Читать книгу Výbor z lyriky - Andrej Sládkovič - Страница 3

Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,

rieka moja, milý môj Hron!

Mŕtve hovoria iným folianty,

mne tvojho toku šumný tón:

žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,

i zmena žiada sa rozmanitá

ľudskému časov synovi;

tvoje vlny sú obrazy vekov -

a prúd tvoj jak by naveky tiekol,

svet nový, nový a nový.

Keď prudké svoje zamútiš vody,

cit sa a duch môj zarmúti;

v tajomstvách kalných žijú národy,

pekné duše osud múti;

ale zo stokov tvojich výborných

blbocú vlahy vlniek strieborných

ako kopy hravých detí:

a tie očistia zas tvoje toky,

keď si vykonáš úkol vysoký,

úkol: smyť svet svoj zo smetí.

So strán slovenských vetry zaduly,

ale rieka tečie ďalej;

uhly spraštaly: rieku okuly

ľady zimy osiralej;

už nevalia sa tie moje vody,

už zviazané sú krídla slobody

tých letných vĺn môjho Hrona:

hlasy mi jeho umĺkli razom,

ako keď sviaže smutným povrazom

Veľký piatok srdce zvona.

Ale pod ľadmi žije syn Hole,

nevidí svet, čo on robí,

a pyšné brehov jeho topole

tešia sa z jeho poroby.

Až blyskne slnce a prasknú ľady

a šum rieky sa zas omladí

a vlny slobodne hrajú:

s hukom víťazným ramená jeho

zlomky pút svojich k mora Čierneho

vodám prudko unášajú.

Rieka sa hadím krížením točí

a valný tok o breh bije,

prekážky svoje mocne nivočí,

násilné boky podmyje:

ona sa nízkou vinie dolinou

a s vysokou si pohráva hlinou

a doľ ju melie, šuchorí,

a vypnuté tam na nízkom poli

na zrutnú výšku pyšné topoli

strhne, zatopí, zamorí.

Nech piesne cudzie trúba sprevádza,

alebo struny trasenie,

alebo to, čo z píšťal vychádza

vlniek veterných vlnenie:

na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny

spievať ja budem v tie violíny

šumu tvojho, slovenský Hron!

A keď zabúria z pŕs mojich žiale,

nech sa ozýva od skale k skale

búrnych tvojich vôd barytón.