Читать книгу Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery - Pavol Dobšinský - Страница 4

V jaseni (október a november) a vo fašiangy (január a február) je obvyklá doba svadieb. Radi ženia sa pred dvaďsatým, vydávajú sa už v pätnástom roku. Do r. 1848. mali v tomto úplnú voľnosť; od tých čias konajú si k tomu dovolenie pre ženíchov u vrchnosti. Ked raz umienili rodičia syna oženiť a záletnica jeho jim po vôli, vyšlú do jej domu svoje priateľkine, v Gemeri na prezvedy, v Liptove na priepačky, v Nitre nahovárať. Prezvednice pripovedajú sa do domu dievčaťa: „Tam von zima; či nás prímete?“ Jestliže jim zde reknú: „Oj len príďte dnu; zohrejte sa; vďačne vás prímame“ – hneď klaňajú a vítajú sa srdečne, pousadzované bývajú za stôl a uhostené. Devojná umkla preč a prišlé prezvedujú sa u matky, či ju dá za toho, do takej a takej hospody. Chvály tu znejú zaslúžené i nezaslúžené z úst vohladničiek. Matka zná už, čo má hovoriť; napred vyhovára dcéru, že je ešte mladá, za muž nesúca, že nezvykla ešte ťažko robiť a pd. Často dá jim i prepustné, ale vráti jich z pitvora lebo zo dvora dnu. Konečne privolí a všetko je dobre. Vohľadníčky navráťa sa rozveselené a otvárajúc dvere u rodičov šuhaja, reknú: „Prišli sme vám pripovedať.“ Inde ale s týmto heslom pripovedania prichodia pozdejšie i priateľkine dievčiny. Zriedka stáva sa, by šly na prezvedy do domu, kdeby vopred nebolo tichého o tom usrozumenia; ale predsa prihodí sa i to, že prezvedačky navráťa sa s neprajnou odpoveďou, tu teda reknú domácim šuhaja: „Prišli sme vám odpovedať.“ A rada stojí, kam zase na prezvedy, by mladý nejak neostal bez ženy.

Tento je žačiatok vohľadov, v nichž pokračujú tak, že skoro zatým idú aj „ohnisko obzerať.“ Toto už v početnejšej spoločnosti a s parobkom, ktorý dáva dievčine nejaký dárčok a ona klobúk jeho podperí t. j. dá mu pierko za klobúk. Konečne idú s prstenomči na sdávanku. Za vnišlými do domu dievčaťa, perie chasa uličná staré hrnce do zavrených dvier. Tu už dvaja budúci starejší svadieb prítomní sú. Starejši mladého čiže pýtačvypýta mladuchu dlhou biblickou od Adama Evy započatou rečou; starejší mladuchy čiže oddavačoddá mu ju takže – a premenia jim prstene. Rodičia dievky na to všetko doreknú: „nach stane sa Božia voľa!“ V tento čas oddávajú si dary: mladý dáva obyčajne pekné kordovánové čižmy (tižmy) a šatku na hrdlo; mladá jemu novú tenkú košeľu k sobášu.

Rodičia často i proti vôli mladých takéto pýtačkya sdávankypristroja. Hlavná vec u dietok poslušnosť i pri ženbe a vydaji, – a veď to mladí navyknú na seba. I v skutku zriedkavé sú nepodarené ženby. Poťahom na toto ľud nehovorieva, že ten a ten žení sa, tá a tá vydáva sa; ale hovoria len o jich rodičoch: tí a tí ženia syna, vydávajú dievku (dcéru).

Živý obraz priepačoka vraj pravdivý príbeh podal J. Kalinčák zo Sv. Jána v Liptove. Odpisujem ho rečou ľudu z (písaného) Prostonár. Zábavníka, usporiadovaného Vratislavom Rymavským v Bratislave 1842.

Mať, stará mať a suseda sišly sa spolu. „Ach susedka, ako teplo, ač tak páli; ach, dobre by to bolo“ – pri tom pokývne rukou k ústom a pokračuje: „Viete vy čô, kmotrička? Ten váš Ondrej – zišla by sa mu nevesta; aj vám nejaká pomoc by nezaškodila.“ Oslovená mať šuhaja potrela si rukou po čele: „Hm hm, veru pravdu máte susedka: nuž ale čože, deže?“ – „Hia, veď vy nič neviete! Vidíte, tá Beťkovie Eva, čô na fare slúži, to by – na moj' hriešnu dušu bola nevesta pre vás; takô dievča, ako čoby ho uliau.“ – Mať rozmyslí sa; šetky tri poobliekajú sa pekne a už idú „ve jmeno Božie“ do tých Beťkov na tie priepačky.

