Читать книгу Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery - Pavol Dobšinský - Страница 5

Po vohľadoch a pýtačkách či prstenkoch čiže sdávankách sú mladoženísi vo vere, sverení, srukovaní, dovedna sdaní, sprstenkovaní. Otcovia alebo najbližší pokrevní z oboch strán idú na faru k pánu tatíkovi za ohlášky. Ohlasovať dávajú sa verejne v chráme z kancľa, čo poctivímládenci abo teda vdovci a čo poctivépanny abo teda vdovy; beda tomu, ktoby bol prehrešil sa proti šiestemu, ten a tá ohlasovaní budú len čo úctivíalebo opatrní.

Po čas ohlášok mládenci a panny chodia k pánu tatikoví na faru: na katechismust. j. k náboženskému vynaučovaniu a napomínaniu vzhľadom k povinnostiam manželstva. Vďačia sa tu mládenci vínom, panny koláčmi, ktoré v dome týždňom prv začínajú piecť, by k svadbe dostačovala zásoba. Mladý pár povinný ísť do chrámu k ohláškam a to dľa zvyku šuhaj so sobášnym pierkom za klobúkom, dievčina v párte alebo už v sobášnom venci: toto zvlášte pri tretej ohláške.

Ak je mladucha chudobná, služobná a najme sirota, chodí teraz pýtať si na poctivú krásu. Ide po rodinných, známych a majetných v spoločnosti svojej krstnej matky abo druhej bližnej ženštiny a táto pýta: „Moji milí pánovia, neopúštajte túto poctivú krásu, ktorá umienila si vstúpiť v stav manželský.“ Vyzpytujú sa jej: koho si berie? či poctivého a robotného? I dávajú jej do daru obylie, múku, plátno, peria, peniaze a čo. Zvyk to zaznačený z Liptova; v Gemeri ho nemáme; nahradzuje ho idenie na dom, o čom nižej. Poctivá a pracovitá však nikda nemá čo obávať sa, by pre chudobu ostala bez svadby a vena.

Rodičovia oboch stránok opatrili si už družbov a zváčov. Títo, čo mládenci za klobúkom, čo ženáči na prsach podperenía s hoľou lebo valaškou v ruke, chodia rodinu a priateľov zvať na svadbu; chodia v dobrý ešte čas, by priatelia s darmi prihotoviť sa mohli. Odriekajú pri tomto volaní na svadbu isté rytmy a znajú rečniť, že tomu a tomu hospodárovi Pán Boh dal syna (dievku) a pomohol vychovať ho (ju) až posial, kde mu (jej) svadbu strojí; a že túto vec sám ani začínať ani dokonať nechce a majúc z požehnania Božieho dostatok, prosí priateľov, by prišli s nim veseliť sa, zdraví to stroviť, a túto od Hospodina pošlú vec i začať i dokonať.

Dievčence na svadbu pozvané, chodia tiež „ volať vo družice“ t. j. chodia po domoch priateľských, pripovedujúc sa: „prišly sme vás volať vo družice.“ Domáca gazdinka rozumie tomu a podaruje jich hruškami, jablkami, orechmi, lieskovcami a čím iným. To si ony odkladajú k budúcim vzyčajným podarúnkom pri svadbe a k pohosteniu sebe i svadobníkov. Vďačne prijímajú aj kvieťa, v zime z črepov za oblokmi držaných na svadobné pierka, voňačky.