Читать книгу Dedič Muráňa - Pavel Beblavý - Страница 5

Kto pozná Slovensko, vie kde je šumná Rimava. Rimavská dolina je každému známa i s jej švárnou sestrou Muráňkou. A kto by nevedel, alebo aspoň nepočul o vysočizných, do modrín nebies vyčnievajúcich bralách, z ktorých sa s obľubou díva hrdý Muráň na tie dve krásne sestry. Cez ich lono sa preťahujú strieborné stužky v rozkošných závitkoch, kde radosť a spokojnosť prebýva snáď večným domovom. – Hoj, známy je vám ten utešený kraj, kde sa Hron, Váh, Nitra pení, znáte Vy šumnú Rimavu i striebropennú Muráňku? – Viem ja, že ju vy znáte, lebo Vás počúvam, jak si nôtite krásnu pieseň:

Hrad Muráň prešiel na rodinu Tornallovskú okolo roku 1500. Do neho vedie len jedna veľmi úzka, príkra cesta, a keď posádka niečo potrebovala, dostávala to pomocou železnej reťaze vyťahovanej hore od oslov. Z hlbokej studne, ktorá sa tam nachodila, potrebovali tri štvrti hodiny, kým vytiahli nahor vodu v kožených vreciach. Sám hrad ležal na západnej strane, ale na východnej strane sa rozkladala hradná palota, alebo ako my hovoríme ináčej zámok s nádhernými staviskami, z ktorých už len pusté zrúcaniny svedčia o bývalej sláve zámku i hradu. Predtým hluk, – teraz nemota sa zdržuje v rozvalinách, ktoré sa preplňovaly rozkošami pred tri sto rokmi.

Keď Tornally zomrel, tichý a spokojný hrad zmenil sa v hniezdo a pelech čeľade lotrovskej, ktorá tu prevádzala svoje zbojstvo, svoje rozkoše za dlhý čas. Teraz je ticho na hrade. Na zámku nevidno nikoho, tak ako by sa boli všetci obyvatelia razom vysťahovali. Zámocký dvor, ktorý preca vždy býval húfne navštevovaný, je teraz pustý. Deti, ktoré, nebolo dňa, aby sa tu neboly zabávaly, sa tu dnes viac neukazujú. Divne, veru divne to vyzeralo, a snáď po prvý raz po smrti Tornallyho, čo taká pustota zaujala zámok i hrad. Ešte včera sa tu bavilo do osemdesiat ľudí rozličného, dobrého i zlého druhu, hulákaním a dnes nevideť nikoho. Malý Tornally tu behal ešte včera i so švárnou Markou Bašovou, avšak ani jeho, ani jeho apoločnice, s ktorou sa tu hrával, s ktorou sem tam behával, nikde nieto. Nuž a čo by ste radi vedeli, kam se podeli?

Janko bol poslaný do Poľska, aby sa tam vyučil dvorným mravom. S ním odišla jedna čiastka lotrov, kým sa druhá vybrala na lúpež. A Marienka sedí tíško pri svojej pestúnke, vypytujúc sa, kedy sa Janko vráti. „Pán Boh zná, Marienka drahá,“ odpovedá smutne pestúnka Markina, „kto zná, či sa do Poľska šťastlive dostane, či sa mu neprihodí nejaké nešťastie. A možná, že sa potom už ani nenavráti.“

„Čo, že sa nenavráti,“ hovorí Marka, pustiac sa do plaču. „Veď mi otec hovoril, že príde skoro. Choď, ty si zlá. Ja poviem otcovi na teba. Janko príde skoro, lebo ja budem plakať. A s kým by som sa ja hrávala?“

„Dieťa milunké!“ vzdychla si pestúnka. „Ňadrá moje sviera strašný boľ. Ale neplač, Marienka drahá, ja ti neviem povedať, kedy príde. Povie ti to pán Bašo.“

