Читать книгу Skríženie S Nibiru - Danilo Clementoni - Страница 13

V luxusnej kancelárii na tridsiatom deviatom poschodí impozantného mrakodrapu postaveného medzi 5th Avenue

a 59th Street na Manhattane v New Yorku, stál pred jedným z piatich veľkých okien, ktoré ho oddeľovalo od vonkajšieho prostredia, nie veľmi vysoký, elegantný a starostlivo upravený pán. Mal oblečený tmavosivý oblek, určite taliansky, a výraznú červenú kravatu. Vlasy mal starostlivo učesané dozadu. Jeho čierne a hlboké oči si premeriavali priestor za sklom v smere Central Parku, ktorý začínal prakticky pod jeho nohami a rozprestieral sa na ploche v dĺžke štyroch kilometrov a v šírke približne osemsto metrov, a predstavoval vzácnu zelenú plochu, zdroj kyslíka a zábavy pre takmer dva milióny obyvateľov ostrova.

„Môžem, pán senátor?“ opýtal sa plešatý chlapík s nevýraznou tvárou, kým klopal na vstupné dvere z tmavého lakovaného dreva. Vedľa dverí bola vyleštená platnička, na ktorej bolo čiernymi písmenami napísané: „Senátor Jonathan Preston”.

„Čo je?“ odpovedal chlap pri okne a ani sa neobzrel.

„Mám pre vás šifrovanú videokomunikáciu.“

„Dobre, prevezmem si to tu. Zatvorte dvere, keď budete odchádzať.“

Muž sa pomaly pohol k elegantnému písaciemu stolu a sadol si do čierneho mäkkého koženého kresla. Automatickým gestom si upravil uzol kravaty, vsunul si slúchadlo do pravého ucha a stlačil malé sivé tlačidlo, ktoré bolo pod stolnou doskou. Zo stropu sa s tichým syčaním začal spúšťať veľký polopriehľadný monitor, až kým nedosadol na písací stôl. Muž sa dotkol obrazovky a priamo pred ním sa objavil generál Campbell.

„Pán generál, som rád, že už nie ste vo väzení.“

Pán senátor, ako sa máte? Chcel som vám predovšetkým poďakovať za rýchlu a funkčnú operáciu.“

„Myslím, že celú zásluhu na tom majú osoby za vaším chrbtom.“

Generál sa inštinktívne obrátil a uvidel dvojicu, ktorá sa snažila stáť tak, aby boli obaja v zábere webcam, ako zvyčajne robí publikum za novinárom pri priamych prenosoch. Mierne pokrčil plecami a pokračoval: „Nie sú to šelmovské líšky, ale pri niektorých prácach sú veľmi výkonní.“

„Dobre, teraz mi ale všetko porozprávajte. Vašu správu som mal dostať už pred viac ako dvanástimi hodinami.“

„Povedzme, že v poslednom čase som mal dosť plný program,“ odpovedal ironicky generál. „V každom prípade môžem potvrdiť, že intuícia doktorky Hunterovej bola úplne presná a že vďaka jej objavu som sa mohol osobne zúčastniť jednej úplne neuveriteľnej udalosti.“

Generál urobil krátku prestávku, aby ešte viac vzbudil pozornosť a dodal: „Pán senátor, neviem, ako sa to mohlo stať, ale objav našej doktorky, ktorá našla slávnu „schránku so vzácnym obsahom“, musel nejakým spôsobom aktivovať systém, ktorý na našu planétu privolal ...“ Zastavil sa a, vedomý si toho, že veta, ktorú vysloví, bude iba ťažko pochopená, nadýchol sa a bez váhania slávnostne povedal, „kozmickú loď mimozemšťanov.“

Dôstojník sa snažil dívať sa dopredu smerom na monitor, aby zachytil nejaký náznak úžasu na senátorovej tvári, ale ten ani okom nemihol. Iba si oprel lakeť o svoj tmavý písací stôl a podoprel si bradu. Ostal tak niekoľko sekúnd nepohnute a potom jednoducho povedal: „Tak sa vrátili.“

Generál naňho ostal bez slova civieť.

Preston už vedel o mimozemšťanoch... Ako je to možné?

Senátor pomaličky vstal z pohodlného kresla a, prekrížiac si ruky za chrbtom, začal sa prechádzať okolo stola. Generál ani dvaja podriadení za jeho chrbtom sa neodvážili povedať ani slovo. Iba si vymenili nesmelé pohľady a trpezlivo čakali.

Preston sa nečakane vrátil k písaciemu stolu, oprel sa oň oboma rukami a, pozerajúc rovno do generálových očí, povedal: „Mali ste so sebou drón. Dokázali ste nafilmovať tú loď?“

Generál sa obrátil a zúfalo očakával pozitívnu odpoveď od tých dvoch, čo mu stáli za chrbtom. Chudý s úsmevom prikývol, prevzal slovo a s hrdo nafúknutou hruďou spokojne potvrdil: „Samozrejme, pán generál, máme niekoľko filmov. Hneď vám ich pošlem.“

Bez veľkých okolkov odsunul generála a po stlačení niekoľkých klávesov pred sebou v okne na monitore senátora sa začali premietať zábery nafilmované z tábora doktorky Hunterovej.

