Читать книгу Dedič Muráňa - Pavel Beblavý - Страница 4

Naša moháčska porážka bola pre krajinu nešťastie, a veľké nešťastie. Krv našich predkov, ktorú cedili na Moháči, zaplavila nielen nešťastné moháčske pole, ale kúpalo sa v nej celé Uhorsko. Nešťastná záhuba neuspokojila sa len s ich obeťou, ale musela byť obetovaná i krv ich potomkov. Lebo nebolo dosť na nich a na jednom nešťastí, ktoré našu vlasť zachvátilo, ale muselo prísť ešte druhé, ktoré bolo väčšie, nežli to prvé. Tisíce mrtvol ležalo na Moháči, ale nikto sa o ne nepostaral. Tie, ktoré z nich Turci nepohádzali do Dunaja, tie tam zostaly ležať a boly ponechané dravcom za korisť. Taký mali pohreb hrdinovia, ktorí padli v boji za vlasť. – Keď si bol zdravý, mocný, každý sa o teba, vlastne o tvoju silu uchádzal, aby sa mohol stať tvojím priateľom, keď si ale omrzačel, nuž sa potom o teba viac neobzreli. – Celá naša vlasť podobala sa smutnému pohorenisku, ktoré ľudia opustili, alebo v jeho požiari biedne zahynuli, takže sa na tom mieste nik viac neukázal, na ktoré noha Turkova bola stúpila. Zrúcaniny staviska slúžia potom buďto za pelech horským šelmám, ktoré sa oň ruvajú medzi sebou, alebo za útulok sberbe lotrov.

Jako tie šelmy o ten biedny pelech, tak sa i o našu krásnu vlasť, nie síce divé šelmy, ale ľudia ruvali. Ľudia, ktorí nemali na jednom úpadku dosť, ktorých nezabolelo ich divoké srdce, keď v boji už tisíce padly, lebo sa tisíce iných do toho istého ešte divejšieho víru zamiešaly a tí všetci v ňom biedne zahynuli. Ten človek už ozaj musí byť bez srdca, ktorý vidí, že jeho súsed už väzí v nešťastí, nepoviem svojho brata, alebo snáď otca, ale on tomu svojmu bratovi, alebo otcovi, ktorý sa nachodí v nešťastí, miesto pomoci ešte do väčšej skazy pomáha a keď sa tento s veľkou námahou chce ratovať, chytí ho vo svojej chúťke, hodí ho nazpäť do víru už istej skazy, aby tam vzal večnú skazu. V zhubnom požiari bola naša vlasť, ale tieto požiare ju neudusily. Jej syn stál v dialke a jej brat sa tiež na ten požiar díval. A žiadnemu neprišlo na um, aby hasil, ale liali ešte obidvaja olej do horiaceho plameňa.

Lajoš, nešťastný Lajoš padol! Vlasť bola bez kráľa. Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón a nestarali sa o nič inšie, len aby previedli svoje chúťky a aby mohli na trón dosadnúť. Blaho krajiny ani jednému neležalo na srdci. – Keď po smrti Mateja kráľa prišli vyslanci ku Štefanovi Zápoľskému, žiadajúc ho o mienku, kto by mal byť volený za kráľa, vyzdvihol tento svojho syna dohora s týmito slovami:

„Keby si len toľký bol a Uhorsko by malo svojho kráľa.“

Štefan zomrel, ale neodumrely jeho slová. Malý synček jeho vyrástol v muža a otcove slová hlboko do srdca zaryté, mocne sa ozývajú v jeho duši. Detské časy sa mu obnovujú v rozpomienke a on prechádzajúc sa práve vo svojom tokajskom paláci, snáď po prvý raz, čo mu otec zomrel, zasmútil za otcom.

„Ach, otec môj, keby si teraz žil, tvoj syn by bol istotne pánom Uhorska. Hovoria, že som nevďačný, že som pyšný. Áno, pyšný som, ale na čo? Na teba, otec môj, ktorý si rod náš z nízkeho stupňa na výšku, na ktorej sa teraz nachodí, povýšil. A ja, práve preto, že mňa pyšným, ctižiadostivým a po tróne túžiacim prezývajú, chcem im dokázať, že je i to možné, že sa ich úštipky i v skutočnosť môžu premeniť. Ja, ktorý som človek sám ešte neznámy, chcem a musím byť niečím vyšším, ja musím byť kráľom a pyšní pávi, ktorí sa vypínajú so starobylosťou rodu svojho: tí sa musia koriť predo mnou, ako pred svojím pánom. Áno, Zápoľský bol človek v svojej osobe, okrem strýca a otca ešte neznámy, ale Zápoľský bude i kráľom.“

Kto vie, dokiaľ by bol ešte sám so sebou hovoril, keby ho nebol práve prišlý Dóci z myšlienok vyrušil.

