Читать книгу Výbor z lyriky - Andrej Sládkovič - Страница 4

Už slnce za hory pozlátené padá

a sen sladký pokoj prírode podáva;

s mladým sa večerom hrá dolinka mladá

a zora milý blesk láskave uspáva:

Cítim to, sladko mi doba táto hovie,

ale čo to za slasť? ktože mi odpovie?

A tichá noc mrakom svety naše kryje

a svetlá čarovné jasným nebom seje;

zrak môj sa do bleskov nebeských zavije

a celým sa srdcom sladký cit rozleje:

Hľadím, že snáď blesk ten na to mi odpovie,

čo v ňom oko moje teší? ktože ho vie?

Nad horou strašná vylietla čierňava,

hrmí, hromy bijú, blýska sa a leje,

utíchne; — od hory k druhej hore vstáva

dúha a slnce sa milé zas usmeje:

Oko moje v slze radostnej sa topí,

ale čo za radosť to? kto ju pochopí?

Pod lipou si pekná mladucha sedela,

spievala ľúbezne a vienočky vila,

tvár sa jej pod ružou červenou belela

a v oku sa hviezda ranná roziskrila:

V jej krásach sladko sa oko moje baví,

ale krásu tých krás ktože mi vyjaví?