Читать книгу Tajomstvo Hodinára - Jack Benton - Страница 6

„Zostanete ešte týždeň, pán Hardy?”

Pani Greysonová, postaršia pani s prísnou tvárou, majiteľka penziónu Lakeview Bed & Breakfast, podniku, ktorý zaslúžil len dve zo svojich troch hviezdičiek, čakala v ponurej sieni, keď Slim vstúpil prednými dverami. Vymrznutý a ubolený z dlhej jazdy a stále vystrašený z toho, ako z neho rútiaci sa Escort s vylágrovaným motorom takmer urobil fašírku, dúfal, že sa vyhne konfrontácii, kým sa aspoň neosprchuje.

„Ešte som sa nerozhodol,“ povedal. „Môžem vám dať vedieť zajtra?“

„Len potrebujem vedieť, či môžem inzerovať vašu izbu.”

Slim nevidel v štvorizbovom penzióne žiadnych ďalších zákazníkov. Nasilu vystrúhal úsmev pani Greysonovej, ale keď okolo nej vyšiel ku schodisku, zastavil sa.

„Povedzte, neviete o nikom miestnom, čo robí nacenenie, však?”

„Nacenenie? Čoho?”

Slim zdvihol zápästie a zamával napodobeninou značkových hodiniek, ktorú si zohnal pred rokom vo výpredaji. „Myslel som, že ich predám v záložni,” povedal. „Myslel som si, že by mohol byť čas na novší model.”

Pani Greysonová pokrčila nos. „Môžem vám povedať aj ja, koľko stoja. Nič.”

Slim sa usmial. „Myslím to vážne. Patrili môjmu otcovi. Je to rodinné dedičstvo.”

Pani Greysonová pokrčila plecami, ako keby si bola vedomá, že klame. „Som si istá, že budete strácať čas, ale ak to myslíte vážne, nájdete niekoho v Tavistocku. Trh majú každú sobotu. Predávajú sa všetky druhy harabúrd a nepochybne nájdete niekoho, kto je ochotný to zobrať za veľmi nízku cenu.“

„Tavistock? Kde to je?”

„Druhá strana Launcestonu. V Devone.”

Toto posledné bolo povedané s pokrčeným nosom, ako keby existovať za hranicami Cornwallu bolo najohavnejším zločinom.

„Ide tam autobus?”

Pani Greysonová si povzdychla. „Prečo si nepožičiate auto? Čo je to za človeka, ktorý príde do Cornwallu bez auta?”

Typ, ktorý už nemá vodičský preukaz, chcel Slim povedať, ale nepovedal. Jej predsudky siahali dostatočne hlboko už bez znalosti jeho zákazu riadenia motorového vozidla. „Povedal som vám, že sa snažím byť šetrný k životnému prostrediu. Pokúšam sa dostať do kontaktu so svojou pozemskou stránkou.”

„Aké milé.“ Ďalší povzdych. „Nuž, na dvere vašej izby je pripnutý rozvrh, ako som vám už povedala ja.”

Slim si nepamätal, či mu to u vravela alebo nie. Pravda, niečo tam bolo, ale bolo to vyblednuté do takmer nečitateľnosti a pravdepodobne roky zastarané.

„Ďakujem,“ povedal a usmial sa na ňu.

„Úprimne povedané, neviete, aké máte šťastie, že firma First Bus začala fungovať v severnom Cornwalle. Kedysi šiel do Camelfordu za týždeň len jeden autobus. Odišiel o 14.00 hod. v utorok a týždeň ste museli čakať, kým sa dostanete domov. Predstavte si, že by ste na týždeň uviazli v Camelforde? Väčšine ľudí stačí hodina.”

„To nie je bohviečo, však?”

Pani Greysonovej unikol Slimov jemný sarkazmus. „Teraz autobusy chodia aspoň dvakrát denne. Bol to Blair, ten to vyriešil. Odvtedy, čo sa Toryovci dostali späť, išlo všetko dole vodou. Išli po morskom bazéne v Bude, potom verejné toalety v...“

„Ďakujem, pani Greysonová,“ povedal Slim.

Pani Greysonová sa obrátila späť do kuchyne, ústa sa stále ticho pohybovali, ako keby slová naďalej vypadávali ako kvapky pretekajúceho kohútika, rukami nemotorne stískala niekoľko šekov a obálok s bankovými výpismi. Slim práve začal dúfať, že sa rozhovor skončil, keď sa zastavila a otočila sa späť. „Pôjdete dnes večer opäť na večeru?”

Penleven mal jediný obchod, ktorý sa zavieral o šiestej večer, a jednu krčmu, v ktorej prestali podávať jedlo o pol deviatej. Mal pol hodinu na to, aby sa dostal k svojmu osamotenému stolu v rodinnej miestnosti, alebo mal na výber polotovarové cestoviny a tuniakový sendvič tretiu noc za sebou. Aj keď mal Slim dôvody pre svoj predĺžený pobyt v Cornwalle, dodržiavanie jeho prezývky nebolo jedným z nich.

Prikývol. „Myslím, že áno,“ povedal.

„Nuž, nezabudnite svoj kľúč,“ povedala mu niečo, čo mu hovorila každú noc počas jeho trojtýždňového pobytu. „Nevstanem, aby som vás pustila späť dnu.”