Читать книгу Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery - Pavol Dobšinský - Страница 7

V utorok ráno zase je všetko na nohách: domáci a kuchárky stroja raňajšie užitie: pálené, slivovicu, víno, koláče i mäso; hudci (obyčajne to cigáni) pretreli oči a zavrešťali, zadúdali; zváči liecu po dedine budiť a svádzať na svadbu; prichádzajúcich víta starejší, sediaci za vrch stola a ponúka páleným i koláčmi. Stroja však tu mladého, tam mladú k svätému sobášu.

Mladý oblieka sa sviatočne, zvlášte do bielej darovanej košele; berie kabanicu lebo širicu, lebo kožuch lebo mentiek šnurovaný a nadovšetko nový podperený klobúk. V Nitranskej: kožuch lalokový, vyšnorované nohavice, pás rozličnej barvy za remeň zapásaný a jako zásteru napred tela rozpustený, čižmy kozlové jako sklo blištiace sa. Opasok, kde ešte vo zvyku, chýbeť nesmie. Niekde dlhú palicu (hôľ), niekde valašku abo fokoš vezme do ruky a nepopúšťa v tento deň ani za stolom, leda pod hodinou sobášenia sveruje družbovi na krátičkú opateru. Prítomný starejší vynaúča ho, jak má držať sa pri pýtaní nevesty i pri sobáši a pomodlí sa s ním raňajšiu modlitbu. Takto pristrojenému prajú svadobníci šťastie a čo onakvejšieho obdivujú a chváľa medzi sebou.

Mladústrojí v komôrke jej staršia svadbica čiže rúšnica čiže široká, spolu s družiciami, vyspevujúcimi o ozdobách pannenských, ktorými mladá krášli sa teraz k sobášu. Vlasy začešú jej do hladka, sviažu do pútca, zapletú vrkoč a doňho čo najkrajšie stuhle; na hlavu vložia pártu alebo veniec, buď sviežy rozmajrínový a na lístkoch pozlátený, buď strojený v barvách zelených a bielych; v obleku vyniká oplecko s rukávami z priezračného tkaniva, kytla na podolku vyšívaná, šat (rubáš) na drieku kvetavý alebo to z modrého to z čierneho hodbábu, na ňomž prepásaný rub (zástera) podobnej látky a barvy; čo svrchný odev v zime je kožuch lebo kynteš; na nohách čierne kordovánové alebo červené karmažínové čižmy (tižmy). V Nitre zapletajú mladej dva vrkoče nazad tyla, každý vo štvoro pletený, v ňom ruže a stužky; obliekajú rukávce tenké, na pleciach zlatohlavom t. j. zlátistymi šnúrkami a čipkami vyšívané, zlatý obojok na šiju, na driek kasanicu vyšívanú červeným harasom, kožuch lalokový; čižmy sú kozlové. Keď nevesta pristrojená, starejší príde pomodliť sa s ňou; ostatní ju vítajú a pozdravujú.

Lež zde postavil sa už družba, poslaní z domu mladého, opýtať sa či hotoví sú prijať venčiarov čiže pýtačov, ktorí majú vypýtať mladú k svätému sobášu. Pripovedal sa rytmou (veršami) abo i len hladkou rečou a odchodí s pekným pozdravením, by páni pytači prišli. Pýtač tedy či starejší u ženícha ustrojí sprievod: napred kráča sám vážne s mladým a s družbom, ktorýže nesie hneď v dar pre pána tatíka pletenec (mrváň okrúhly, ako slnce veliký) a jazyk hovädzí abo pečeňu v koši na konci valašky lebo fokoša zavesenom; za týmito ide celý rad pýtačov a pýtačick, hudci vyhrávajú a melie sa kopa detí i dedinčanov. Príduc k domu mladej, najdú dvere zaprené; nadbe vprosiť sa jim dnu, že s dobrým kresťanským úmyslom prichodia. Vpustení súc, pozdravia sa a pýtač dlhou biblickou rečou (tak asi z príkladu mladého Tobiáša, uchádzajúceho sa o dcéru Raguelovu) pýta mladuchu k sv. sobášu, ktorá za ten čas v komore uzavretá plače. Oddavač čiže starejší mladuchin oddá mu neprítomnú takže biblickými rečmi. Tu čo smelšie družice, z počtu nahrnuvších sa sem, predvodia jim najprv mladé dievčence, potom i staré baby, hovoriac: „Tu si ju máte, vašu nádobnú mladuchu; či priznáte sa jej?“ Pýtači nepriznávajú sa a žiadajú za každým tú opravdivú. Konečne nádobno mladuche ostýchavej a so sklopenýma očima postaviť sa pred starejších a oddavač oddá ju pýtačovi a s ním prišlej družine, by si ju mohli viesť k sobášu.

