rozmŕzať a cítiť sa vo svojej koži.

„Čo je to?“ spýta sa Bree a ukazuje na druhú stranu miestnosti. „To vyzerá ako ryba!“

Beží k nej a chytí ju, zdvihne ju a ona jej vykĺzne z rúk. Smeje sa a Saša neváha ani sekundu a znovu sa na ňu vrhne a labami ju pošle cez celú miestnosť. „Kde si ju chytila?“ zakričí.

Beriem rybu do náruče, skôr než ju Saša stihne ešte viac potrhať, otvorím dvere a hodím ju von do snehu, kde vydrží dlhšie a kde sa jej nič nestane, potom za sebou znova zavriem.

„To bolo ďalšie moje prekvapenie,“ oznamujem jej. „Dnes budeme mať večeru!“

Bree ku mne pribehne a celú ma objíme. Saša šteká, ako keby rozumela. Tiež Bree objímem.

„Mám pre teba ešte dve prekvapenia,“ oznamujem jej s úsmevom. „Sú to zákusky. Chceš počkať až po večeri? Alebo ich chceš hneď?“

„Hneď!“ vykríkne vzrušene.

Aj ja sa nadšene usmievam. Aspoň ju to zabaví do večere.

Siahnem do vrecka a vytiahnem pohár džemu. Bree sa naň díva s takým smiešnym výrazom a očividne je trochu zmätená, takže odkrútim veko a dám jej pohár pod nos. „Zavri oči,“ poviem jej.

Zavrela ich. „A teraz si privoňaj.“

Zhlboka sa nadýchne a na tvári sa jej rozleje úsmev. Otvorí oči.

„To vonia ako maliny!“ vykríkne.

„Je to džem. No tak, ochutnaj.“

Bree siahne dvoma prstami do pohára, naberie si veľkú porciu a zje ju. Oči sa jej rozsvietia.

„Ách,“ vydýchne, siahne prstami po ďalšiu veľkú porciu a ponúkne ju Saši, ktorá pribehne a bez váhania ju zhltne. Bree sa hystericky smeje a ja pohár zase zavriem a dám ho na kozubovú rímsu, preč z dosahu Saše.

„To je tiež z nášho nového domova?“ pýta sa.

Prikývnem a som rada, že to už teraz považuje za náš nový domov.

„A ešte posledné prekvapenie,“ vravím. „To si ale schovám na večeru.“

Odopnem termosku z opaska a dávam ju vysoko na kozubovú rímsu, aby na ňu nevidela. Vidím, že si môže krk vykrútiť, ale schovala som ju dobre.

„Ver mi,“ hovorím jej. „To bude niečo!“

*

Nechcem, aby nám to doma smrdelo rybacinou, takže sa dnes ešte raz vydám do zimy a pripravím toho lososa vonku. Beriem si nôž a pripravujem sa na prácu. Vlastne neviem, čo robím, ale viem dosť, aby mi bolo jasné, že hlava ani chvost sa nejedia. Takže začnem tým, že ich odrežem.

Potom si hovorím, že plutvy tiež asi jesť nebudeme, takže ich všetky odrežem – a šupiny tiež nie, tak ich očistím, ako len najlepšie viem. Potom si vravím, že sa asi jedáva otvorená, takže zvyšok rozrežem napoly. Vnútri je čosi hutné a ružové, plné malých kostí. Neviem, čo ešte urobiť, takže už asi bude pripravená na varenie.

Skôr než vojdem dnu, musím si umyť ruky. Jednoducho vezmem do dlaní hrsť snehu a očistím si ním ruky. Som zaň vďačná – obvykle musím ísť k najbližšiemu potoku, pretože nemáme žiadnu tečúcu vodu. Vstanem a kým vojdem dnu, na chvíľu sa zastavím a rozhliadam sa po okolí. Najskôr počúvam, ako vždy, či nezačujem nejaké známky hluku alebo nebezpečenstva. Po niekoľkých sekundách si uvedomím, že svet už vari pokojnejší byť nemôže. Konečne sa pomaly začínam uvoľňovať, zhlboka sa nadýchnem a cítim, ako mi na tvár padajú snehové vločky, vnímam, aké je všade dokonalé ticho a uvedomujem si, aká krásna je tu vlastne príroda. Vysoké borovice sú pokryté bielym snehom, ktorý sa neprestajne znáša z purpurového neba a svet sa zdá byť dokonalý ako v rozprávke. Oknami je vidno žiaru kozuba a zvonku naša chata vyzerá ako to najútulnejšie miesto na zemi.

Vraciam sa dovnútra s rybou v ruke, zatváram za sebou dvere a cítim, aké je príjemné sa zvonku vrátiť na miesto o toľko teplejšie, ožiarené mäkkým svetlom, ktoré sa od všetkého odráža. Bree sa o oheň stará vzorne, ako vždy, prikladá drevo ako odborníčka a oheň je teraz ešte jasnejší. Na zemi pri kozube pripravuje riad, ktorý priniesla z kuchyne. Saša neisto sedí vedľa nej a sleduje každý jej pohyb.

Prinesiem rybu k ohňu. Vlastne ani poriadne neviem, ako ju uvariť, takže ju len dám na chvíľu nad oheň, nech sa chvíľu opeká, niekoľko ráz ju obrátim a budem dúfať, že to bude fungovať. Bree mi číta myšlienky: okamžite odbehla do kuchyne a vracia sa s ostrým nožom a dvoma dlhými špízmi. Každý kus ryby napichne na špíz a potom svoju porciu vezme a drží ju nad plameňom. Spravím to isté. Breeine domáce inštinkty boli vždy lepšie než moje a som jej za jej pomoc vďačná. Vždy sme boli dobrý tím.

