Читать книгу Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery - Pavol Dobšinský - Страница 8

V stredu ráno staršia svadbica (svatka, rúšnica, široká) neide viac s družiciami, ale už s vydatými ženskými – s nevestami – do komory ku mladej. Posadia ju zase na osudný stolec a podstrihnú jej vlasy, príhodne k tomu, by dali začesať a sviazať sa nazad nad tylo v kont či kontík, naňže založia a pripevnia jej čepiec, od vlastnej lebo krstnej matky lebo od najbližšej pokrevnej k tomu podarovaný, iste čo hrdší, vždy ale hlavne v bielych barvách shotovený. Oblečú ju do šiat, jaké popri sobášnych čo krajšie sebou priviezla. Na to zavolajú družbu, ktorý takto zavitúmladuchu vedie do izby pred celú už shromaždenú svadbu a pripovedá i predstavuje ju asi takto:

„Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol, i tejto poctivej osobe rozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť mohol. Predsa ale od úkladov tohoto nepriatela Bôh mocný ju oslobodil, tak, že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila v bielu túto ozdobu na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, aby ste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili.“ – „Hudci hrajte!“

Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj druhí svadobníci či svadbäníci či svadbiari čiže svatovia, kde jak toto slovo vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno iné povolanie, jako „užiť fruštik“ a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.

Staršia svadbica ale i s tými ženami, čo zavily, zavíjaly, čepčily, začepčilymladú nevestu, vedú túto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na vádzku, na úvoddo kostola. Družba ide s ními, bo nesie zase na valaške kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomu mladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala ním. Vádky, nie všade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na povinnosti manželky, a z modlitieb i požehnania kňazského; tiež ale vedú prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kole svojom zavedú ju i nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici a na stienkach popod obloky shrknutých.

Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu vlastních rodičov mladej nevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená. Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a pri hudbe, na čele majúc starejšieho a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom dome u mladoženícha postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej drží v jednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom bližší, tak ďalší pokrevní, príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú, jim a položia donesený peňažný dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatých obsahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší peniaz. Toto je „idenie na dom“; toto sú „dary na dom.“ Všetko zaberie si nevesta a hospodári si samostatne s tým, čo jej takto „naskladali na dom.“ Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začasto vypomáha žena mužovi z tohto „svojho“; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokami alebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty v tomto výpomoc istá, ba veno hotové.

Po oddaných daroch bývajú príchodzí svätovia uhostení, a tanec i zábava ukončí deň.