Читать книгу Tajomstvo Hodinára - Jack Benton - Страница 10

Nasledujúce ráno dážď zdravil Slima, ale pani Greysonová mala rovnako veselú náladu, ako ju vždy, keď vysvetľoval, že ide von.

„Nie je to najlepší deň pre bažiny, nemyslíte?“ povedala. Keď Slim pokrčil plecami, dodala: „Myslím, že mám dáždnik, ktorý by som vám mohla požičať, ale na bicykli ho len ťažko môžete použiť a v každom prípade vietor tam hore by s ním narobil riadnu paseku.“

Slim zvažoval, že ju nebude brať vážne a aj tak o dáždnik požiada, ale napokon sa rozhodolrisknúť to so svojou denne nosenou bundou. Pani Greysonová mu však ponúkla starú mapu, pričom Trelee bolo označené ako zväčšená bodka o niekoľko štvorcov mriežky nad miestom, kde Penleven dostal viac priestoru, ako by si zaslúžil jeho riedky zhluk domov.

Cesta bola taká, akú očakával od Cornwallu kdekoľvek od A30 alebo A39: nekonečný kľukatý pruh ledva dostatočne široký na to, aby ním mohli prejsť dve vozidlá, spleť slepých rohov a skrytých križovatiek, ktoré sa ponárali do zalesnených údolí a znenazdajky sa novu objavovali kopce poľnohospodárskej pôdy a vresoviska. Klaustrofóbne živé ploty sa občas otvorili, aby odhalili drsne krásne panorámy hmlistého otvoreného priestoru, ale pri prechádzaní temnotou vrhanou previslými stromami a jediným spoločníkom, ktorým bol vzdialený štekot psa alebo plač vtáka, sa Slimova predstavivosť začala pohrávať s obrázkami znetvorených tiel a správami o pátraní po nezvestných osobách v zadnej časti nedeľných novín.

Trelee, na okraji cesty, kde by podľa mapy mala byť dedina, bolo sotva tucet domov rozmiestnených po kilometri plochšieho úseku, prerušeného bránami do otvorených polí s výhľadom na bažiny Bodminu. Niekoľko poľnohospodárskych lánov zmizlo v skrytých údoliach, zhluky odľahlých stodôl a statkov odhaľovali iba strechy cez bezlisté stromy.

Slim reťazou pripevnil svoj bicykel k bráne v blízkosti nápisu oznamujúceho TRELEE sebavedomým písmom. Tráva okolo neho zľahla, akoby ju pobil palicou. Pokračoval pešo a premýšľal, či to nebola márna cesta. Tri najbližšie domy boli moderné bungalovy vzdialené od hlavnej cesty. Nikto nemal vonku autá, čo naznačovalo, že obyvatelia boli v práci v nejakej ďalekej metropole. Všimol si niekoľko ďalších známok života: rozhádzané detské hračky na príjazdovej ceste jedného, elegantne sediaca mačka v okne iného domu.

Blízlo bungalovov boli tri staršie chalupy s kamennými múrmi a šindľovou strechou, obraz ako vyšitý do cestopisu o Cornwallskom zapadákove. Prvé dve vyzerali prázdne, brány zavreté a poštové schránky prelepené, ale v tretej záhrade čosi robil starý muž, ktorý sypal zvyšky mŕtvych rastlín na hromadu kompostu a potom staré bedničky naukladal na hromadu.

Slim zdvihol ruku, aby odpovedal na zdvorilý pozdrav.

„Dobrý deň, možem vás zdržať na minútu?“ Zavolal.

Muž sa pomaličky priblížil. „Samozrejme. Ste tu nový?”

„Len tadiaľto prechádzam. Dovolenka.”

Muž zamyslene prikývol. „Pekne. Ja by som sa vybral niekam trochu bližšie k pobrežiu, ale každý má rád niečo iné.”

Slim pokrčil plecami. „Bolo to lacné.”

„Pochopiteľne.”

„Hľadám niekoho, kto by mohol poznať Amosa Bircha,“ povedal Slim slová skôr, ako si dobre rozmyslel, čo hovorí. „Viem, že už zomrel, ale napadlo mi, či má možno manželku alebo syna. Našiel som niečo, čo by mu mohlo patriť.“

Muža viditeľne znepokojilo meno Amos. „Či už zomrel, alebo nie, je diskutabilné. Kto to chce vedieť?”

„Volám sa Slim Hardy. Bývam v penzióne Lakeview v meste Penleven.“

„A čo ste našli?”

Slim pochopil, že nemá zmysel nič zatĺkať. „Hodiny. Počul som, že bol tak trochu nadšenec.”

Muž sa zasmial. „Nadšenec? Kto vám to povedal?”

„Len som tak počul.”

„Nuž, priateľu, keby som ja náhodou našiel hodiny Amosa Bircha, nechal by som si ich pre seba, alebo aspoň pod zámkou.”

„Prečo?”

„Tieto veci sú veľmi žiadané. Amos Birch nebol žiadny nadšenec. Bol národne uznávaným remeselníkom. Jeho hodiny majú hodnotu niekoľko tisíc.“