Obe tam stojíme, hľadíme do ohňa ako prikované a držíme svoje ryby nad ohňom, kým nám neoťažejú ruky. Izbu naplnila vôňa pečenej ryby a po desiatich minútach sa môj žalúdok bolestivo ozve, že je hladný a netrpezlivý. Rozhodla som sa, že moja ryba je už hotová. Koniec koncov, ľudia niekedy jedávajú i surové ryby, takže aké hrozné to môže byť? Zdá sa, že Bree súhlasí, takže každá svoju porciu položíme na svoj tanier a sadneme si na zem vedľa seba chrbtom k pohovke, nohami pri ohni.

„Opatrne,“ varujem ju. „Vnútri je stále veľa kostí.“

Vyberám zo svojej ryby kosti a Bree robí to isté. Keď som ich už vybrala dosť, odkrojím si malý kúsok ružového mäsa, ktoré je ešte horúce a zbieram odvahu.

Chutí to celkom dobre. Chcelo by to trošku soli alebo nejakého korenia, ale aspoň to chutí uvarene a čerstvejšie to už byť nemôže. Úplne cítim, ako mi do tela vstupujú tak potrebné bielkoviny. Bree svoju porciu tiež rýchlo hltá a vidím jej na tvári úľavu. Saša si sadne vedľa nej, civie na ňu a oblizuje sa. Bree vezme veľký kus, opatrne ho vykostí a podáva ho Saši. Saša ho dôkladne rozžuje a prehltne, potom si začne oblizovať čeľuste a zíza ďalej v nádeji, že dostane ešte kúsok.

„Tu, Saša,“ poviem jej.

Pribehne ku mne a ja vezmem kúsok svojej ryby, vykostím ho a podám jej ho. Zhltne ho za niekoľko sekúnd. Než som sa nazdala, moja ryba zmizla ako vždy – a Breeina tiež – a prekvapuje ma, že sa môj žalúdok znova ozýva. Už teraz si prajem, aby som bola chytila viac rýb. I tak to však bola tá najväčšia večera za posledné týždne a snažím sa byť spokojná s tým, čo máme.

Potom si spomeniem na miazgu. Vyskočím, vyberiem termosku zo skrýše a podávam ju Bree.

„Tu máš,“ usmievam sa, „napi sa prvá.“

„Čo je to?“ spýta sa, potom odkrúti vrchnák a privonia si. „Nič necítim.“ „Je to javorový sirup,“ vravím jej. „Je to ako voda s cukrom. Ale lepšie.“

Opatrne si odchlipne, potom sa na mňa pozrie a roztvorí oči od nadšenia. „To je dobrota!“ vykríkne. Dá si niekoľko malých dúškov a podá mi termosku. Nemôžem odolať a sama sa tiež trochu napijem. Cítim ten nával cukru. Nakloním sa a opatrne trochu miazgy nalejem Saši do misky. Všetku miazgu vychlípe a zdá sa, že aj jej chutí.

Ja som ale stále strašne hladná. Stáva sa mi to len málokedy, ale prepadla ma slabá chvíľka: premýšľam o pohári s džemom a hovorím si, prečo nie? Koniec koncov je ich hore v chatke na plošine ešte mnoho – a ak to dnes nestojí za poriadnu oslavu, tak potom kedy?

Zložím z rímsy pohár s džemom, otvorím ho, prstom siahnem dnu a vezmem si veľkú porciu. Dávam si ju na jazyk a nechávam si ju v ústach ako sa len najdlhšie dá, až potom prehltnem. Je to božské. Pohár, ktorý je ešte vždy dopoly plný, podávam Bree. „Tu máš,“ vravím jej, „dojedz to. U nás doma je toho ešte veľa.“

Keď Bree natiahne ruku k poháru, oči jej úplne žiaria. „Si si istá?“ spýta sa. „Nemali by sme si ho nechať?“ Pokrútim hlavou. „Je čas na to, aby sme si trochu dopriali.“

Nemusím ju prehovárať. O niekoľko okamihov je zjedené, až na jednu porciu pre Sašu.

Ležíme tu opreté o pohovku, nohy pri ohni a moje telo sa konečne začína uvoľňovať. Vďaka tej rybe, miazge a džemu konečne začínam cítiť, ako sa mi vracajú sily. Pozriem sa na Bree, ktorá medzitým už podriemkava, na jej kolenách má hlavu Saša a i keď stále vyzerá nezdravo, je to prvýkrát za dlhú dobu, čo vidím u Bree v očiach nádej.

„Mám ťa rada, Brooke,“ povie ticho.

„Aj ja ťa mám rada,“ odpoviem jej.

Keď sa na ňu znova pozriem, už spí.

*

Bree leží na pohovke oproti kozubu, zatiaľ čo ja si teraz sadám do kresla vedľa nej, za posledné mesiace sa z toho stal taký náš zvyk. Každý večer pred spaním sa schúli na pohovke, príliš sa bojí zaspať sama v izbe. Robím jej spoločnosť a čakám, kým nezaspí a potom ju odnesiem do postele. Väčšinu večerov oheň nemáme, ale i napriek tomu tu sedíme.

Bree má vždy nočné mory. Predtým ich nemávala: pamätám si časy, ešte pred vojnou, keď zaspávala úplne ľahko. Vtedy som si ju dokonca doberala a volala som ju „ospalá Bree“, pretože dokázala zaspať v aute, na gauči, pri čítaní v kresle - kdekoľvek. Teraz je to však úplne inak. Dokáže byť hore hodiny a keď spí, nie je to pokojný spánok. Väčšinu nocí ju cez tie tenké steny počujem vzlykať alebo kričať. Kto by sa jej čudoval? Keď vezmem do úvahy tie hrôzy, ktoré videla, je prekvapujúce, že nezošalela. Sú noci, keď ani ja nedokážem spať.

