Читать книгу Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery - Pavol Dobšinský - Страница 2

Matky prvorodzených spievajú nad kolískou rozpomienky na svoj minulý svobodný stav a menovite výš pri krstinách pripomenutú: Svoboda, poctivosť, tá všade panuje atď. – Obľúbené sú tiež, jak pri uspávaní, tak pri bavení dieťok ballády a romance, n. pr. pri chlapcoch tá v Zp. J. Kollára, diel II., str. 37. „Janík Janík šíry zbojník“ a v Sborníku Matice Slov., sv. II., sošit I., str. 87. „Orie dievča pod javorom,“ – rovne tu na str. 11 o Jánošíkovi: „Pod hájičkom pod zeleným,“ – ale aj iné v uvedených knihách s tymito spolu umiestené. Dievčatom zase druhé primeranejšie spievajú n. pr. „Naša pani kňahne po palote tiahne.“ Sborn. Matice Slov., sv. I., str. 41. Tiež: „Išlo dievča na vodu, cez pánovu záhradu.“ „Honilo dievča kravy.“ „Za horami za dolami – kú.“ – Však toho i matky ľudu dosť znajú a majú na výber, jak lahodným spevom uspávať telo a kojiť hneď útlu dušu dieťaťa.

Rovne len čo prebudí sa um a obrazotvornosť dietok, už jim rozprávajú poviestky n. pr. O koze do pol boka odratej. (Zp. diel II., str. 48. Hra na kozu.) O kozíčkach a vlkovi. Bračok vtáčok. Zlatá páva. O mechúrikovi a iné. (Slov. Povesti, vydali A. H. Škultety a P. Dobšinský, kn. I. str. 484, 486, 489, 554.)

I ľud má síc kolísky obyčajné na podlahe postavené, ale obvyklejšie sú uňho „hyntačky, hojdačky, vyháňačky, hynty.“ Hynta býva nad matkinou posteľou z brvna povaliny na povrázkoch zavesená; záleží zo štyr latiek, sbitych v podlhovatý štvorec, medzi nímiž plátno tak vtiahnuté a všité, by poskytovalo príhodnú k umiesteniu decka poddutinu. Do poľa nosia sebou tú opravdovú kolísku, to sú tri koly u vrchu tak spojené, že dajú rozložiť sa v trojhrannú pyramidu, na jejž širšie ramená uviažu plachtu a v tejto dieťa hajajú, hojdajú a uspávajú; tretie rameno alebo tretí kôl koná službu upevnenia tejto poľnej kolísky do zeme.

V siedmom roku začnú chodiť do školy. A to chlapci už hrdo v gätkách a v zime v chološničkách alebo just v nohavičkách; skoro dostanú aj z bieleho súkna kabaňky či kabaničky, vždy ces plece kapselku (kapsičku, tanisterku, torbečku), v nejž vedľa Šlabikára, kedysi s titulným obrazom kohúta, a vedľa druhých učebných kníh neschybne nikda ovalček chleba jako ovčí pisk, kúštek slaninky, ovocie lebo pečené zemiaky na poživnost i na vzájomné rozdielanie medzi spolužiakmi. Dievčatká nosia vigan t. j. šaty s driekom a rukávmi, alebo na košielke prsliačik, sukničku lebo letničku, šatky na hlave i na šiji (na hrdle); v košíkoch náručných opatrujú si knižtičky i túmilú poživu či úživu. Obuv je rozličná, najviac v lete tá prirodzená, v zime čižmičky, aj krpčeky. – Už títo školiari a školiarky, žiaci a žiačky, tvoria pre seba spoločnosti a kolá, v nichžto v škole i mimo školy, v čase od vyučovania voľnom, pestujú veku svojmu primerané zimné i jarné hry a spevy, rozprávajú si poviestky. Prostonárodnia teda poesia a filosofia jak u kolísky, tak hneď tu má svoje ohnište a svojich pestiteľov. Vidz v Zpievankách J. Kollára, Diel II, str. 43—71, tiež v Sborníkoch Matice Slov. jak druhé, tak zvlášte detinské hry a spevy.