„Pán Boh daj dobrý deň, susedka! Ako že sa máte?“ – Pozdravujú sa u Beťkovej. „Ach, nuž len tak ve jmeno Božie prežívame. Ale sadniteže si, odkrojteže si kúštik cblebíčka,“ – rečie Beťková a beží do komory a donesie za hodný krčiažok hrinteho. Lebo jej to susedka tak popod ruku dala vedieť, čô to bude robiť sa; a Pán Boh vie, či sama Beťková nepošopla susedke: nože robte dačo. veď vy to dakedy, keď pôjdete pre oheň,[2] i tak zašamotiť môžete. Susedky napily sa do dobrej vôle. Potom mať začne: „Pani kmotra, viete čô? Ten môj Ondrej, je to hodný šuhaj; aj vaša Evka, je to švárna dievčica; aj mne by zišla sa už pomoc na moje starie dni:“ (a tu začne akoby plakať, ale nie od vody). „Nuž by ste nám mohly tú vašu Evičku za nevestu dať.“ – Beťková trhne sebou a robí sa tak ako čoby ju mau šliak trafiť, – hľadí – a hovorí: „Ach na moj' hriešnu dušu nedám. Ach vidíte u vás to máte ťažkie roboty a ona je slabô, nebožiatko; acli ani počuť o tom, kmotrička.“ – „Ale veru by ste to len mohly urobiť,“ prorečie susedka. – „Ach na moj' hriešnu dušu z toho nebude nišť!“ Beťková povie n mať (šuhaja) na to: „Nuž či dáte či nedáte? Povedzte odrazu.“ – Beťková: „Ach veru nedám; ach jaj, čoby to tam!“ – Mať: „Nuž keď je tak, šak môj Ondrej môže oženiť sa aj desať raz.“ – Betková: „Nuž, šak aj moja Eva môže mať na každý prst desať, len by kcela.“ – Mať: „Aj môj Ondrej je nie horší, veď za tým dievky len tak lipnú. A keď nedáte, majte sa zdravy!“ – Susedky odchodia a keď sú už pred jedno tretím domom, Beťková na ne zavolá, ony vráťa sa, a mať hovorí: „Nuž kmotrička, rozmyslely ste sa už?“ – Beťková: „Ach veru nie; ale mohly by sme ešte to hriato dopiť.“ – Pily. – Mať povie: „Teda z nás ništ nebude?“ – „Ach veru ništ!“ – „No tedy mávajte sa zdravy!“ – „S Pánom Bohom!“ – A keď susedky boly asi pred tretím domom, zavolala jich Beťková zasa. „No, či ste rozmyslely sa už?“ – „Ach nuž ako Božia vôľa!“ A pritom začne Beťková plakať a susedka teší hu, že to tak musí byť a Beťková dokladá: „Ach, nuž keď mi je to len tak ľúto!“ – Potom ešte raz zohrialy si hriateho s mädom, usmažily chlebíčka a potrely sadlom, – a iba večer odišly uradované susedky domov.

Ondrej nevedeu o ničom. Iba keď pozde večer prišieu z hory; mať zaobchádza ho zo šetkých strán, až mu povie: „Ondrejko, budeme mať svadbu.“ – „Nuž akú?“ – „Vieš čô, syn môj; budeme ťa ženiť.“ – „Nuž a kohože si budem brať?“ – „Nuž vieš, syn môj, to Beťkovča.“ – „Hach, na môj' hriešnu dušu, ja to nekcem; nuž ale takú pľuhu?!“ – „Ba na môj' hriešnu dušu, musíš si hu ty ziať; veď som ja vari ta ako dáky blázon nechodila!“ Ale Ondrej ani počuť nekceu, hnevau sa i kričau: „Kcely by ste mi dáku húžvu na hrdlo obesiť; ale ja, na môj' dušu, takú zaškriatanú, umúčenú opicu nekcem!“ – „Hia, syn môj, veď to nie tú, čo vo mlyne, ale čo na fare slúži.“ – „Hia, to je inšô! Ale veď ešte ani neshováral som sa s ňou?!“ – „No no, pôjdeš teraz do Beťkov; tam bude aj ona; len obleč sa do novej kabanice, aj nový klobúk si vezmi.“ – Ondrej umyu, učesau, poobliekau sa pekne a išieu už sám na tie vohľady.

Celý uraduvaný letí až hen po pounoci Ondrej po dedine. I zaklepá doma na oblok a zavolá: „Mamo, už je šetko dobre!“ – I veru hneď potom ohlašuvau a sobášiu ich kňaz.