Jedna vec pomáha: keď jej čítam. Keď sme utekali, mala Bree toľko duchaprítomnosti, aby si so sebou vzala svoju obľúbenú knihu. O strome, ktorý dával. Čítam jej tú knihu každú noc. Už ju viem naspamäť a keď som unavená, zavriem oči a len ju prednášam. Našťastie je krátka.

Ako sa čím viac opieram do kresla, už trochu ospalá, beriem do ruky jej opotrebovaný obal a začínam čítať.

Saša, ktorá leží na pohovke vedľa Bree, nastraží uši a niekedy sa sama seba spytujem, či tiež nepočúva. „Bola raz jedna jabloň a tá milovala malého chlapca. Každý deň chodieval chlapec za jabloňou, zbieral jej listy a plietol z nich venčeky a hral sa na lesného kráľa.“

Pozriem sa na pohovku na Bree a vidím, že už spí. Uľavilo sa mi. Možno to bolo tým ohňom alebo možno tým jedlom. Spánok teraz potrebuje, aby sa zotavila. Zložím si šál pohodlne obtočený okolo krku a opatrne ho rozprestriem na jej hrudi. Jej malé telíčko sa konečne prestalo triasť.

Pridám do ohňa ešte jedno posledné poleno, sadnem si do kresla a hľadím do plameňov. Dívam sa, ako pomaly dohára a priala by som si, aby som bola priniesla viac polien. Aj tak je to jedno. Takto to bude bezpečnejšie.

Ako sa pomaly ukladám, zapraská jedno z polien a ja sa cítim uvoľnenejšia než kedykoľvek za posledných niekoľko rokov. Keď Bree zaspí, niekedy si vezmem svoju vlastnú knihu a čítam si. Vidím ju ležať na zemi: Pán múch. Je to jediná kniha, ktorá mi zostala a je už taká opotrebovaná, že vyzerá, ako keby mala už sto rokov. Je to zvláštne, mať na svete len jednu knihu. Uvedomujem si, koľko som toho považovala za samozrejmé a cnie sa mi za časmi, keď existovali knižnice.

Dnes večer si s chuťou trochu prečítam. Moja myseľ pracuje ostošesť, je plná myšlienok na zajtrajšok, na náš nový život vysoko v horách. Stále si v hlave premietam všetky veci, ktoré tam odtiaľto budem musieť odnosiť a ako to vlastne urobím. Sú tu základné veci – naše príbory, zápalky, zvyšky našej zásoby sviečok, prikrývky a matrace. Čo sa oblečenia týka, ani jedna z nás toho veľa nemá a okrem knižiek vlastne nič nemáme. Táto chata bola strohá už keď sme prišli, takže ani nemáme nič, čo by sme si odtiaľto mohli vziať na pamiatku. Rada by som preniesla i pohovku a kreslo, ale na to budem potrebovať pomoc Bree a to bude musieť počkať, kým sa dostatočne nezotaví. Musíme to urobiť v niekoľkých fázach, základné veci ako prvé a nábytok až nakoniec. To nevadí, hlavne aby sme tam hore boli v bezpečí. O to ide zo všetkého najviac.

Začínam premýšľať o všelijakých spôsoboch, ako našu malú chatku ešte viac zabezpečiť. Určite budem musieť vymyslieť, ako spraviť okenice, aby som ich v prípade potreby mohla zavrieť.

Dívam sa okolo seba a hľadám v chate čokoľvek, čo by som mohla použiť. Aby okenice mohli fungovať, budem potrebovať niečo ako pánty a premýšľam o pántoch na dverách do obývačky. Možno sa mi ich podarí nejako uvoľniť. A keď sme už pri tom, možno si vezmem i tie drevené dvere a rozrežem ich na kusy.

Čím viac sa vôkol seba rozhliadam, tým viac si uvedomujem, koľko toho môžeme použiť. Spomínam si, že otec nechal v garáži debnu s náradím, videla som tam pílku, kladivo a dokonca škatuľu klincov. Je to jedna z najcennejších vecí, čo máme a nesmiem ju zabudnúť vziať ako prvú.

A samozrejme motorka. Na tú myslím neustále: kedy ju prepraviť a ako. Neznesiem pomyslenie, že ju necháme dole, to v žiadnom prípade. Takže ju zoberiem so sebou pri našej prvej ceste. Nemôžem riskovať to, že by som ju naštartovala a upozornila na nás celé okolie – navyše je ten svah príliš prudký na to, aby sa na nej dal zvládnuť. Budem ju musieť odtlačiť ručne. Už teraz sa pripravujem na to, aké vyčerpávajúce to asi bude, hlavne potom v snehu. Nevidím ale inú možnosť. Keby Bree nebola chorá, pomohla by mi, ale v jej terajšom stave neponesie vôbec nič – možno ju budem musieť i niesť. Uvedomujem si, že budeme musieť počkať na zajtrajší večer a presťahovať sa pod rúškom tmy. Možno som len paranoidná – šanca, že by nás niekto sledoval, je mizivá, ale opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Hlavne preto, že viem, že tu nie je nikto iný, kto prežil. Tým som si istá.

Rozpamätávam sa na prvý deň, keď sme sem prišli. Obe sme boli úplne vydesené, opustené a vyčerpané. Ten prvý večer sme obe šli spať hladné a ja som sa spytovala, ako to tu vlastne chceme prežiť. Bola chyba opustiť Manhattan, našu matku a nechať za sebou všetko, čo sme poznali?