V dvanástom roku vychodia deti školu. U evanjelikov vyučované a po prvýraz pripustené bývajú k svätosti oltárnej, čo zodpovedá birmovaniu u katolíkov. Za čím vstupujú už do radov dedinskej chasy. Chasník, kde to ešte vo zvyku, dostáva teraz právo nosiť opasok, aspoň širší a onakvejší remeňdo nohavíc kupuje mu otec. Chasníčkadostáva od materi v dar na jarmočné lebo na slávnosti: krajšie stuhle do vrkoča, kvetavú sukňu či letničku a takúže lebo i hodvábnu, no aspoň polohodvábnu zásteru čiže rúbok; zdárneli odrastá skoro i kožuch alebo z čierneho postavu kynteš, ktorý si varuje až do budúceho vydaja.

Z tejto chasy skoro dorastajú šuhaji, parobci, mládencia dievčence, dievky. Chasník vstupujúci do radu mládencov, povinnen odmeniť sa t. j. dať prepitné svojim rovesníkom a starším parobkom. Potom už s ními mládenčí si, parobčí. Chasníčka prichádzajúca prvýraz na priadky medzi dospelejšie dievčence, vďačí sa ovocím sviežim i sušeným na preslinky, na slinky. – Vo Zvolenskej (Očová, Detva) chasník či šuhaj asi v šestnástom roku deckuje, stáva sa deckým(detským) t. j. odmení sa a prijatý býva do tak zvanej detvyt. j. do spoločnosti mládencov, kde už smie mať frajerku a v kole pasákov sveriť svoj statok na druhého a sám ísť z poľa do dediny na zálety. Dievčence už v trinástom lebo štrnástom roku pokladajú za devojné, za panny, paničky. V dvatsiatom roku a po ňom rácu mládenca za devana, starého parobka; dievku v tom veku snadno už prezvú starou dievkou; bo tieto predošlé vydávaly sa hneď v štrnástom, tam tých ženili v osemnástom roku života. Dnes na to zákony tvrdšie.

Táto k ženbe a vydaju hotujúca sa vrstva mládeže tvorí svoju od iných oddielnu spoločnosť k zábavám, hrám, spievankám, priadkom, tancom a záletom či návštevám mládencov u pannien. Po tunajších dedinách u Vlhu či Blhu (odtial Balog), ale iste temer všade po Slovensku, majú svoje vykázané miesta, kde hneď dievčence samé, hneď mládenci osve, hneď zasa všetci spolu bavia sa. To v Drienčanoch na tak zvanom „stádle,“ u potoka Vlhu, na piesočine, pod vysokými vŕbami a keď tráva nerastie, na dedinskej lúke. Schodia sa zvlášť na jar a pod jaseň v nedeľu večer k zábavám a volajú to večierky, chodiť na večierky. Oblek je pestrejší a malobnejší. Len že zvlášť tu „koľko krajov toľko obyčajov“ a čo vršok prejdeš, to iný kroj nájdeš.