„A ktorý pán Bašo, veď tu máme dvoch. I môj otec i môj strýk je Bašo.“

„Tvoj otec, Marienka.“

„No tak teda Janko príde skoro, lebo on mi to povedal. Ty nám ale vymysli nejakú novú hru.“

„Vymyslím, Marka moja, ale nesmieš plakať.“

„Nie, nie,“ zajasala nevinná tvár dievčaťa. „Len mi povedz, či si už vymyslela. A nauč mňa to, ja to potom Janka naučím. Ja sa s ním rada hrám.“

Pestúnka sa zamyslela a nepozorovala, čo jej malá, dvanásťročná Marka všetko nahovorila. Konečne i dievča prestalo štebotať. Sadlo si ku zamyslenej pestúnke. Svoju peknú hlávku sklonilo do lona pestúnkinho a ako sa zdalo, usnulo. Nastalo v chýži ticho, ktoré nič viac nerušilo. Papršleky slnka sa vždy viac tratily z chyže, do ktorej od rána svietily. Bolo už popoludni. Parno dňa sa zmenšovalo, tichý vetrík počal povievať dolinkou a šuchotom listia prerušoval hrobovú tichosť. Od hradu cez južnú bránu, ktorou sa chodilo do zámku, blížila sa vysoká mužská postava. Jej široká, čierna tvár nie tak odporného, jako viacej niečo strašného vyzradzovala. Zdalo sa, že oči lakomosťou a úžerníctvom s divokou ukrutnosťou žiarily. Také nízke čelo, také drzé vlasy zvykly človeka naplňovať hrôzou. K tomu tá sila tela, ten podivný pohľad, tá smrtiaca zbraň, ktorú po boku nosí, vzbudzujú divné pocity v človekovi.

Postava opustila hrad, príduc na zámocký dvor a poberala sa rovno do paloty. Vojdúc sem, obráti sa na ľavo, kráčajúc strmým krokom, až zastane pred železnými dvermi. Dvere boly zatvorené. Kľúča tu nebolo a celé dvere vyzeraly viacej ako železná plocha. Ale postava sa tým nezmýlila, čo boly dvere hneď i zavreté: ona vstúpila na prah, kde vyčnievala hlávka klinca, túto pritlačila a dvere sa samy roztvorily.

Mužská postava vošla dnu a dvere sa samy zavrely. Ale poďme a nasledujme ju aspoň naším zrakom, lebo to je osoba pre nás významná. Kto ju videl pred pätnástimi rokmi, istotne by ju nebol poznal, tak sa pozdávalo, že ju čas premenil. Ale i skutočne sa premenil tento muž. Predtým chudobný, bezvýznamný zemaník, teraz chýrny bohatý pán; predtým verný priateľ bohatého Tornallyho, teraz snáď zradca nebohého. Predtým milý ku každému, teraz hrôza a strach široko ďaleko. Predtým vodca proti nepriateľovi na čele statočných bojovníkov, teraz tiež na čele, ale na čele vrahov, vodca lúpežníkov. Nuž a či viete kto to? – Námestník Tornallyho, ochranca dediča Muráňa, otec siroty, malého Tornallyho, je to ten istý, ktorý ho čo dieťa pomáhal s Moháča ratovať od tureckej záhuby, aby ho snáď sám uvrhol do večnej záhuby – je to: Matej Bašo.

Tak sa človek v živote mení. Jak studená voda, ktorá nás občerstvuje, ale hriatím sa premení na smrtiacu; tak často sa sklame človek i v priateľovi, ktorý mu za krátky čas život ratuje, aby mu ho ukrutnejším spôsobom neskôr sám vyrval. Nešťastné dieťa, ktoré nemá rodičov! – Ale nasledujme Bašu do jeho skrýše.