Za mladou doniesli sem z komory venečníkt. j. dary, ktoré sama mladá a jej družice rozdávajú medzi prítomných, počnúc od starejších, až komu len dojde sa zo zásoby. Totiž venčektuho uvitý položia na tanieri na stôl, aby jako je tento v okrúhlosti, tak nebola láska roztržená medzi mladými až do smrti; perečkározdávajú, jako znak pannenskej čistoty, by ženích znal, že pojíma si mladuchu poctivú; uteráky i šatky, na znamenie, že budúcne manžel v práci unavený bude mať čím utierať si pot tváre z jej pomoci a práce, – uteráky tieto prepasujú mužským z pravého pleca popod ľavé rameno; koláčea to okrúhle pletence i perace a kúchne, tieto poslednie i lekvárom slivkovým lebo brindzou lebo i tvarohom natrené a podkovy či kvaky makové, by títo príchodzí z ďalekej krajiny nezhynuli hladom na ceste a hneď poznali úžitky práce rukú mladuchiných. Domáci tedy i usadia prišlých za stoly a uhostia jich na krátce. – Toto volajú vencom, venčením; a tých, ktorí idú teraz pre mladú ovenčenú a ktorým i ona veniec a pierka darúva, volajú venčiarmi.

Vyšlú k farárovi poslov, či už môžu pristúpiť k sv. sobášu. Dostanúc žiadanú prípoveď, dajú si zazvoniť a už hrnú sa ku kostolu. Napred idú oba starejší s mladým a s družbom, otočení mužskými z oboch domov a sprevádzaní hudbou domu ženícha. Za týmito vedú družice so širokou mladuchu, v sprievode ženských z oboch domov a pri hudbe jej domu. Diváci nakopia sa kolo nich; hudba, spev ženštín a strelba mužských z bambitiek a starých deravých kľúčov ožíva sa v šír i diaľ. Svadobníci kuľače a brcoláky či krčiažky s nápojom, svadobnice nesú sebou pod pazuchami koláče; núkajú po uliciach a popod steny domov vyšlých na diváky a deťom hádžu koláče „na ruvačky mačky“ t. j. by chytaly si. Pozdeľač kostola zaostanú hudci a čo kriklavejší, druhí svatovia prihrnú sa až pred kostolné dvere.

Starejší s družbom vnídu do fary, oddajú jazyk i mrváň, vymenia kľúč kostolný za niekoľko krajciarov, niekde mendíkom, niekde kantorovi, niekde zrovna kostolnej pokladničke prináležajúcich. Všetci vstupujú do otvoreného chrámu, kremä poniektoré svatky (svadobnice) a družice ostaly vonku alebo utiahly sa za uhol chrámu – i s mladou. Čože tu deje sa? Sem prichodí družba, aby vymenil si mladú od družíc. Jednačka stojí dlhá od sto zlatých až na niekolko tých strieborných lebo medených a jablčiek a orieškov; tamtie má družba vo vrecku, tieto u niektorej svatky nachystané. Vymenenú od družíc vedie pred oltár; privedie a postaví k nej i ženícha. Za nimi došlé družice stanú si v polkolo popred oltár.

Po sobáši prijmú mladuchu zase družice a svatky medzi seba, mladý ide k sboru starejších a svatov (svadobníkov, svadbäníkov), a v jakom poriadku a s jakým hlukom prišli, tak aj odídu od sobáša, len že ide každá svadba do svojho svadobného domu, t. j. ženíchoví svatovia i svatky so ženíchom do jeho, nevestiní ale do jej domu. Trocha pobavia sa i tu i tam – a rozídu sa po svojich domácich prácach až do predvečera.

Večerom znovu schodia sa, ba nedochodiacich svolávujú a svodia zase zváči do oboch domov. Zváči títo nikdy neidú prázdni, ale s koláčmi a nápojom; ponúkajú z toho po ceste postretnutých a kde do domu prídu, takých, čo niesú pozvaní na svadbu, aby len každému došlo sa z toho, čo svadobný otec či hospodár pripravil. V takýto čas počastovali by ti celý svet.