V dolňom Gemeri, kde sami o sebe vravia, že sú hraničiari s Maďarmi, nosia mládenci čierno plstenné, okrúhle klobúčky, s neveľmo širokou, často i docela na hor ohnutou párticou, nad ňouž kolo náhlavku čierna stužka zaprackaná; v lete majú tejž podoby, ale so širšou, často i na dol ovislou párticou, klobúky slamenné; pierkasvieže lebo strojené vídať za ními už zriedka a najviac len v čas svadob; vlasystredne dlhé, do kola ostryhané, nazad začesané; na šiji a napred hrdla sviazané, dolu vislé šatky; biele háby sú jim: košeľa, do roboty z domáceho s užšími, do sviatku z tenkého kupovaného plátna so širokými rukávmi, prikrývajúca driek cele až za pás; kde košela priviazaná je, gätmi, plátenými to nohavkami, siahajúcimi voľač niže kolien; opasky viac nenosia, ale často i pri gätách remeň, raz zaprackaný, as na tri palce široký; prepasujú si na to zásteruz hrubého belasého tkaniva od farbiara v čas robotný a na furmanky, ba táže zástera býva čistotná a nová i v čas sviatočný napred pása; šaty sú: kamizolz čierneho postavu, na prsach gombami alebo šnôrami zapätý; nohavicetiež z takej materie (látky), úzko na nohy priliehajúce až po členky a za sáry čižiem, dosahujúcich hore až pod samé kolená; na pleciach kabanicaz bieleho súkna[1] a nad to v čas zimy i surovicačiže širicaz rovnej látky a často belastým lebo čiernym postavom lemovaná či obrubovaná alebo i kvetisto povyšívaná; miesto čiernych nohavíc nosia iní aj chološnez bieleho súkna; miesto kubaníc tiež vídať na nich kožuchy, dnu vlnou, von kožou brunasto barvenou a kvetisto (ružami a tulipánmi) povyšívanou. – V horňom Gemeri neopustili ešte dávňajší kroj a nosia tedy košele ledva len prse prikrývajúce a nad pásom voľné, bo na pás prichodí opasok remenný, na tri, štyry spiežové, lesklé pracky t. j. až do 20 cm. široký; ba i košeľu pod krkom zapína jim podobná pracka, pri tom na hlavách širáky, to sú so širokou párticou a často s čiernou, nazad vlajúcou stužkou na náhlavku alebo remencom spiežovými gombičkami vykladanom ovinuté klobúky; ďalej kamizol z postavu alebo z kožušiny, kabanica, surovica čiže širica, chološne a krpce s remennymi nad členky ovinutými návlakmi, zriedka čižmy, sú znakmi tohto kroja a nosiva či obleku. Miesto širákov, zvlášť v zime, prikrýva hlavu baranica, kučma, ušitá z grzna (t. j. vyrobená koža s ponahanou na nej vlnou) čierneho barančiatka. – Dolní Gemerčan nosieva v ruke hôľ u vrchu kyjačistú (s hlávkou) alebo i fokoš; horní Gemerci majú radšej valašky a voliari i ovčiari vatrále a posekance či osekance. – Vlasy títo nosia dlhé, nestryhané, voľno poza uši začesané a na tylo i plecia rozpustené. Pierkoza širákom ozdobuje a odznačuje tu parobkov.

Dievky predelia si vlasy na temäni a hladko začesávajú (prihládzajú) ponad sluchy k tylu, kde sviazané sú jim v púteca zapletené do jednoho vrkoča, z nehož visia čím pestrejšie a širšie stuhle, stužkyči päntle, medzi nímiž vynikajú barvy červená, modrá a biela. Ponad čelo až v pútec tesno prilieha niekedy čierny galônikt. j, stužka obyčajne sametová, báršonová. Hlavu zastierajú v lete tenkou plátenou, v zime vlnenou, vždy pestro barvenou šatkou, ktorú poslednejšiu i koberčekomzovú. Šatky tieto umejú rozmanito uväzovať: v lete nazad na tylo, cielom chránenia hlavy i obličaja od slnka; v zime pod bradu, cielom chránenia sa od zimy. Majetnejšie a vo sviatočný čas mávajú i tyto šatky hodvábne, čierne. Nad dlhú, z domáceho dorobku košelicuobliekajú na plece a prse opleckot. j. plátený kabátok na pleciach i rukávoch všelijak povyšívaný a vykrášlený, pri pästi bud sviazaný buď i voľný. Na pás prídu kytle, sukne, kasanice, letničky a jak ješte zovú jich; napred a na vrch toho jedna zásterači rubi rubáš zvaný. V robotný deň je tento oblek z plátna barveného od farbian alebo z lacnejších tkanín, zadovážaných z fabrík. V nedelu a sviatok nesmie chybiet sukňa či kytla biela, na podolku vyšívanáa týmto vyšívaním najnižšie dolu siahajúca: aby vyšívanie videné bolo, bo dievky ľudu samy si to vyšívajú, a trebárs ponad to obliekly by i hodvábny šat i rub bol hodvábny, jak to často býva. Na prsiach nosia prsliakz pláteného i postavného tkaniva, barvy pestrej alebo i čiernej; pres to na hrdle a ces prse za pás previazané väčšie šatky či ručníky, zvlášte v chladných dobách. Za obuv slúža vždy čižmy s volnými, ale dosť vysokými sárami, a to na sviatky čižmy kordovánovét. j. z hladkého a tenkého remeňa. Pisk čižiem je okrúhlistý; ba celý vykroj čižiem u ženských zvláštny, na istú pôvodnost slovenskú poukazujúci. Pred zimou chráni jich, a najmä staršie osoby, randiarkači handiarkat. j. odev od pása až nad členky siahajúci, doma tkaný, tak že do hrubej konopnej priadze a osnovy zatkávajú handričky, zo starých hábov na dlho napárané, nastryhané a nasošívané. Svrchný oblek v zime býva kožuch, nápodobný tomu jaký i mužskí nosia, ale iste kroja pre ženštiny primeranejšieho a pestrejší, kvetistejší na von. Rovne nosia iné kynteš, z vonku postavný, z dnuky kožušinou podšitý a pramovaný. Často majú i len kabátyz postavu lebo z hustejšej vlnenej látky, vždy šnorované a vykrášlené, barvy najviac čiernej.