Chyžka, do ktorej vošiel, je nie veľká. Proti dverám na dvoch kostiach: umrlčia hlava. Steny čierne, jako v nejakej jaskyni, po nich rozvešaná zbojnícka zbraň. Tu pušky, tam meče, tam budzogáne, špatné, velikánske nožiská, všetko krížom poprekladané. V kúte stojí železná posteľ, neďaleko nej stolík tiež zo železa i s dvoma stolcami. Človek keď sem vojde, celý sa chveje strachom a zimou, ktorá mu cez všetky jeho kosti preráža. A to je najmilšie miesto Bašovo, kde sa najradšej zdržuje. Sem príduc Bašo, poskladal svoju zbraň. Posadil sa na železný stolec a pozeral sa von oknom, cez husté železné mreže von pozeral.

„Teba by som mal s krku,“ hovoril sám k sebe a vstanúc zo stolca začal sa prechádzať. „Musím sa ale postarať o to, aby som ťa nielen s krku, ale i so sveta sprevodil. Ale dosť času k tomu, čo som usúdil, to ťa neminie. Som teraz pánom na Muráni a chcem ním byť navždy. Slúbil som síce, že budem otcom, ale panstvo Muráňa som nesľúbil popustiť z rúk. Svedkov môjho sľubu, ktorý som dal, pomaly odstránim, hoc ich už bez toho mnoho niet. A za nimi pôjde i môj dedič. Nech si ešte pár rokov v Poľsku požije, poteší sa, aby sa nesťažoval, keď k otcovi svojmu prijde, že mladý umrel. Keď dvacať rokov dožije, to mu dosť. Potom ho povolám – a – jestli pôjde a bude chceť to, čo si bude mysleť, že jemu patrí, postarám sa, aby neprišiel.“

O chvíľu zastal, potisol niečo pod umrlčou hlavou a pred ním otvorí sa čierna stena. Za stenou sa tma ďalekým priestorom rozprestiera. Bašo vojde dnu, tu sa nachodily skrine z mocného železa, hrubými zámkami pozamykané. Zastane pri jednej, otvorí ju, a hľa, jaký to blesk z nej žiari, za ňou otvorí i druhú, i tretiu a tak všetky a z tmavej diery zostane zlatom a drahokamy osvietená izba. Mali ste videť to špatné cerenie jeho úst, jako sa usmieval na túto svoju lúpež s pažravolakomym okom.

„Mnoho ešte chybuje, kým všetky plné budete. Ale karthuzianský kláštor je bohatý, ten musí niektorú z vás naplniť. Ostatné, čo bude chýbať, to naplní Poľsko a Sliezsko.“

O chvíľku pozatváral zase skrine, vyšiel vonká a dvere, o ktorých by nikto nebol riekol, že sú dvere, len kto o nich vedel, sa mu samy otvorily i zatvorily. Vojdúc do svojej chyžky, opustil i túto po malej chvíľke.

Prešlo niekoľko dní, bez toho, že by sa bolo niečo zvláštneho prihodilo. Tá istá tichosť, tá samá pustota. Bašo sa samojediný prechádzal po hrade hneď v tú, hneď v inú stranu, pozerajúc do šírej dialky jakoby niekoho vyzeral. Tu i tam nesrozumiteľne hovoril, pri čom častejšie nevrle i hlavou potriasol. A malo to i svoju príčinu. Už je druhý týždeň od vtedy, čo poslal čiastku svojej chasy do Poľska, na dvor bohatého Tarnovského s mladým Tornallym, kde sa mal priučiť dvorným mravom a životu. Druhú čiastku vypravil na Skalku Utočište, aby sa tam s majetkom mníchov podelili a ani odtiaľ, ani odtiaľto mu ešte nikto so žiadnou zprávou neprišiel. A čo by sa mohlo stať, keby sa to lakomý Bubek dozvedel, že v hrade niet nikoho, veď by ho naraz napadol a potom by s ním snáď lepšie nezaobchodil, ako so svojím bratom, ktorého dal zo svojho hradu vymrštiť, aby tam vzal skazu večnú v tých skalnatých prepadlinách.