„Čo nového Dóci,“ oslovil Zápoľský prišlého.

„Všetko dobre! Vec naša sa darí. Varday je na tvojej strane; Verbőcy účinkuje znamenite medzi zemanstvom, ktoré sa všetko okolo tvojej zástavy shromažďuje. V Prešove, s ktorým je i Levoča spojená i Bardijov, máme 200 mužov, v Košiciach 100; títo všetci sú za teba. Ba mohli by sme povedať, že celý Gemer, Heveš, Boršod, Torna a Abaujvár. Čo deň sa viac stránka naša rozmnožuje. Poslanci so všetkých strán sa pohrnú do Tokaja. Čo ale zvláštneho mám pripomenúť, že Černý Jovan sbiera zástup veľký okolo seba. Musíme ho na našu stránku dostať, jako i Szerényho, oni veci našej mnoho prospejú. Tamten svojím húfom bojovníkov, tento svojou známosťou rozlične smýšľajúceho zemianstva, s ktorým zaobchodil.“

„Má sa stať,“ odpovie Zápoľský.

„Ešte niečo, Tornally bol pri Moháči ranený, ale jako počuť, uzdraví sa. On sa tiež pripojí k nám. Neviem čo Bebek zamýšľa. Doteraz ani sem, ani tam. Teraz je ale hlavné to, aby si zas hľadel získať zemianstvo, ktoré príde na snem, preto sa drž, Zápoľský! Nesmie cudzozemec vládnuť nad nami!“

Onedlho po tomto rozhovore bol Zápoľský vyvolený v Tokaji za kráľa. Pretože ale na sneme tokajskom mnoho velikášov chýbalo ešte, a že tento snem nebol vydržiavaný v stolnom Belehrade, zriekol sa terajšej voľby, splnomocniac stavy ku svolaniu druhého snemu. Tento snem bol svolaný do stolného Belehradu, kam sa všetky stavy maly ustanoviť ku voľbe nového kráľa pod pokutou straty majetku, alebo života.

Poverenci Zápoľského hľadeli mu získať priaznivcov na všetkých stranách. Ale ani Ferdinandova strana neodpočívala. I títo robili, čo kde mohli.

I Ferdinand i Zápoľský mali svoje stránky. Tam väčšina vyššej šľachty, tu zas nižšia šľachta sa vyslovovala vo väčšine. Ferdinand i Zápoľský s napnutím očakávali výsledok volieb. Bolo to asi tak, ako keď u nás poslancov volia, lenže toto je v malom a to bolo vo väčšom rozmere a rozsiahlosti. Na stolnobelehradskom sneme bol Zápoľský druhý raz vyhlásený za kráľa a dňa 11. novembra i korunovaný. Načo opisovať tie slávnosti, načo tie hostiny; to sa už rozumie samo sebou, že sa o to Zápoľský náležite postaral.

Vyvolenie Ferdinanda za kráľa od českých stavov spôsobilo veľký dojem na uhorské stavy, bo jeho moc sa týmto veľkým kráľovstvom rozšírila. Toto všetko ale nezmýlilo Zápoľského, aby neodstúpil od svojho predsavzatia. On už dosiahol, po čom tak bažila jeho duša. Jeho tvár sa síce usmievala, avšak zdalo sa, že je to smiech len na oko. Pred chvíľou bol uňho dákysi posol, ktorý, ako sa zdalo, mu doniesol nemilú zprávu.

„Tvojím vyslancom,“ hovoril mu posol, „sa nepodarilo na sneme požunskom shromaždené stavy buď nakloniť na tvoju stránku, alebo ich získať pre nestrannosť.“

„A Báthory, čo mi odkazuje?“ spýtal sa nie bez irónie Zápoľský.

