Читать книгу Pochod Kráľov - Морган Райс, Morgan Rice - Страница 14

Gareth nervózne prechádzal sem a tam po miestnosti a v hlave si znovu prehrával udalosti tejto noci. Nemohol uveriť tomu, čo sa stalo na hostine. Ako len sa všetko mohlo takto pokaziť? Len ťažko chápal, že ten hlúpy, dedinský chlapec Thor sa nejakým záhadným spôsobom zamotal do jeho vražedného sprisahania. Ba čo viac, že sa mu dokonca podarilo celú akciu zhatiť. Znovu si pripomenul tú scénu, kedy Thor vyskočil na stôl a vyrazil kráľovi pohár z ruky, onen zvuk, s ktorým narazil na kamennú podlahu, a tiež ako sledoval, ako víno vyteká z pohára von. Spolu s ním sa po tom kameni rozliali aj všetky jeho sny a nádeje.

V tom okamihu bol Garethov plán zničený. Všetko, na čom mu záležalo, sa v jedinom okamihu rozplynulo. A keď ten pes potom začal olizovať to víno a vzápätí padol k zemi mŕtvy, Gareth dobre vedel, že je koniec. Pred očami sa mu odohral celý jeho život a posledná scéna bola tá, v ktorej sa jeho sprisahania odhalili a za pokus o atentát na kráľa a vlastného otca ho odsúdili na doživotné väzenie v podzemných kobkách. Alebo horšie, chystali sa ho popraviť. Bolo to hlúpe. Nikdy s tým plánom nemal začínať a nikdy nemal navštíviť tú čarodejnicu.

Aspoň že Gareth konal rýchlo, keď schmatol za pačesy svoju jedinú šancu, okamžite vyskočil od stola a bol na mieste ako prvý, aby mohol všetku pozornosť strhnúť na Thora. Keď si spomenul na toto, bol na seba pyšný, že dokázal reagovať tak rýchlo. Bola to skoro automatická reakcia a na jeho vlastné prekvapenie to zafungovalo. Odtiahli vzpierajucého sa Thora preč a hladina veselia sa potom vrátila takmer do starých koľají. Samozrejme, že atmosféra už nebola tak uvoľnená ako predtým, ale aspoň sa zdalo, že všetky podozrenia ležia pevne a len na tom chalanovi.

Teraz Garethovi neostávalo nič iné, než sa modliť, aby to tak aj zostalo. Od posledného pokusu o atentát na MacGila ubehlo už dvadsať rokov a Gareth sa obával, že bude nasledovať vyšetrovanie, ktoré celú záležitosť preskúma do oveľa väčšej hĺbky. Keď sa na to pozeral spätne, prišlo mu, že celý pokus bolo šialenstvo. Jeho otec bol nedotknuteľný. Gareth si to mal uvedomiť skôr. Toto na neho bolo príliš. A teraz sa nemohol zbaviť pocitu, že skôr alebo neskôr padne podozrenie na neho. Bude musieť urobiť čokoľvek bude v jeho silách, aby dokázal Thorovu vinu a ten aby bol popravený čo najskôr, prv než vyplávajú na povrch iné stopy.

Aspoň na teraz ale Gareth cítil úľavu. Po tom nepodarenom pokuse sa rozhodol od atentátu upustiť. A okamžite sa mu vďaka tomu značne uľavilo. Potom, čo celý plán stroskotal, si Gareth uvedomil, že časť jeho ja si nikdy neželala svojho otca zabiť a mať tak na rukách jeho krv. Nebude kráľom. Možno, že sa ním nestane nikdy. Ale po udalostiach dnešného večera mu to nepripadalo nijako hrozné. Aspoň bude voľný. Ani za nič by nedokázal uniesť stres z toho všetkého, keby tým mal prechádzať ešte raz. Tajnostkárstvo, zametanie každučkého svojho pohybu, neustála obava, že ho odhalia. Bolo toho na neho aj tak už príliš.

Znova a znova meral svojimi krokmi komnatu, zatiaľ čo noci už začínalo ubúdať, a pomaly, pomaličky, sa začínal upokojovať. Keď už mal pocit, že je zase sám sebou a rozhodol sa konečne sa uložiť k spánku, ozvala sa zrazu nečakaná rana a dvere jeho komnaty sa rozleteli dokorán. Do miestnosti sa vrútil Firth. Jeho oči boli široko vyvalené a v tvári sa mu zračilo zdesenie. Vpadol do miestnosti, ako keby ho snáď niekto naháňal.