V dome mladého stroja sa pre mladú. Dajú zapriahať i do viac vozov; prvý voz, pre mladú, býva štvorspražný; majetnejší ženíchovia a družbovia krem toho osedlajú si kone. Dostanúc náveštie z domu mladej, že tam už hotoví sú prijať jich, posadajú na vozy, pred nimiž jazdí ženích a družba a kolo nichž hrnú sa pozvaní i nepozvaní pechúri (pešiaci). Idú zase s hudbou, spevom a strelbou. Najdú i teraz dvere zaprené, až by vpýtali sa dnu, čo prichádzajúci z ďalekej krajiny a ač hlučne, však s dobrým úmyslom. Vpustení dnu pripovedajú sa rečou svojho starejšieho a tu domáci starejší uvíta jich; starejšieho, ženícha a družbu usadzuje najbližšie k sebe; ostatních došlých pousadzujú za prikryté stoly domáci a zváči, dľa pohlavia i veku hosťov. Stoly sú už prikryté a obťažené nápojom i koláčmi. Domáci starejší ponúka a podáva na všetky strany príchodzím, by len hladom a smädom nezhynuli na tejto ceste z ďalekej krajiny. Mladuchu dovedú z komory, zase tým spôsobom jako dialo sa to, keď ju pýtali k sobášu; a usadia ju teraz medzi ženícha a družbu.

Hudci postavili sa tiež pred stôl. Napred starejším, ženíchovi, mladuche a družbovi, potom každému, jak do radu sedia, vyhrajú tú nótu, ktorú jim teraz predspieva a rozkáže si[3]. Za to hodí jim na predložený tanier peniaze a zazdravkajúc súsediacim vypije pohár vína lebo sklenku páleného. Ženské si tiež dajú vyhrávať, ač pripíjať nepripíjajú; a za ostýchavú mladuchu prespieva obyčajne družba primeranú pieseňku, za ktorú ona odmení sa hudcom. Na konci stola sedávajú však čo veselší mladí muži. Títo začnú sa teraz pretekávať pri týchto svojich nótach či pieseňkach. Jedon takú, druhý onakvú začne spievať hudcom; hudci hneď tú, hneď onú hrajú, jako kto prv pousiloval sa hodiť na tanier peniaz pre nich. Konečne zvíťazí nápev i spev toho, kto najviac „mece na tanier“; to často na žart a rozveselenie prítomných, vždy „na žatvu“ pre hudcov. Hudci pri svadbách, aspoň v okolí Drienčan, aj ďalej len z toho žnú, t. j. platení sú, čo jim svadobníci „do husiel namecú,“ t. j. tanečníci vskutku dnu do „starej Barbory,“ t. j. do bassy hádžu peniaze, kedykoľvek začínajú tancovať a rozkazujú si hrať.

Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky (svetáre) – ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietnikov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženie sviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i teraz i žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole. A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiu cnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Lebo veru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak ho Pán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.

Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tovaryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku s mládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšie spievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremeny na koni, len z koprivy koreny – a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa. Mladá, mladý i družba odmieňajú sa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimi tak naplnený bol, žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.

Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom a poriadkom jak sme to už pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajú znovu; bo už aj rúcho nevestino – periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené[4] – na vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde i stužkami, a pouväzovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na rohy, kde totiž – nemajúc kone – zvlášte pre rúcho prišli na voloch.

Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi takto stereotypné veršíky:

Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.

Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.

Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):

Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej nalezajú sa.

Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.

Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od neho prijíma ju pohoničdo prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s dovezenou mladuchou jemu výlučne náleží, prečo aj za pohoničov k dovozu mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a muži lebo mládenci švarní, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari, až by usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do konca výš podotknutého častovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňou mladý alebo i družba.

Podotknúť treba, že tance započínajú sami mužskí, a len keď takto pokrepčili si, pojímajú k sebe i tanečnice. Tancujú i pri svadbách tance rozličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec,“ ktorý rovná sa maďarskému čardášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchy ručníkový tanec, ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký ručníklebo obrúsok, na jehož kraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje ručník i sviece do kola, zatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej, ona z druhej strany – a pobozkajú sa; on hodí k svetáru peniaz pre hudcov. Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľa ľúbosti po tanečnici a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keď najme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme.“

Mladuchu však na túto noc idú „ukladať,“ trebárs by to i dosť pozde vypadlo. Široká a družice posadia mladú v komore na stolec; družba peknou rytmou požiada ju, by dala si zosňať pártu i veniec. Pártu zosňatú odkladá mladucha „pre detné deti;“ bo nebodaj už jej dedová sobášená bola v nej a majú byť ešte snaď sestry, snaď až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje sa s ňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim spevom. Veniec mladuchin a kvety z nebo niekde delia medzi seba družba i družice; čo patrí medzi najvzácnejšie dary za družbovanie i družičenie. Potom privedie starejší ženícha do komory a pomodlí sa s nimi večerniu modlitbu. S tým ukončujú sa obyčaje tohoto dňa.[5]