Читать книгу Skríženie S Nibiru - Danilo Clementoni - Страница 11

Dve zvláštne osoby, ešte stále oblečené ako beduíni, práve vošli do svojej skrýše v meste, keď ich pozornosť upútal slabý prerušovaný zvuk z laptopu, ktorý ostal zapnutý na stole v obývačke.

„Kto to je, dočerta?“ opýtal sa podráždene chudý.

Tlsťoch, čím ďalej, tým viac krívajúci, sa priblížil k počítaču, a po zadaní komplikovaného hesla, povedal „Je to správa zo základne.“

„Budú chcieť poznať výsledky operácie.“

„Daj mi sekundu, aby som to dekodifikoval.“

Na obrazovke sa najprv zjavili nezrozumiteľné znaky, potom, po zadaní kombinácie kódov sa začala pomaly zobrazovať správa.

Generál bol zajatý a odvedený na leteckú základňu Camp Adder. Vyžaduje sa operácia na okamžité vyslobodenie.

„Do riti,“ zvolal tlsťoch, „už sa to dozvedeli!“

„Do hája, ako to dokázali?!“

„Nuž, určite majú priame kanály. Tým nič neunikne.“

„A podľa nich, čo by sme tak asi mali urobiť?“

„Čo ja viem? Tu hovoria iba to, že ho máme ísť vyslobodiť.“

„Takí dolámaní, ako sme teraz? No, ja to teda nevidím veľmi ružovo.“

Chudý a vysoký si pritiahol stoličku, otočil ju o deväťdesiat stupňov a jojkajúc a vzdychajúc sa sťažka posadil. „No, už len to nám chýbalo.“

Oprel si jeden lakeť o hladkú dosku a zahľadel sa z okna, ktoré bolo pred ním. Všimol si, že sklá boli dosť špinavé a že na tom pravom bola prasklina ťahajúca sa po takmer celej jeho dĺžke.

Naraz sa pozrel na svojho kamaráta a s úškrnom povedal: „Dostal som nápad.“

„Vedel som to, už poznám ten pohľad.“

„Choď po lekárničku, nech sa ti pozriem na tú hrču, čo máš na hlave.“

„Aby som pravdu povedal, viac sa obávam o zápästie. Dúfam, že nie je zlomené.“

„Neboj sa, napravím ti ho. Za mlada som chcel byť veterinárom.“

Ani nie po hodine a po obrovských dávkach analgetík a po tube hojivých mastí boli dvaja spolubojovníci ako vymenení.

Chudý sa na seba pozeral do zrkadla zaveseného na stene pri vchodových dverách a poznamenal: „Teraz môžeme pokračovať,“ a vošiel do spálne. O chvíľu z nej vyšiel a v rukách držal dve dokonale vyžehlené americké vojenské uniformy.

„A tie si kde zobral?“ opýtal sa udivený tlsťoch.

„Sú súčasťou núdzovej výbavy, ktorú mám so sebou. Nikdy nevieš, čo sa môže stať.“

„Ty si úplný blázon,“ komentoval to tlsťoch, krútiac hlavou. „A čo s nimi budeme robiť?“

„Tu je plán,“ odpovedal spokojne chudý a pohodil druhovi uniformu veľkosti XXL. „Ty budeš generál Richard Wright, šéf super tajnej vládnej agentúry, o ktorej nikto nesmie nič vedieť.“

„Jasné, je predsa super tajná. A ty?“

„Ja budem tvoja pravá ruka. Plukovník Oliver Morris. K vašim službám, pane.“

„Takže som tvoj nadriadený. Až teraz sa mi to naozaj veľmi páči.“

„Len si nezvykaj, jasné?“ odpovedal chudý so zdvihnutým ukazovákom. „A toto sú naše dokumenty s príslušnými služobnými preukazmi.“

„Uf. Vyzerajú fakt ako pravé.“

„A to ešte nie je všetko, kamarát,“ a ukázal mu hlavičkový papier podpísaný priamo plukovníkom Jackom Hudsonom. „Toto je oficiálna žiadosť o prevzatie väzňa za účelom jeho premiestnenia na „bezpečnejšie“ miesto.“

„A to si kde zobral?“

„Vytlačil som si ju, kým si bol v sprche. Čo si si myslel, že iba ty vieš čarovať s počítačom?“

„Nenachádzam slov. Vyzerá ešte lepšie ako originál.“

„Vojdeme na základňu a prevezmeme generála. Ak by namietali, môžeme povedať, nech zavolajú priamo plukovníka Hudsona. Nemyslím, že mu vo vesmíre bude fungovať mobil,“ a obaja sa hlasno rozosmiali.

Po približne jednej hodine, keď sa slnko už schovalo za vysokou dunou, vojenský džíp s plukovníkom a s generálom v dôsledne upravených uniformách, zastavil pred závorou pri vstupe na vojenskú základňu Imam Ali alebo Camp Adder, ako ju prekrstili americkí vojaci počas vojny v Iraku. Z obrnenej strážnej búdky vyšli dvaja vojaci ozbrojení až po uši a rýchlo sa blížili k vozidlu. Ďalší dvaja, stojaci opodiaľ, mierili na pasažierov zbraňami.