"Je mŕtvy!" Zakričal. "Je mŕtvy! Zabil som ho. Je mŕtvy!"

Firthov hlas bol položený hystericky vysoko a Gareth nemal poňatia, o čom to bláboli. Bol snáď stále ešte opitý?

Firth pobehoval po miestnosti, jačal a chytal sa rukami za vlasy. A vtedy si Gareth všimol, že sú Firthove dlane pokryté krvou a aj jeho žltá tunika na sebe má červené škvrny.

Garethovi sa zastavilo srdce. Firth niekoho zavraždil. Ale koho?

"Kto je mŕtvy?" Spýtal sa Gareth dôrazne. "O čom to hovoríš?"

Lenže Firth sa vo svojej hystérii nedokázal vôbec sústrediť. Gareth musel dôjsť až k nemu, pevne ho chytiť za ramená a trepotal s ním.

"Odpovedz!"

Firth naňho vyvalil oči a zo všetkého najviac v tú chvíľu pripomínal rozdivočeného koňa.

"Tvoj otec! Kráľ! Je mŕtvy! Mojou rukou!"

Tie slová Garetha bodli, ako by sa ona dýka zaborilo do jeho vlastnej hrude.

Zarazene zostal na Firtha zízať. Nejakú chvíľu sa nedokázal ani pohnúť. Potom uvoľnil svoje zovretie, ustúpil o krok späť a snažil sa chytiť dych. Zo všetkej tej krvi mohol jasne vidieť, že Firth hovorí pravdu. Napriek tomu mu to pripadalo úplne nemožné. Firth? Ten chlapec zo stajní? Človek s najslabšou vôľou zo všetkých priateľov, ktoré mal? Zabil kráľa MacGila?

"Ale ... ako je to možné?" Zalapal Gareth po dychu. "Kedy?"

"Stalo sa to v jeho komnate," povedal Firth. "Pred malou chvíľou. Bodol som ho."

Vážnosť tých slov pomaly začínala byť zrejmá a Garethovi sa znovu podarilo zobrať rozum do hrsti. Uvedomil si, že dvere komnaty sú stále ešte dokorán. Rozbehol sa k nim a hneď, ako sa pohľadom uistil, že stráže nič nevideli, prudko ich zabuchol. Chodba bola našťastie ľudoprázdna. Potom dvere ešte zaistil.

Ihneď nato sa ponáhľal späť naprieč komnatou. Firth bol stále ešte v šoku a Gareth ho musel upokojiť. Potreboval odpovede.

Chytil ho za ramená, otočil čelom k sebe a vrazil mu facku dostatočne silnú na to, aby Firthovo hysterčenie zarazil. Konečne sa opäť mohol sústrediť.

"Povedz mi všetko," rozkázal Gareth chladne. "Povedz mi, čo sa presne stalo. Prečo si to urobil?"

"Ako to myslíš prečo?" Spýtal sa Firth prekvapene. "Ty si ho predsa chcel zabiť. Tvoj plán s jedom nezabral. Myslel som, že ti s tým pomôžem. Myslel som, že to bolo to, čo chceš."

Gareth pokrútil hlavou. Znovu chytil Firtha hrubo za tuniku a začal s ním triasť.

"Prečo si to urobil !?" kričal na neho.

Mal pocit, že sa celá jeho doterajšia existencia rozpadá na kusy. Fakt, že zrazu cítil kvôli otcovi ľútosť, ho úplne zaskočil. Nerozumel sám sebe. Ešte pred niekoľkými málo hodinami si prial jediné, vidieť ho otráveného ležať pri stole. Správa o jeho skutočnej smrti ho teraz ale zasiahla, ako by sa jednalo o najlepšieho priateľa. Zrazu mu bolo všetko hrozne ľúto. Časť jeho ja si neželala, aby otec zomrel a obzvlášť nie týmto spôsobom. Nie rukou tohoto Firtha. A nie čepeľou dýky.

"Nechápem," zavzlykala Firth. "Len pred pár hodinami si sa ho sám pokúšal zabiť. Tvoj plán s pohárom. Myslel som, že budeš mať radosť!"