Jednoduchejšie nosia sa dievky v horňom Gemeri. Na podobný oblek postačujú jim ešte tkanivá doma shotovené alebo z lacnejších pavlnených látok kúpené. Vynikajú tuná zvlášť rubáše či kytle velikými červenými lebo modrými kvetmi na bielom poli barvoné a čižmy červenélebo i žlté. Tu dievky postavujú sa v chráme pred oltár v partách. Partu však smie mať len tá, ktorá už záletníka lebo pýtača dostala.

Podotkneme hneď, že tento odev platí aj pre dospelejších obojeho pohlavia; že vydané nevesty nosia sa často pestrejšie a okazalejšie nežli dievky, až kým majú dietky. Potom už u týchto jako i u otcov dietok nastupuje nosivo vždy jednoduchejšie a menej barevnejšie.

Okolo prameňov Hrona v Gemerskej vídať ešte u mládencov i mužov vlasy do vrkočov zapletené a po skráňach dolu visiace; oblek jedine z domáceho plátna a z bileho súkna i kožušiny. Jednoduchý oblek ženských takže z tohto domáceho a farbiarskeho priemyslu pochodí. Oplecká sú tu najväčšou ozdobou; proti zime nosia sukne a zástery z hrubého kobercového (pokrovec) súkna.

Vo Zvolene a horňom Novohrade, zvlášte okolo vrchov vysokej, divej Poľany, najviac si zakladá šuhaj (detský) a muž v peknom širokom opasku; honosí sa širákom kolo jehož ohlavku pôvodne červený, pozdejšie zamastený remeň gombičkami povybíjaný máva; vlasy zapletá do vrkočov a tieto vrkoče menuje käčkami, kečkami; z käčky často i remence vpletené vysia po sluchoch a napred k prsom; ostryhané vlasy platia tu za znak potrestu pre krádež; košeľa na prsach leda po opasok dosahuje, jej rukávy sú voľné, široké; na gate oblieka len v zime chološne; v lete visí mu voľne na šiju a plece zavesená kabanica zo súkna brunasto lebo čierno barveného, v dáždi a sňahu prikrýva sa takouže širicou; v zime nosia i kožušky a kamizole poprsné, ktoré u mladých čím krajšie povyšívané sú červeným remeňom; na obuv sú krpce, bačkory, s širokými a dlhými, od priehlavku nohy až hore po kolená pookrúcanými návlakmi čiže nadväzky.

Dievky tu ozdobujú si vrkoč najviac červenými stužkami, na stiahnutie jeho u tyla i na voľné visenie z konca; stužkou prepasujú tiež driek na odeve, ktorá jim potom od pása dolu nazad tela voľne vlaje. Oplecká nosia patelátové t. j. z tenkého kupenského plátna, na plecach i na rukávoch až príliš okrášlené šnôrami a inými ozdobami; k čomu prichodí prusliak (lajblík), leda dosahujúci do pása, ale z látky červenej lebo pestrej alebo i z viac látok barvistých a všelijak vvkrášlený; zásterka čierna a biely kynteš, čižmy kordovánové na sviatok, ač ináč tu i ženské vídať v krpčekách. Sukne jejich bývajú zelené so žltým, najviac ale s červeným krajcom či obrubou. V zime majú na to ešte biele kabáty a kožuchy, so zelenými na rakávoch výložkami. Ženy nosia na hlavách uteráče či radšej dlhočizné obrúsky, do nichž hlavu tak sťahujú, že to až obeh krve zastavuje. Staršie nosia z belasého postavu a kožušinou podšité kynteše či zrrovna kožuchy s priamom a striebornými gombíčkami lebo prackami. I tu len devojná smie objaviť sa v parte po čas nedelný a slávnostný.