A potom to prvé ráno som sa prebudila, otvorila dvere a na moje zdesenie som pred vchodom našla mŕtvolu jeleňa. Najskôr som sa strašne zľakla. Myslela som si, že je to vyhrážka, varovanie, aby sme odtiaľto odišli, že tu nie sme vítané. Po prvotnom zhrození som si ale uvedomila, že je to úplne inak: bol to vlastne dar. Niekto, niekto iný, kto prežil, nás musel sledovať. Musel vidieť, ako zúfalo sme vyzerali a vo svojej najvyššej šľachetnosti sa rozhodol darovať nám svoj úlovok, naše prvé jedlo, dosť mäsa na niekoľko týždňov. Nedokážem si predstaviť, aký cenný pre neho ten jeleň musel byť.

Spomínam si, že som šla von, dívala sa všade navôkol, hore i dole, nazerala do všetkých stromov a čakala, že odniekiaľ vyskočí nejaký človek a zamáva mi. Ale nikoho som nenašla. Videla som len stromy a i keď som čakala niekoľko minút, počula som len ticho. Vedela som ale, proste som vedela, že ma niekto sleduje. Vedela som, že tu hore boli ešte iní ľudia a snažili sa prežiť rovnako ako my.

Od tej doby som bola tak trochu hrdá na to, že patríme medzi tichú skupinu odlúčených ľudí, ktorí prežívajú v týchto horách, starajú sa o seba, nekomunikujú spolu zo strachu, že ich niekto uvidí, že sa stanú terčom pre otrokárov. Predpokladám, že práve tak dokázali ostatní prežiť rovnako dlho: nič neponechali na náhodu. Najskôr som to nechápala. Dnes si to cením. A od tej doby, i keď som nikoho nevidela, nikdy som sa necítila sama.

Tiež ma to prinútilo mať sa viac na pozore. Tí, ktorí prežili, ak sú stále nažive, určite budú tiež takí hladní a zúfalí ako my. Zvlášť v zimných mesiacoch. Ktovie, či hladovanie alebo starosť o svoju rodinu nemohlo niekoho z nich donútiť k tomu, aby prekročil hranicu zúfalstva a jeho blahosklonný postoj nenahradil číry inštinkt, ktorý velí: prežiť. Viem, že predstava toho, ako Bree, Saša a ja hladujeme, ma občas priviedla na veľmi zúfalé myšlienky. Takže nič neponechám na náhodu. Presťahujeme sa v noci.

Aj tak je to najlepšie riešenie. Ráno musím vyliezť hore, najskôr to tam poriadne preskúmať a ešte raz sa uistiť, že nikto nebol vonku ani vnútri. Tiež musím zájsť na to miesto, kde som videla toho jeleňa a počkať na neho. Viem, že strieľam od boku, ale ak by sa mi podarilo znovu ho nájsť a zabiť ho, budeme z neho môcť žiť celé týždne. Toho prvého jeleňa, ktorého sme pred rokmi dostali, som zbytočne premrhala, pretože som nevedela, ako ho stiahnuť z kože, naporciovať ani uchovať na dlhší čas. Úplne som to zbabrala a dokázala z neho vydolovať len jedno jedlo, než sa celá mŕtvola pokazila. Bolo to strašné mrhanie jedlom a zapovedala som sa, že už to nikdy nedopustím. Tento raz však nájdem spôsob, ako ho zachovať, hlavne vďaka snehu.

Siahnem do vrecka a vyberiem z neho vreckový nôž, ktorý mi otec dal, skôr než odišiel. Hladím rukoväť s jeho vyrezávanými iniciálkami a ozdobným logom námornej pechoty, ako to robím už od prvého dňa, čo sme sem dorazili. Hovorím si, že je stále nažive. I po tých rokoch, hoci šanca znovu ho vidieť je úplne mizivá, sa tej predstavy nemôžem vzdať. Priala by som si, aby otec nikdy neodišiel a nikdy sa dobrovoľne do tej vojny nehlásil. Hlavne to bola úplne hlúpa vojna. Nikdy som poriadne nepochopila, ako to všetko začalo a neviem to ani teraz. Otec mi to niekoľko ráz vysvetlil, ale ja som to aj tak nepochopila. Možno som na to bolo primladá. Možno som nebola dosť stará na to, aby som porozumela, aké nezmyselné sú veci, ktoré si dospelí navzájom dokážu robiť.

Otec mi to vysvetľoval tak, že to je druhá americká občianska vojna – tento raz však nie medzi Severom a Juhom, ale medzi politickými stranami. Medzi Republikánmi a Demokratmi. Hovoril, že sa k tomu schyľovalo už dlho. Hovoril, že posledných sto rokov sa Amerika stala krajinou dvoch národov: tých úplne napravo a tých úplne naľavo. Postupom času sa ich postoje natoľko utužili, že sme sa stali národom dvoch protichodných ideológií.

Otec hovoril, že tí naľavo, Demokrati, chceli krajinu, ktorú by riadil čím ďalej mohutnejší štát, aby sa dane zvýšili na 70 % a aby sa štát mohol pliesť do každej oblasti našich životov. Hovoril, že ľudia napravo, Republikáni, chceli čím ďalej menšiu vládu, úplne zakázať dane a nepliesť sa ľuďom vôbec do ničoho, aby sa každý staral o seba. Hovoril, že postupom času tieto odlišné ideológie namiesto toho, aby sa snažili nájsť spoločnú reč, sa čím ďalej, tým viac vzďaľovali, prechádzali do stále väčších extrémov – až napokon dospeli do okamihu, keď sa nezhodli už vôbec v ničom.