Na svoje vlastné prekvapenie sa Gareth mocne napriahol a vlepil Firth obrovskú facku cez celú tvár.

"Nepovedal som ti, že to máš urobiť!" Vyštekol Gareth. "Nikdy som ti nepovedal, aby si to urobil. Prečo si ho zabil? Pozri sa na seba. Si celý od krvi. Teraz sme obaja v kaši. Teraz je už len otázka času, než si pre nás prídu stráže."

"Nikto nič nevidel," obhajoval sa Firth. "Vkĺzol som tam pri výmene stráží. Nikto ma ani nezbadal."

"A kde je zbraň?"

"Nenechal som jej tam," odpovedal Firth hrdo. "Nie som hlupák. Zbavil som sa jej."

"A akú dýku si použil?" Spýtal sa Gareth. Jeho mysľou teraz vírili všetky možné budúce problémy. Z ľútosti sa náhle stala obava a on teraz študoval každú možnú stopu, ktorú ten babrák mohol zanechať, a ktorá mohla neskôr viesť k nemu samotnému.

"Použil som takú, ktorá nemôže byť nájdená," povedal Firth s hrdosťou v hlase. "Bola to obyčajná, anonymná čepeľ. Našiel som ju v stajniach. Boli tam ešte štyri ďalšie, jedna ako druhá. Nie je možné ju vystopovať," opakoval.

Garethovo srdce sa zastavilo. "Bola to krátka dýka s rudou rukoväťou a jemne zakrivenou čepeľou? Zavesená na stene vedľa stajne pre môjho koňa?"

Firth prikývol a náhle už nevyzeral tak sebaistý ako predtým.

Gareth sa zamračil.

"Ty blázon. Samozrejme, že je tá zbraň vystopovateľná!"

"Ale neboli na nej predsa žiadne značky!" Protestoval Firth. Jeho hlas sa opäť začal vystrašene triasť.

"Na čepeli žiadne značky nie sú, ale na rúčke jeden je!" Zareval Gareth. "Naspodku. Nepozrel si sa poriadne, ty hlupák!" Gareth k nemu pristúpil bližšie, červený od zlosti. "Naspodku je vyrytý emblém s mojím koňom. Ktokoľvek, kto trochu pozná kráľovskú rodinu, spozná, že tá čepeľ patrí mne."

Potom sa zadíval na Firtha, ktorý prepadol do rozpakov. Mal sto chutí ho na mieste uškrtiť.

"Čo si s ňou urobil?" Naliehal Gareth. "Povedz mi, že ju teraz máš pri sebe. Povedz mi, že si ju vzal so sebou. Prosím."

Firth preglgol.

"Bezpečne som sa jej zbavil. Nikto ju nikdy nenájde."

Gareth sa zamračil. "Kde presne je?"

"Hodil som ju do odpadovej jamy, ktorá vedie do hradnej žumpy. Vynášajú jej obsah do rieky každú hodinu. Nerob si starosti, môj pane. Teraz už je hlboko na dne rieky."

V tom okamihu sa rozozvučali hradné zvony. Gareth sa otočil a bežal k oknu. Jeho srdce zachvátila panika. Pozrel sa dolu a uvidel všetok ten chaos a davy, ktoré sa začínali formovať pred hradom. Tie zvony mohli znamenať len jedinú vec. Firth neklamal. On naozaj MacGila zabil.

Gareth mal pocit, že je jeho telo naraz ľadovo studené. Stále ešte nedokázal prijať fakt, že svojimi činmi uviedol do chodu tak obrovsky významnú vec. A že Firth, medzi všetkými najneschopnejši, nakoniec jeho dielo dokonal.

Zrazu sa ozvalo vzrušené búšenie na dvere. Akonáhle ich uvoľnil, vpadlo dovnútra niekoľko kráľovských stráží. Na krátky moment si Gareth pomyslel, že sú tu, aby ho zatkli.

Na jeho prekvapenie sa ale zastavili a postavili sa do pozoru.

"Môj pane, tvoj otec bol dobodaný. Je možné, že sa po hrade ešte stále potuluje vrah. Zostaň prosím vo svojej komnate. Kráľ je škaredo zranený."

Pri tej poslednej vete sa Garetovi zježili vlasy na hlave. "Zranený?" Opakoval Gareth. Slová sa mu pritom div ne vzpriečili v krku. "Je teda stále na žive?"

