Читать книгу Výbor z lyriky - Andrej Sládkovič - Страница 2

Na Sitna vrcholci dumná visí skala,

tam večne sedí samota trúchlivá,

tam si sedela, tam horko plakala

mať moja, mati biedna, žalostivá.

Šanuj sĺz mojich horké spomenutie,

ušetri bôľne duše mojej hnutie!

Storočných bôľov obraz to tam sedí,

tak biedny je nie obraz samej biedy;

sedela v závoj čierny zahalená,

žialila ťažkým žiaľom rozžialená:

„Synovia moji, nevďační synovia,

Slávie, matky svojej, viac neznajú!

Skalám žalujem, zlý svet sa mi smeje:

Vystúpte, skál tých pravekí duchovia,

snáď vám sa pohnúť odrodilci dajú,

a moje znovu ožijú nádeje!“

Ja som jej syn, je ona mati moja —

Ó, ake boje v duši mojej stoja! —

No čo stá bojov nado mnou zahučia,

ja s celou dušou padnem v jej náručia!

Ó, neplač, mati, mati naša drahá!

Zájde ten mrak, čo tvoje srdce kryje,

pre deti tvoje príde doba blahá.

Málokto je tvoj, ale každý verný,

čo svedomie si zradou nezačierni;

nejedno srdce ešte k tebe bije,

odhodlanosť je, čo ťa vyslobodí,

táto nádeju — nádeja čin splodí

a činom slávnym rod tvoj zas ožije! —

I neplač teda, mati naša drahá,

zájde ten mrak, čo tvoje slnce kryje,

a tebe, tvojím príde doba blahá!