„Na tvoj list sa uškŕňal, že nie on, ale že ty budeš prosiť a to s plačom, že aby si len trošku počkal. A naložil mi: „Povedz tomu svätodušnému kráľovi, aby len počkal do Vianoc.““

„Teda do Vianoc mi uložil?“

„Áno do Vianoc. Ferdinand je už vyvolený. Budete dvaja. Lenže ten sľúbil tak sa chovať jako by bol volený do celého Uhorska; a to vraj i vzdor tomu, že mnoho zo stavov i zo šľachty a z miest okrem Prešporka všetky chybovaly.“

„Či máš ešte niečo oznámiť?“

„Nie.“

„Môžeš odísť.“

Posol odišiel. Za ním prišiel druhý, tretí, štvrtý a takto išlo celý deň. Každý mu niečo povedal, čo sa robí, jako stoja jeho veci a protivníkove; avšak žiaden mu neradil. Dlho sotrval Zápoľský v netečnosti, nestarajúc sa ani o svoju, ani o protivníkovu stránku. Vidiac, že Ferdinand neprichodí do Uhorska, darmo mu narádzal Frankopán, aby napadol jeho stránku, on sa pokojne a mierne choval proti nej a nedopustil, aby bola prenasledovaná. Zdalo sa, že táto miernosť Zápoľského napomáhala jeho veci, lebo sa mu všetko korilo. Ale celkom sa to preinačilo, keď prišiel Ferdinand do Uhorska. Naraz zostal Zápoľský opustený, a Ferdinand opanoval o krátky čas i Budín a za ním mnohé hrady a mestá, ktoré sa mu dobrovoľne poddaly, takže na ostatok už len Horvátsko a niektoré mestá hornouhorské zostaly pri Zápoľskom.

Konečne bol Zápoľský prinútený utiahnuť sa do Poľska, lebo ho Ferdinand všade prenasledoval. Ale neskoršie sa šťastie posiaľ Ferdinandovi prajúce zvrtlo i zasvietila lepšia hviezda Zápoľskému. – Zápoľský totiž, navrátiac sa z Poľska, vydobyl nad stránkou Ferdinandovou skvelého víťazstva medzi Košicami a Šárošpatakom, pomocou Poliakov a hornouhorskej šľachty, medzi inými i Jakuba Tornallyho, ktorý sa zo svojich rán bol už dávno vyliečil, Štefana Báthoryho zo Šomlova, Pavla Artandyho a iných. Nemúdre ale bolo od Zápoľského, že sa dal pod Sulejmanovu ochranu, pomocou ktorého zase zaujal svoje miesto, čo kráľ na Budíne.

„Smutné to boly časy,“ hovorievala moja babička, „po tej porážke moháčskej. Nielen že Turci, ktorí v Nitriansku a v Trenčíne toľko obyvateľov pozajímali, že ich ani na remene nemali už kde uväzovať, drancovali a vraždili pozostalé obyvateľstvo, ale sám Ferdinand a Zápoľský vycedili potoky krvi, trhajúc sa ako diví o trón nešťastného Ľudovíta. Oni zavdali k tomu podnet, že sa Uhorsko obrátilo na popravište, alebo pelech divých náruživostí. Kým totiž Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón, vysoká šľachta robila, čo sa jej ľúbilo. Ani Ferdinand, ani Zápoľský nezakročili so žiadnou prísnosťou proti svojvôľam, ktoré sa páchaly, ba, aby si svojich velikášov ešte viac naklonili, nuž ich všemožným spôsobom hľadeli obohatiť. V týchto časoch bol i Tornally od Zápoľského obdarovaný mnohými statkami. Avšak Tornally nehľadel tak na bohatstvo, jako skôr na vyrazenie veľkého smútku, ktorý mu zavdala smrť jeho Drahušky.“

„Vždy hľadám príležitosť,“ hovorieval priateľom, alebo keď súc sám niekde, sa zamyslel. „Drahuška moja, aby som sa s tebou shľadal, ale náš dedič je ešte malý, nesmieme ho obidvaja zanechať.“

Keď sa konečne Zápoľský s Ferdinandom vyrovnali, takže Zápoľský zostal kráľom nad tými čiastkami Uhorska, ktorými vládol, po jeho smrti ale mal Ferdinand opanovať celé Uhorsko, – vtedy sa utiahol Tornally na svoj Muráň a to v spomienkach na Drahušku tešil sa vo svojom jedinom dedičovi, vo svojom Jankovi. – Za krátky čas bol veselý, neskoršie ale ubytovala sa zasmušilosť na jeho tvári, ktorá od počutia o smrti Zápoľského, nikdy nezišla s nej a jeho čelo sa viac nevyjasnilo.