"Je, môj pane, a ak Boh dá, prežije to a potom nám povie, kto spáchal ten ohavný čin."

S ľahkým úklonom sa potom strážny ponáhľal z miestnosti späť na chodbu a zabuchol za sebou dvere.

Garethovu myseľ zaliala zlosť. Chytil Firtha za ramená, hrubo s ním sotil naprieč miestnosťou a nakoniec s ním udrel o kamennú stenu.

Firth sa zmohol len na vydesený pohľad. Nedokázal zo seba vypraviť ani slovo.

"Čo si to urobil?" Zreval Gareth. "Teraz sme obaja v kaši!"

"Ale..ale …" koktal Firth, "... bol som si istý, že je mŕtvy!"

"Si si istý celkom často," povedal Gareth, "a vždy je to zle!"

Potom Garetha niečo napadlo.

"Tá dýka," povedal. "Musíme ju nájsť, než bude príliš neskoro."

"Ale ja som ju vyhodil, môj pane," povedal Firth. "Už je spláchnutá do rieky!"

"Hodil si ju do žumpy. To neznamená, že už ju stačili spláchnuť do rieky."

"Ale je to najpravdepodobnejšie." Odpovedal Firth.

Gareth už nemohol bľabotanie toho idiota dlhšie vystáť. Vyhol sa mu a vyrazil von z miestnosti. Firth mu bol v pätách.

"Pôjdem s tebou," povedal.

Gareth sa uprostred kroku zastavil, otočil sa a pozeral na neho. Bol celý od krvi. Už pred chvíľou sa Gareth triasol hrôzou, aby si ho tí strážnici v rohu miestnosti nevšimli. Mali obrovské šťastie. Firth bol pre neho teraz nebezpečnejší ako kedykoľvek predtým.

"Poviem to iba raz jediný raz," zavrčal Gareth. "Okamžite sa vráť do mojej komnaty, prezleč si šaty a tieto čo máš teraz na sebe spaľ. Zbav sa všetkých stôp po krvi, ktoré na tebe zostali. Potom zmizni preč z hradu. A dnes sa odo mňa drž čo najďalej. Rozumieš, čo ti hovorím?"

Nato ho Gareth postrčil späť do komnaty, otočil sa a dal sa do behu. Šprintoval dlhou chodbou, potom zbehol točité schodisko, jedno poschodie za druhým smerom k priestorom určeným služobníctvu.

Konečne sa dostal do pivníc, kde sa k nemu okamžite otočili pohľady niekoľkých slúžiek. Boli práve uprostred drhnutia obrovských hrncov a varných kotlov, ktoré sa používali na prípravu jedál na hostinu. V tehlových peciach horeli obrovské ohne a služobné, ktoré na sebe mali farebné zástery, boli premočené vlastným potom.

Na vzdialenej strane obrovskej miestnosti uvidel Gareth nádobu na splašky. Tie do nej tiekli zhora takmer neustále.

Gareth dobehol k najbližšiemu sluhovi a netrpezlivo ho chytil za rameno.

"Kedy bola tá nádoba naposledy vyprázdnená?" Spýtal sa.

"Odniesli ju k rieke len pred niekoľkými málo minútami, môj pane."

Na to sa Gareth bleskurýchlo otočil, vybehol z miestnosti späť na točité schodisko a cez rozľahlé hradné chodby sa dostal až von do chladivého nočného vzduchu.

Bez dychu šprintoval cez trávnatú lúku pred hradom smerom k rieke.

Keď sa k nej blížil, našiel si pohľadom miesto, kde sa vzápätí schoval. Veľký strom, takmer priamo na brehu rieky. Videl odtiaľto dvoch sluhov, ako práve dvíhajú veľkú železnú nádobu a vylievajú jej obsah do rieky.

Sledoval ich, kým nebola nádoba úplne prázdna a oni sa s ňou neotočili na spiatočnú cestu do hradu.

Konečne bol Gareth spokojný. Nikto si žiadneho noža nevšimol. Kdekoľvek tá čepeľ teraz už bola, bolo isté, že je to niekde v rieke, ktorá ju práve odnáša preč od pohľadov všetkých do anonymity. Ak jeho otec dnes v noci zomrie, nebude tu žiadny dôkaz o totožnosti jeho vraha.

Alebo snáď bude?