Situáciu ešte zhoršoval fakt, že sa Amerika stala tak preľudnená, že žiadny z politikov nedokázal zaujať celú krajinu a politici začali zisťovať, že len čoraz extrémnejšie pozície im dokázali zaistiť pozornosť celoštátnych médií, a tým pádom i uspokojiť ich osobné ambície.

Výsledkom bolo, že najvýraznejšími osobnosťami oboch strán boli tí, ktorí zaujímali tie úplne najextrémnejšie názory a každý sa snažil prekonať toho druhého, takže prehlasovali i veci, ktorým v skutočnosti neverili, ale sami sa zaháňali do kúta. Prirodzene, keď spolu obe strany debatovali, dokázali byť iba v spore – a ich debaty sprevádzali stále ostrejšie slová. Zo začiatku to boli len urážky a slovné útoky. Tie sa ale časom stupňovali. A jedného dňa prekročili hranicu, odkiaľ nebolo návratu.

Jedného dňa, asi pred desiatimi rokmi, nastal zlomový bod, keď jeden politický vodca tomu druhému pohrozil tým osudným slovom: „vzbura“. Ak by Demokrati zvýšili dane ešte o jeden cent, jeho strana by sa vzbúrila proti Spojeným štátom a každá dedina, každé mesto a každý štát by sa rozdelil na dve časti. Nie územím, ale ideológiou.

Načasovanie nemohlo byť horšie: v tej dobe bola celá krajina v ekonomickej depresii a bolo dosť nespokojencov, ktorí stratili prácu, vďaka ktorým mohol tento vodca získať na popularite. Médiá videli, koľko divákov k televíziám privádzal a dávali mu stále viac priestoru. Jeho popularita čoskoro začala prudko stúpať. Nakoniec ho nemal kto zastaviť a keď Demokrati odmietli akýkoľvek kompromis, veci sa samy od seba hýbali takým smerom, že na svojej pozícii ešte pritvrdil. Jeho strana navrhla svoju vlastnú vlajku a dokonca i menu.

To bol prvý zlomový bod. Keby sa niekto odhodlal zakročiť a zastavil ho vtedy a tam, mohlo sa to zastaviť všetko. Ale nikto to neurobil. Takže tlačil ešte ďalej.

Celá situácia tohto politika povzbudila ešte viac, takže navrhol, aby nová únia mala aj svoju vlastnú políciu, svoje vlastné súdy a svojich vlastných vojakov – svoju vlastnú armádu. To bol druhý zlomový bod.

Keby vtedajší demokratický prezident bol dobrým vodcom, možno to vtedy ešte mohol zastaviť. On však celú situáciu ešte zhoršil tým, že robil jedno zlé rozhodnutie za druhým. Namiesto toho, aby sa snažil veci upokojiť, aby sa snažil vyriešiť základné problémy, ktoré viedli k takej nespokojnosti, sa rozhodol, že jediný spôsob, ako potlačiť ním nazývanú „rebéliu“, bola tvrdá línia: obvinil celé vedenie republikánskej strany z podnecovania k vzbure. Vyhlásil stanné právo a počas jednej noci ich dal všetkých pozatýkať.

To situáciu vystupňovalo ešte viac a celá strana sa zomkla dohromady. Tiež sa pridala polovica armády. Ľudia boli rozdelení – každý dom, každé mesto, každá vojenská základňa — v uliciach sa pomaly stupňovalo napätie, sused nenávidel suseda. Dokonca i rodiny sa rozdelili.

Raz v noci sa vedenie armády vernej Republikánom podľa tajných rozkazov pokúsilo vykonať puč a oslobodiť vedenie strany z väzenia. Situácia uviazla na mŕtvom bode. A na schodoch budovy Kapitolu sa ozval prvý osudný výstrel. Jeden mladý vojak mal dojem, že jeden dôstojník siaha po zbrani, a vystrelil prvý. Sotva padol prvý americký vojak, nebolo návratu. Bola prekročená posledná hranica. Američan zabil Američana. Prepukol boj, v ktorom padli desiatky dôstojníkov. Vedenie Republikánskej strany niekto odpratal do bezpečia na tajnom mieste. A od toho okamihu sa armáda rozdelila na dve. Vláda sa rozdelila na dve. Mestá, dediny, okresy a štáty sa rozdelili na dve časti. Tomu sa neskôr začalo hovoriť Prvá vlna.

Počas prvých pár dní sa krízové vedenie a vládne útvary snažili uzmieriť a vyhlásiť mier. Ale už bolo príliš neskoro. Prichádzajúcu búrku už nedokázalo zastaviť nič. Jedna frakcia agresívnych generálov sa rozhodla vziať veci do svojich rúk a získať slávu, stať sa prvým mužom vojny a využiť výhody momentu prekvapenia. Spočítali si, že najlepším spôsobom, ako to celé ukončiť, bude rozdrviť opozíciu.

Začala vojna. Na americkej pôde zavládli boje. Z Pittsburghu bol nový Gettysburg, každý týždeň dvestotisíc mŕtvych. Proti tankom sa mobilizovali tanky. Proti lietadlám lietadlá. Každý deň, každý týždeň sa násilie stupňovalo. Značili sa hranice, armáda a polícia sa rozdelili a boje sa rozšírili do každého zo Spojených štátov. Všade bojoval každý s každým, priateľ proti priateľovi, brat proti bratovi. Dospelo to do situácie, keď už nikto nevedel, prečo sa vlastne bojuje. Celý národ krvácal a nikto to nedokázal zastaviť. Tomu sa začalo hovoriť Druhá vlna.

