Читать книгу Výbor z lyriky - Andrej Sládkovič - Страница 7

Čo to za slza v slovenskom oku?

Čo tá pred Bohom žaloba?

Hádam súdená v časov potoku

rodinám našim poroba? —

Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,

zamĺkla pieseň veselá,

kviľba sa, ako hučanie zvona,

nad rodom celým prestrela.

Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň

o zlobe vrahov národa;

ale nežiada kliatbu a tieseň

duchov slovenských sloboda.

Spieval bych sväté otčiny žiale;

lež načo slabé kvílenie?

Keď spráchnivejú synov koštiale,

duch dá otčine spasenie. —

Či mám dať strunám svojho varyta

mátožných strachov trasenie?

Či radosť hlásiť, že nám už svitá

po tmách storočných vzkriesenie?

Či mám cit v túžbe prázdnej zanoriť,

čo sama sebou umiera? —

Nie, bratia! našu slávu utvoriť musí rozumnosť a viera.

Čo sa ľakáte zlata štrngotu

v truhliciach zradcov národa?

Či sa cvendžania mečov a hrotu

ľakala otcov sloboda?

Čo má so zlatom veľkosť svedomia?

Čo ľúbosť k rodu s panštinou?

V lone veľkosti sily sa lomia,

s trpkou moc rastie hodinou.

Nech si má sok náš kus týchto časov,

daných mu, by mal čo stratiť;

čo nám má slávnou zostať okrasou,

dvojne nám musí navrátiť:

„Veríte v Boha, i vo mňa verte!“

tak hlasom ľudským Boh volá;

len si poklady ducha zoberte,

duch mocný peklu odolá. —

Nekvitne veru národov sláva

z násilia, kriku, hmotnosti;

národ z národa svojho povstáva,

večné rodí sa z vecnosti.

Čo vzniklo ako blesk meteora,

tomu smrť určia hodiny;

pomaly vstáva z dejinstva mora

mohutný život vidiny. —

S nadšením pekným spieva hlas Kóny

o divnom štíte Fingala:

Slovanských bardov posvätné tóny

budú myšlienky pochvala.

Voľnosť hľadaly zapadlé doby,

voľnosť tá bila národy;

ale v Slovanstve z temníc poroby

svitne deň ducha slobody.

Svet, čo vo vekoch minulých zhasol,

choval sebectva nádoby;

ale zásada slovanských časov

zaprenie vlastnej osoby:

vlastenec verný sám seba zruší

a žije vlasti jedine,

otčinu nájde vo svojej duši

a dušu svoju v otčine.

Čo to za slza v slovenskom oku?

Čo tá pred Bohom žaloba?

Či snáď vlasť naša v svojom pokroku

je Danaidok nádoba?

Či snáď víťazstvo chceme bez boja?

Či žať prv, než by sme siali?

Či chceme pokoj bez nepokoja?

Či bez zásluhy pochvaly?

Pravda je u nás poklad jediný,

duch pravdy hradba storaká;

žiadny surovec ľúbosť dediny

nevymkne z prsú Slováka.

Bratia! keď máme ľúbosť a vieru,

v božskosti pravdy nádeju:

strhneme slepcom s očí zásteru,

v svetle slzy ich zalejú.