Читать книгу Výbor z lyriky - Andrej Sládkovič - Страница 8

Búrlivé vlny o breh plieskajú,

jak by svet chcely zaplaviť:

Či sa pokoju mdlému rúhajú?

Či moc chcú slávnu objaviť? —

Ony sa búria! — A junák mladý

vešteckým okom do hlbín hľadí

na ich tajomné pohnutie.

A nad morom sa nesie, rozvieva,

hlasom v bralistých krajoch zaznieva

velebné jeho nadchnutie:

Odkry sa. odkry, prosím ťa, tmavá

nových dňov mojich zástera!

Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva

moja v svet a v Boha viera!

Nádeje moje, ako kryštály,

čo ruky božie nebom rozsialy,

do duše mojej blýskajú:

ale kto vývod zo sĺz nešťastných

vydá, čo z očú mladých a jasných

na hrob nádeje padajú? —

Hoj, duša mladá, v centre sa večnom

usaď túžením cheruba!

Zastane ten na hrade bezpečnom,

kto sa k božskosti prerúba!

Hoci zákon ten, čo svetmi krúti,

veselosť tvoju krížom zarmúti,

ty znaj nepoznať nehody!

Nech ti je svätá myšlienky sláva,

ostatné slávy, čo svet podáva,

sú tieto svojhlavé vody! —

Ha! jak sa k nebu hádže vlnami

divý syn tento prírody!

Ale ťarcha tá s jeho vodami

vždy ho nazpät o zem hodí:

tak teba, moja biedna otčina,

ku zemskej hrude živel zaklína,

čo sám nezná sa zvelebiť;

ale musíš sa cez biedy, hroby

z nešťastia svojho, slabosti, mdloby

na slnce života prebiť!

Ako ty, more, v národov rade

rod môj sa šíre rozkladá,

ako ty, v mojom plamennom hlade,

okúsiť voľnosti žiada!

Ako ty, more, v svojich hlbinách,

poklady kryje v svojich rodinách

a svetu ich neodkryje;

ako ty, more, v divej ľútosti,

vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti,

on do pŕs vlastných sa bije!

Ako ty, more, on je mohutný,

a predsa ako ty, slabý!

Ako ty, more, on je ozrutný,

jak ty, v stenaní pochabý!

No, jak ty, more, v silných orkánoch,

v svojich nesmiernych vodných balvanoch

vyváraš hrozný tento šum:

tak ľud môj v dutí silných orkánov,

pod ťarchou tisíc ráz oplakanou

objaví svetu svoj rozum!