Do tej doby boli všetky boje, nech už akokoľvek krvavé, vedené konvenčným spôsobom. Potom ale prišla Tretia vlna, najhoršia zo všetkých. Zúfalý prezident sa kdesi v tajnom bunkri rozhodol, že to, čomu neustále hovoril „rebélia“, bolo možné potlačiť jediným spôsobom. Zvolal k sebe svojich najlepších poradcov a tí mu navrhli, že na potlačenie rebélie raz a navždy musí použiť svoju najmocnejšiu zbraň: cielené nukleárne strely. Súhlasil.

Ďalší deň dopadli nukleárne hlavice na strategické bašty Republikánov po celej Amerike. Ten deň na miestach ako Texas, Nevada alebo Mississippi zomreli stovky tisíc ľudí. Ďalší deň zomreli milióny.

Republikáni odpovedali po svojom. Zmobilizovali vlastné prostriedky, zaútočili na NORAD a vyslali vlastné nukleárne strely na Demokratické oblasti. Štáty ako Maine alebo New Hampshire takmer zmizli z povrchu zemského. Počas ďalších desiatich dní bola zničená skoro celá Amerika, jedno mesto po druhom. Bola to vlna za vlnou totálnej devastácie a koho nezabil priamy zásah, čoskoro zomrel na následky zamoreného vzduchu a vody. Počas jedného mesiaca nezostal nikto, kto by bojoval. Ako ľudia pochodovali do boja proti svojim susedom, rabovali sa ulice i budovy, jedna po druhej.

Otec ale ani nečakal, kým ho povolajú – a to je ten dôvod, prečo ho nenávidím. Odišiel dávno predtým. Predtým než vojna vypukla, bol dvadsať rokov dôstojníkom námornej pechoty a videl skôr než väčšina ostatných, kam to speje. Zakaždým, keď sa pozeral na správy, zakaždým, keď videl dvoch politikov na seba kričať tými najnevyberanejšími spôsobmi a navzájom sa v nich tromfovať, otec vždy pokrútil hlavou a hovoril: „Z toho bude vojna. Verte mi.“

A mal pravdu. Môj otec si paradoxne svoje už odslúžil a už roky teda nebol v aktívnej službe. Keď ale zaznel ten prvý výstrel, znovu sa prihlásil do služby. Ešte predtým, než sa začalo hovoriť o totálnej vojne. Asi bol prvým dobrovoľníkom do vojny, ktorá ešte ani nezačala.

A preto som na neho stále taká naštvaná. Prečo to musel urobiť? Prečo jednoducho nemohol nechať ostatných navzájom sa pozabíjať? Prečo nemohol zostať doma a chrániť nás? Prečo mu viac záležalo na jeho vlasti než na jeho rodine?

Stále si dokážem živo vybaviť ten deň, keď nás opustil. Prišla som zo školy a z domu som počula krik ešte skôr, než som prišla k dverám nášho bytu. Pripravila som sa. Neznášala som, keď sa naši hádali, čo bolo vlastne neustále a myslela som si, že je to len ďalšia z ich hádok.

Otvorila som dvere a ihneď som vytušila, že tento raz je to iné. Niečo bolo strašne, strašne zle. Otec tam stál, celý v uniforme. Vôbec to nedávalo zmysel. Nemal na sebe uniformu už roky. Prečo by si ju na seba dával práve teraz?

„Nie si chlap!“ kričala na neho mama. „Si zbabelec! Opustiť svoju rodinu! A prečo? Aby si šiel a zabíjal nevinných ľudí?“

Otec očervenel ako vždy, keď sa rozčúlil.

„Nevieš, o čom hovoríš!“ kričal na ňu. „Plním si svoju povinnosť voči svojej krajine. Je to tá správna vec.“

„Správna pre koho?“ odsekla mu. „Veď ani nevieš, za čo vlastne bojuješ. Za bandu blbých politikov?“

„Viem presne, za čo bojujem: chcem udržať našu krajinu pohromade.“

„Tak to mi teda prepáčte, Kapitán Amerika!“ zajačala naňho. „Môžeš si to vo svojej hlave ospravedlňovať ako chceš, ale pravdou je, že ideš preč, pretože ma nemôžeš vystáť. Pretože si nikdy nevedel, ako zvládnuť život doma. Pretože si príliš hlúpy na to, aby si niečo dokázal urobiť so svojím životom po pechote. Takže hneď vyskočíš a pri prvej príležitosti utečieš—„

Otec ju zastavil silnou fackou. Stále si vybavujem ten zvuk.

Bola som v šoku. Nikdy predtým som nevidela, že by na ňu akokoľvek vztiahol ruku. Cítila som, ako mi dochádza dych, ako keby som tú facku dostala ja. Civela som naňho a skoro som ho nespoznávala. Bol to naozaj môj otec? Bola som v takom šoku, že som pustila svoju knihu, ktorá dopadla na zem s hlasným zadunením.

Obaja sa otočili a pozreli sa na mňa. Strašne som sa hanbila, takže som sa obrátila a bežala chodbou do svojej izby a treskla za sebou dvermi. Nevedela som, ako na to všetko mám reagovať a len som chcela byť od nich čo najďalej.

O chvíľu neskôr sa ozvalo slabé zaklopkanie na dvere.

„Brooke, to som ja,“ povedal otec tichým hlasom, plným ľútosti. „Mrzí ma, že si pri tom musela byť. Pusť ma dnu, prosím.“

„Choď preč!“ zakričala som.