Jedného dňa, keď sa trudnými myšlienkami a plný starostí chcel utiahnúť do svojej milej čiernej izbičky, v tom počuje, jako omráčený, ale poznajúc dľa hlasu, že je to Šeríni, hneď sa spamätal a bežal mu v ústrety, chcejúc čím skôr vedeť, s akou zprávou tento prichodí.

Sotva ešte z ďaleka shliadol Šeríni Mateja, volal: „Vivat náš Mathias!“

„Vivat Šeríni!“ volá mu oproti Bašo.

„Et pereant Carthusienses,“ bola odpoveď tamtoho.

„No, čo mi nesieš, vyprávaj mi – či ste čo ulovili?“

„Ha, ha ha!“ rozrehoce sa Šeríni. „To si tam mal byť a bol by si videl ten zmätok, ktorý sa uhostil medzi tie pobožné dušičky.“

„Ale, čo mňa tam po dušičkách, tisíc ťa beťahov! Hovor mi, či ste čo ulovili?“

„To se rozumie, že veru viacej, jako vtedy u levočského kňazíka. Títo sa ti lepšie vedeli zaopatriť so všetkým. Ach mali sme ti tam za hostinu. Bo práve sme ich prepadli pri obede na sviatok Petra a Pavla. Bysťu Bohu, tí ti také víno mali, že sa ani tvojím najlepším nedá zahanbiť. Ba čo, prisám, ani ty takého nemáš.“

„No, mohol si sa ho na dva roky napiť, aspoň by si mi nebol tu o ňom toľko blabotal.“

„Čo, bysťu Bohu, Matej moj!“ pretrhne ho v reči, „ja som sa ho nenapil? Keby si ho ty len bol okusil, každá žilka by bola v tebe hrala ako na husliach. Ale ja viem, že teba lepšie zaujíma tam to žiariace zlato, jako iskriace sa víno. No, neboj sa! Postarali sme sa i o to. Tvoja pokladnica bude zas bohatšia. Amice, také poháre ti prinesú, že ti srdce poskočí pri pohľade na ne, keď sa ti pred očima zaligocú.“

„Tak ste darmo nešli?“

„Veru nie, lebo požehnaný bol náš východ. O tom sa sám presvedčíš dosť skoro očividne. Len škoda, preškoda, že – —“

Boli by sa snáď ešte dlho dohadovali, keby ich nebol vytrhol dupot koňský.

„Vivat Mathias!“ ozývalo sa stopädesiat hrdiel lotrov Bašových, vracajúcich sa na teraz zbojnícky Muráň.

Hrad im bol otvorený. Oni sa doň vrojili jako osy – a tichosť sa o pár minút premenila v hulákanie. Bašo vyjasnil na krátky čas svoje zamračené čelo, lebo s lúpežou, na ktorú svoje špatné okále vyvaľoval, zdal sa byť celkom spokojný.

„Dobre ste sa zachovali,“ hovoril chodiac pomedzi šarvancami, „zaslúžite, aby som vás počastoval. Poďte so mnou niektorí, dám vám na občerstvenie.“

„Vivat Mathias!“ zavolá chasa za odchodiacim Bašom. O chvíľu sa vracali tí, čo odišli s Bašom, jedni gúľajúc pred sebou ohromný sud vína, druhí viedli tučného vola a tretí donášali chlieb. Pred nimi šiel Demeter, brat Bašov. Keď prišli k ostatným, hovorí tento:

„Tu vám posiela náš kapitáň hodnú odmenu, aby ste si na jeho zdravie zapili, a dnešný deň veselo dovršili.“

„Vivat, vivat!“ rozliehalo sa na všetky strany. Bašova čeliadka dala sa hneď do práce k pripravovaniu hlučnej hostiny. Privedený vôl bol čochvíľa pozbavený svojho kožucha, porozkrajovaný, – tu na ražni, tam do kotlov, na panvice podelený a k hostine pripravený. Víno sa nalievalo – a pilo sa na zdravie Bašovo, mocného pána na Muráni.