Po smrti Zápoľského onedlho zomrel i Tornally. Pred svojou smrťou dal zavolať svojich priateľov, aby sa s nimi ešte rozlúčil. Medzi inými bol prítomný i Kováč, ktorý sa mu od smrti jeho Drahušky nikdy nesmel ukázať na oči.

Keď, už boli všetci pohromade, pozdvihne tíško hlavu a rečie nasledovne: „Priatelia moji! Vy viete, jak som mal rád Drahušku. Ona mňa už volá, dosť nerád odchodím, lebo môj syn je ešte malý. Ale keď ináč nenie: staň sa vôľa božia. Ja som hotový. Pôjdem teda s radosťou, len vás ešte o niečo prosím. A to: aby ste boli môjmu synovi priatelia tak jako i mne. Buďte mu po ruke vašou radou. Hľaďte z neho vychovať hrdinu pre vlasť a pre kráľa. Teba priateľ môj, Bašo, ustanovujem správcom mojich statkov, kým môj syn dospeje. Buď mu tým, čím som mu ja bol. Prísahaj mi ale na to, že chceš svoje otcovské povinnosti svedomite vykonávať.“

Nastalo hlboké ticho. Bašo pristúpil bližšie k posteli Tornallyho. Slzy v jeho oku zdaly sa zablýskávať, ale jeho tvár pokryl nápadný rumenec. Trasúc sa na celom tele, pozdvihol pravicu k prísahe.

„Tak jako je Boh živý nad nami, sľubujem, že tvoju poslednú vôľu svedomite vyplním. Tvojho dediča nikdy neopustím a čo by mňa to vlastný život stálo. Ten milerád obetujem za tvojho potomka. Sľubujem a prisahám ti sväto-sväte, že sa budem starať o tvojho syna, jako otec o vlastné dieťa!“

Bašo dohovoril. Zase nastala predošlá tichosť a z očú prítomných sa prúdy bôľných sĺz valily po smutných tvárach nadol. – Tornally si hlboko vzdychol.

„Uslyš Boh, Bašo môj! Áno, ty budeš otcom môjho opusteného syna, dobrým otcom, jako si mne bol neoceniteľným priateľom. Vy ste všetci počuli jeho slávnostný sľub. Modlite sa, aby ho Boh podporoval v jeho dobrých úmysloch. K vám ku všetkým sa obraciam: sľúbte mne i vy, že i vy budete radcami a úprimnými priateľmi môjho dediča.“

„Sľubujeme, že tvojho syna nikdy neopustíme,“ odznievalo jako tichý šumot vĺn z úst prítomných.

„Ty ale Kováču,“ hovoril slabým hlasom vládu vždy viac tratiaci otec, „ty si mi zachoval syna, ale pozbavil si ma mojej Drahušky. A to bola príčina, že som ťa od jej smrti, nehovorím, že nenávidel, ale pre žiaľ, ktorý sa zmohol v mojej duši pri pohľade na teba, videť nesmel. Za vyslobodenie syna z rúk musulmanských som sa ti snáď odmenil náležite, ale krivdy som ti tiež nikdy úmyselne neurobil. Som teda toho presvedčenia, že jako si ho pod záštitou Bašovou opatroval, opatruj ho pod ňou i teraz. A pretože je už väčší, viac rukám mužským, nežli ženským má byť sverený: buď jeho pestúňom. Ale Zuzku, doterajšiu jeho opatrovkyňu, bude mať Bašo doživotne na starosti.“

Zatým sa ešte naklonil ku svojmu synovi a prehovoril pološeptom: „Syn môj, riaď sa podľa rady tvojich a mojich priateľov, ktorým Ťa zanechávam… S Bohom… Dra…“

Ostatné slová nebolo viac rozumeť. Objal ešte raz svojho syna, bozkal jeho porosenú tvár, tichý vzdych, jakoby blahej radosti, rozplynul sa z jeho ňadier, – sklonil svoju hlavu na lôžku nazpäť. Jeho oči potiahol tichý spánok a Tornally sa viac z neho neprebudil