Nasledovalo dlhé ticho. On však neodišiel.

„Brook, musím teraz odísť. Rád by som ťa ešte naposledy videl, kým odídem. Prosím ťa. Poď von sa so mnou rozlúčiť.“

Začala som plakať.

„Choď preč!“ odsekla som znovu. Bola som taká ohromená, taká naštvaná, že mamu udrel a ešte viac za to, že nás opúšťa. A v hĺbke duše som sa bála, že sa už nevráti.

„Musím ísť, Brooke,“ riekol. „Nemusíš tie dvere otvoriť. Chcem ale, aby si vedela, že ťa veľmi ľúbim. A že s tebou vždy budem. Pamätaj si, Brooke, že si tá silná. Postaraj sa o túto rodinu. Spolieham sa na teba. Postaraj sa o nich.“

A potom som počula, ako sa kroky môjho otca vzďaľujú. Boli slabšie a slabšie. O chvíľku neskôr som počula, ako sa dvere nášho bytu otvorili a potom zavreli.

A potom už nič.

O niekoľko minút – zdalo sa to ako niekoľko dní – som pomaly otvorila dvere svojej izby. Hneď som to vedela. Bol preč. A už vtedy som to ľutovala. Chcela by som sa s ním rozlúčiť. Pretože v hĺbke duše som už vedela, že sa nikdy nevráti.

Mama sedela pri kuchynskom stole, hlavu v dlaniach a ticho plakala. Vedela som, že v ten deň sa všetko navždy zmenilo, že už nič nebude ako predtým – že ona už nebude ako predtým. A že ani ja nebudem.

A mala som pravdu. Ako tu tak teraz sedím a žmúrim oťažievajúcimi očami do žeravých uhlíkov dohasínajúceho ohňa, uvedomujem si, že od toho dňa nič nebolo ako predtým.

*

Stojím v našom starom byte v Manhattane. Neviem, čo tu robím ani ako som sa sem dostala. Nič nedáva zmysel, pretože ten byt je iný, než si pamätám. Nie je v ňom vôbec žiadny nábytok, ako keby sme tam nikdy nebývali. A som tu len ja.

Ozve sa smutné zaklopkanie na dvere a dnu vchádza otec v kompletnej uniforme a v ruke nesie kufrík. Oči má prázdne, akoby sa práve vrátil z pekla.

„Otecko!“ snažím sa zakričať. Ale slová mi nevychádzajú z úst. Pozriem sa na zem a vidím, že som prilepená k podlahe, schovaná za stenou a že ma nevidí. Snažím sa uvoľniť, aby som mohla bežať za ním alebo na neho zavolať, ale nemôžem. Musím sa bezmocne dívať, ako chodí po prázdnej izbe a všade sa rozhliada.

„Brooke?“ zavolá. „Si tu? Je niekto doma?“

Znovu sa mu pokúšam odpovedať, ale môj hlas nefunguje. Prehľadáva každú miestnosť. „Povedal som, že sa vrátim,“ hovorí. „Prečo na mňa nikto nepočkal?“

Potom sa rozplače.

Srdce mi puká a snažím sa zo všetkých síl naňho zavolať. Ale nech sa akokoľvek snažím, z hrdla mi nič nevychádza. Nakoniec sa otočí, odíde z bytu a jemne za sebou zavrie dvere. Tichom sa rozlieha cvaknutie kľučky.

„OTECKO!“ kričím a hlas sa mi konečna vrátil.

Je ale príliš neskoro. Viem, že navždy odišiel a z nejakého dôvodu je to všetko moja vina.

Zažmurkám a odrazu som naspäť v horách, v otcovej chate a sedím v jeho obľúbenom kresle pri ohni. Otec sedí na pohovke, je naklonený dopredu, hlavu sklonenú a hrá sa so svojím námorníckym nožom. S hrôzou zisťujem, že polovica jeho tváre je spálená úplne na kosť, že vlastne vidím polovicu jeho lebky.

Pozrie na mňa a ja mám strach.

„Nemôžeš sa tu schovávať večne,“ hovorí odmerane. „Myslíš si, že si tu v bezpečí. Ale oni po teba prídu. Vezmi Bree a schovajte sa.“

Vstal a ide ku mne, chytí ma za plecia a zatrasie mnou, oči mu horia naliehavosťou. „ROZUMEL SI MI, VOJAK!?“ kričí na mňa.

Zmizne a v tom okamihu sa naraz otvoria dvere a okná, s veľkým treskom za kakofónie rozbitého skla. Do nášho domu vrazia desiatky otrokárov s pištoľami v rukách. Majú na sebe svoje klasické čierne uniformy a prehľadávajú každý kút chaty. Jeden z nich zoberie Bree z pohovky a odnáša ju preč, ona strašne kričí, zatiaľ čo jeden otrokár pribehne ku mne, zaborí svoje prsty do môjho ramena a zamieri svoju pištoľ priamo na moju tvár.

Vystrelí.

Prebudím sa s krikom a som zmätená.

Niekto ma drží na rameno a keďže mám sen a realitu ešte trochu prepletené, som pripravená zaútočiť. Pozriem sa, kto ma drží a vidím, ako pri mne stojí Bree a trasie mi rukou.

Stále ešte sedím v otcovom kresle, miestnosť je už ale zaliata slnečným svetlom. Bree hystericky plače.

Niekoľkokrát zažmurkám a snažím sa posadiť a usporiadať si myšlienky. Bol to všetko len sen? Bolo to také skutočné.

„Mala som zlý sen!“ plače Bree a stále ma drží za ruku.