Zrazu všetko zastane okrem praskania ohňa a škvrčania masti. Pred bránou niekto stojí, búcha a žiada byť vpustený dnu. Všetci utíchli, opanoval ich nejaký strach, ani jeden sa neohliadol po zbroji, ale každý na mieste stál ako pričarovaný. Demeter si prvý dodal smelosti, išiel k bráne, kde sa ich nejeden, ale viac nachodilo.

„Ha! vy zurvalci,“ zakríkol k ním nadol, zapálený hnevom až po uši, „či vás čert na rohu bere, že s takým hurtom sa sem ženiete?“

„Takmer pol hodiny tu stojíme,“ ozval sa zdola Kováč, „a keď sme sa nikoho nemohli dovolať, museli sme volať.“

„Pekné volanie, jako čo by medvedi revali,“ hovorí Demeter, mierniacim hlasom. „Zato by ste zaslúžili, abych vás aspoň hodinu tam ešte nechal postáť. Tu, kde toho neni treba, viete šturmovať, kde by toho ale bolo treba, tam ste ako ryby.“

Snáď by bol ešte ďalej pokračoval vo svojom karhaní, keby ho neboli Beji i so svojím bratom, nepretrhli v tom.

Kováč mlčal, ale jeho spoločníci sa začali durdiť a každý niečo mumlal popod nos. Martin kázal bránu otvoriť a nespokojenci sa hrnuli do hradu. – Bola to druhá čiastka Bašových holomkov, ktorí mladého Tornallyho sprevádzali do Poľska. Keď ostatný vošiel, bola brána zatvorená. Prišli a usadili sa medzi svojich spoludruhov okolo stola a okolo vola, ktorý už bol pripravený k jedlu. – Kováč, Martin a Demeter i s Bejim odišli ku Matejovi. Krik, vresk, škriepky, spev sa zase rozliehal po Muráni a to dvojnásobný. Kým kvapka vína trvala, hulákanie neprestalo. Už bolo pozde na noc, keď sa trochu utíšilo, ale niektorí ešte na svitanie sem a tam robiac garázdu hulákali po hrade. Na ráno ale všetko umlklo.

Bašo sa ale na druhý deň nedal videť. Bol zaneprázdnený usporiadaním lúpeže, takže so svojej čiernej chýžky ani nevykročil. Staral sa o to, jako by sa svojim paholkom odmenil a povzbudil v nich novú chuť k lúpeži. Ale lúpežnícka chasa ustatá všerajším hulákaním, vylihovala dnes celý deň. – Martin, Demeter a Beji rozmýšľali o novej výprave – Šerínimu celý deň vrtaly výjavy u Karthausov hlavou – Kováč ale chodil zamyslený po hrade, nevšímal si nikoho a tu i tu, akoby sa niečoho bál, potajme si vydychoval. Marienka i jej pestúnka išly sa prejsť do lesa, kam vždy chodievali s Jankom. Obidve boly smutné. Marienka dnes málo hovorila, dívala sa na svoju pestúnku, ktorá tu i tu snáď zabudnúc sa, počala slziť.

„Pravda, ty tiež plačeš za Jankom?“ spytovalo sa dievča pestúnky, ktorá trhla sebou a jakoby sa spamätala povedala:

„Ach, čo by som plakala? To sa ti len vidí – padlo mi niečo do oka,“ a pri tomto si trela oči. Ale Marienka jej neuverila. A pestúnka skutočne i plakala za mladým Tornallym. Lebo i jeho pestovala a podstúpila preňho mnoho strachu. Jej bilo do očú Bašovo počínanie a obávala sa, aby mu niečo nevykázal pomocou svojich paholkov. Ale pred dievčatom hľadela slzy utajiť a preto sa hneď s ňou poberala zas do hradu.