„Dobrý večer, plukovník,“ povedal najbližší vojak po salutovaní. „Môžete mi ukázať svoje dokumenty?“

Chudý a vysoký plukovník na mieste vodiča nepovedal ani slovo. Vytiahol z vnútorného vrecka saka žltú obálku a podal ju vojakovi. Ten si ich pozorne prezrel, párkrát zasvietil baterkou do tvárí plukovníka aj generála. Generál cítil, ako mu po čele steká kvapka potu, od hrče na nos, potom kvapla na tretí gombík saka, neuveriteľne napnutý na obrovskom bruchu.

„Plukovník Morris a generál White,“ povedal vojak a znovu zasvietil do plukovníkovej tváre.

„Wright, generál Wright!“ odpovedal rozhodne a namrzene chudý plukovník. „Čo neviete čítať, seržant?“

Seržant, ktorý priezvisko generála skomolil naschvál, sa mierne usmial a povedal: „Odprevadia vás. Nasledujte tamtých mužov,“ a gestom ukázal dvom vojakom, aby odprevadili návštevníkov do väzenia.

Plukovník naštartoval a pomaly sa pohol za nimi. Neurobil ani desať metrov, keď za chrbtom začul: „Pane, stojte!“

Tým dvom vo vozidle zamrzla krv v žilách. Ostali nehybne stáť a po chvíľke, ktorá sa im zdala nekonečnou, hlas pokračoval: „Zabudli ste si zobrať svoje dokumenty.“

Korpulentný generál sa zhlboka nadýchol, až sa mu takmer utrhli všetky gombíky.

„Ďakujem, seržant,“ poďakoval chudý a natiahol ruku smerom k vojakovi. „Starnem rýchlejšie, ako by som chcel.“

Znovu sa pohli a džípom sledovali dvoch vojakov kráčajúcich pred nimi, ktorí ich odviedli rýchlo k vchodu nízkej ošarpanej budovy. Mladší vojak zabúchal na bránu a vošiel bez toho, že by čakal na odpoveď. Po chvíľke sa v bráne objavil úplne holohlavý černoch s prísnou tvárou a s výložkami seržanta. Zasalutoval a povedal: „Pán generál, pán plukovník, prosím, poďte ďalej.“

Dvaja dôstojníci odpovedali na pozdrav a snažiac sa ignorovať bolesti, ktoré sa začali znovu ozývať, vystúpili z vozidla a vošli dnu.

„Seržant,“ povedal rozhodne chudý plukovník, „máme tu písomný rozkaz od plukovníka Hudsona, ktorým nás poveruje prevziať generála Campbella,“ a podal mu žltú obálku.“

Mohutný seržant ju otvoril, chvíľku bez slova čítal. Potom sa svojimi čiernymi očami skúmavo pozrel do očí plukovníka a povedal: „Budem to musieť overiť.“

„Nech sa páči,“ pokojne odpovedal dôstojník.

Obrovský černoch vytiahol zo zásuvky písacieho stola ďalší list a pozorne ho porovnal s tým, ktorý mal v ruke. Znovu sa zahľadel na plukovníka a bez toho, že by prejavil nejaké emócie, dodal: „Podpis sa zhoduje. Nemáte nič proti tomu, ak mu zavolám?“

„Je to vaša povinnosť. Ale poponáhľajme sa, prosím. Už sme stratili dosť času,“ odpovedal chudý plukovník a tváril sa, že začína strácať trpezlivosť.

Seržant na to vôbec nedbal, z vrecka uniformy vytiahol svoj mobil, vyťukal číslo a čakal.

Dvaja dôstojníci zadržali dych, až kým vojak po stlačení tlačidla na mobile, lakonicky nepoznamenal: „Mimo dosahu.“

„Takže, seržant, pohneme sa konečne?“, ozval sa dôstojník rozhodne prísnejším hlasom ako predtým. „Nemôžeme tu čakať celú noc.“

„Choď po generála,“ nariadil veľký seržant jednému z vojakov, ktorí priviedli dôstojníkov.

Po niekoľkých minútach sa na prahu dverí za seržantom objavil úplne holohlavý chlap s obrovskými fúzmi a sivým obočím nad živými očkami. Mal na sebe uniformu s generálskymi výložkami, ale na pravej výložke chýbala jedna z hviezd. Na rukách mal putá a vojak za ním naňho mieril zbraňou.

Pri pohľade na našich dvoch dôstojníkov ním trhlo, no okamžite sa zorientoval, ostal ticho a tváril sa čo najsmutnejšie.

„Ďakujem, vojak,“ povedal chudý plukovník, vyťahujúc z vrecka svoju Berettu M9. „Teraz si toho ničomníka zoberieme na starosť my.“