Pozriem sa ku kozubu a vidím, že oheň dávno vyhasol. Vidím vonku ostré slnečné svetlo a začínam chápať, že je už neskoré dopoludnie. Nemôžem uveriť tomu, že som zaspala v kresle – to sa mi nikdy predtým nestalo.

Zatrasiem hlavou a snažím sa dostať pavučiny z vlasov. Ten sen bol taký skutočný, že je pre mňa ťažké uveriť, že sa nič z toho naozaj nestalo. O otcovi sa mi už snívalo, ale nič takého bezprostredného. Len sťažka si uvedomujem, že tu v miestnosti so mnou teraz nie je a pre istotu sa ešte raz porozhliadam.

Bree ma šklbe za rameno a nedá sa upokojiť. Nikdy predtým som ju takú nevidela. Kľakám si, aby som ju objala. Chytí sa ma ako kliešť.

„Snívalo sa mi, že prišli zlí ľudia a odniesli ma preč! A ty si tu nebola, aby si ma zachránila!“ Bree mi plače na pleci. „Nechoď preč!“ úpenlivo ma prosí. „Nechoď, prosím ťa! Nenechávaj ma tu!“

„Nikam nejdem,“ vravím jej a tisnem ju k sebe. „Šššš... Nič sa nedeje... Nemusíš sa ničoho báť. Všetko je v poriadku.“

V hĺbke duše sa ale nemôžem zbaviť pocitu, že všetko nie je v poriadku. Práve naopak. Môj sen ma poriadne rozrušil a to, že Bree mala tiež taký zlý sen – a o rovnakej veci – ma nijako neupokojuje. Neverím na znamenia, ale nemôžem si pomôcť a premýšľam, či to naozaj nie je nejaké znamenie. Nepočujem ale žiadny hluk a keby sa nejaký objavil niekoľko míľ odtiaľto, tak by som to určite vedela.

Nadvihnem Bree bradu a utriem jej slzy. „Poriadne sa nadýchni,“ hovorím jej.

Bree poslúcha a pomaly chytá dych. Musím sa prinútiť k úsmevu. „Vidíš,“ hovorím jej. „Som tu. Nič sa nedeje. Bol to len zlý sen. Rozumieš?“

Bree pomaly prikývne.

„Si len unavená,“ vravím jej. „A máš horúčku. Takže si mala zlý sen. Všetko bude v poriadku.“

Ako tak kľačím a objímam Bree, spomeniem si, že sa musím poponáhľať, vyšplhať sa hore, skontrolovať náš nový domov a nájsť nám jedlo. Myslím na to, že to musím Bree povedať a pri predstave toho, ako bude reagovať, sa mi takmer obráti žalúdok. Je jasné, že moje načasovanie nemohlo byť horšie. Ako jej mám teraz preboha povedať, že ju teraz musím opustiť? I keď by to bolo len na hodinu alebo dve? Na jednej strane tu s ňou chcem zostať a celý deň na ňu dávať pozor, zároveň ale viem, že musím ísť a čím skôr to vybavím, tým skôr budeme v bezpečí. Nemôžem tu len celý deň sedieť, nič nerobiť a čakať na súmrak. A nemôžem riskovať zmenu plánu a presun za bieleho dňa len kvôli našim hlúpym snom.

Odsuniem Bree od seba, láskavo jej odhrniem vlasy z tváre a usmievam sa tak prívetivo, ako len dokážem. Pokúšam sa v sebe nájsť ten najsilnejší, najdospelejší tón.

„Bree, potrebujem, aby si ma teraz počúvala,“ vravím jej. „Musím teraz ísť von, len na chvíľu—“

„NIE!“ začne jačať. „Ja som to VEDELA! Je to ako v mojom sne! Ty ma opustíš! A už sa nevrátiš!“

Pevne ju chytím za plecia a snažím sa ju utíšiť.

„Tak to nie je,“ hovorím pevným hlasom. „Len potrebujem ísť na hodinu alebo dve von. Potrebujem sa uistiť, že je náš nový domov bezpečný, aby sme sa doň dnes večer mohli presťahovať. A musím uloviť niečo na jedenie. Bree, prosím ťa, pochop to. Vzala by som ťa so sebou, ale si teraz príliš chorá a musíš odpočívať. O pár hodín som späť. Sľubujem. A potom večer pôjdeme hore spolu. A vieš, čo je na tom to najlepšie?“

Pomaly sa na mňa zadíva, stále plače a nakoniec zavrtí hlavou.

„Od dneška tam hore budeme stále spolu, v bezpečí a každý deň budeme mať oheň a všetko jedlo, čo budeš chcieť. A ryby i všetko ostatné môžem loviť hneď tam, priamo pred chatkou. Nikdy ťa nebudem musieť znovu nechať samu.“

„A Saša s nami pôjde tiež?“ spýta sa napriek svojmu plaču.

„A Saša tiež,“ odvetím jej. „Sľubujem. Prosím, ver mi. Vrátim sa po teba. Nikdy by som ťa neopustila.“

„Sľubuješ?“ spýta sa.

Pokúšam sa nájsť ten najlepší slávnostný tón a pozriem sa jej priamo do očí.

„Sľubujem,“ odpoviem.

Breein plač ustáva, nakoniec prikývne a zdá sa, že je spokojná.

Láme mi to srdce, ale rýchlo sa k nej nakloním, dám jej pusu na čelo a potom vstanem, prejdem k dverám a vyjdem von. Viem, že keby som tam zostala ešte sekundu, nikdy by som nenašla dosť odhodlania odísť.

Len čo sa za mnou zavreli dvere, nemôžem sa zbaviť dojmu, že svoju sestru už nikdy neuvidím.