Preston sa oprel oboma lakťami o písací stôl, oprel si bradu o dlaň a priblížil sa k monitoru, aby mu neušla ani jedna zo snímok, ktoré mu bežali pred očami. Najprv nočné obrázky kamennej schránky nájdenej v zemi, potom zábery záhadnej čiernej gule v schránke a jej prenos do laboratória. Nakoniec sa scenár zmenil. Bol jasný deň. Zdanlivo opretá o štyri lúče červenkastej farby prichádzajúce z rohov imaginárneho štvorca narysovaného na zemi vystupovala okrúhla striebristá štruktúra. Celá zostava vytvárala akúsi pyramídu podobajúcu sa na Ziqqurat di Ur, ktorý sa majestátne týčil v diaľke.

Senátor nemohol odtrhnúť oči od obrazovky. Keď uvidel dve postavy ľudského vzhľadu, ale rozhodne oveľa vyššie než priemer, ako sa vynorili z otvoru štruktúry a s rozkročenými nohami sa postavili na zostupnú rampu, zmohol sa iba na tlmený výkrik, pretože mal úplne stiahnuté hrdlo.

To, o čom sníval po celý svoj život, sa stávalo skutočnosťou. Všetky jeho štúdie, výskum a, predovšetkým, značný kapitál investovaný do tohto projektu, konečne začínali prinášať prvé výsledky. Postavy, ktoré videl na obrazovke, boli skutočne dvaja mimozemšťania, ktorí na svojej super modernej vesmírnej lodi prešli celý medziplanetárny priestor, aby sa znovu vrátili na Zem. Teraz by chcel povedať rovno do tváre tých, ktorí ho vždy kritizovali, že jeho výpočty boli úplne presné. Záhadná dvanásta planéta slnečného systému skutočne existuje. Jej obežná dráha sa po 3 600 rokoch mala znovu skrížiť s obežnou dráhou Zeme a pred ním stáli jej dvaja obyvatelia, ktorí využili, že ich vlastná planéta „zaviezla“ až do našej blízkosti. Znovu nás navštívili, aby, ako aj predtým, ovplyvnili našu kultúru a naše životy. Ktovie koľkokrát to už počas tisícročí urobili, ale dôležité bolo, že teraz sa história opakovala. Tentokrát tu je však aj on a určite si nenechá ujsť túto príležitosť.

„Výborná práca,“ povedal jednoducho senátor obrátiac sa k trom osobám, ktoré naňho pozorne hľadeli z obrazovky. Potom, keď urobil jednu otočku na stoličke, dodal: „Skutočnosť, generál, že ste sa nechali odhaliť, našu vec trochu komplikuje. Už nebudeme môcť využívať možnosť mať ctené a vážené „ucho“ v rámci ELSAD, ale toto nás teraz už vlastne ani veľmi nezaujíma.“

„Čo chcete povedať, senátor?“

„Teraz už naším cieľom nie je odhaliť hypotézy doktorky Hunterovej, bez ohľadu na to, či sú presné alebo nie, ani privlastniť si „vzácny obsah“ schránky.“

„Aj preto, že vôbec nie je taký vzácny,“ zašomral tlsťoch.

„Môžeme prejsť priamo k druhej fáze,“ povedal senátor tváriac sa, že nič nepočul. „Máme pred sebou neuveriteľne pokrokovú technológiu, ktorá sa nám ponúka priamo na striebornom tanieri. Stačí nám, aby sme si ju jednoducho zobrali skôr, ako to urobí niekto iný.“

„Dovoľte, pán senátor,“ odvážil sa nesmelo namietnuť generál, „moji dvaja pomocníci si už vyskúšali, že naši dvaja sympatickí mimozemšťania nevyzerajú, že by sa im chcelo s nami spolupracovať.“

„Povedzme rovno, že nás nabili,“ dodal tlsťoch a pomasíroval si koleno.

„Viem si predstaviť, ako ste sa k nim priblížili,“ odpovedal senátor s miernym úsmevom. „Nikdy ste si nepoložili otázku, prečo udržiavali také milé a láskavé vzťahy s doktorkou a s plukovníkom Hudsonom?“

„Aby som pravdu povedal, zdalo sa nám to dosť čudné,“ odpovedal generál, „správali sa tak, ako keby sa poznali už veľmi dlho.“

„Ja si naopak myslím, že boli jednoducho srdečnejší a priateľskejší ako vy.“

„Nuž, fakt sme neboli veľmi láskaví.“

„To, čo sa stalo, už nezmeníme,“ zhrnul senátor. „Teraz sa musíme skoncentrovať na ďalšiu úlohu. Vy dvaja nájdite plukovníka a jeho kamarátku. Nesmiete ich stratiť z očí ani na okamih. Máte k dispozícii dosť prostriedkov aj fondov. Ďalšie chyby vám už neodpustím.“

„Kto mu teraz povie, že tí dvaja išli na výlet okolo zemegule?“ šepkal tlsťoch do ucha tomu chudému, no vzápätí zastonal od bolesti spôsobenej kopancom, ktorý mu uštedril jeho druh.

„Vy, plukovník, ma prídete zobrať na letisko.“

„Prídete sem osobne?“ zvolal prekvapený vojak.

„Nenechám si ujsť túto udalosť za nič na svete. Ak je to ich pristávacia základňa, budú sa tam musieť vrátiť, ale tentokrát im pripravíme pekný uvítací výbor. S pokynmi vás oboznámim po ceste. Všetkým prajem veľa úspechov v práci,“ a s tým ukončil rozhovor.

Senátor ostal ešte chvíľu pozorovať monitor pred sebou, ktorý po ukončení prenosu ešte zobrazoval sériu nádherných snímok z púšte v Arizone zobrazujúce sa postupne v rámci prezentácie. Potom, ako keby ho niekto náhle prebudil, vstal, stlačil tlačidlo interného telefónu na stole a prísne povedal: „Dajte pripraviť moje lietadlo a zavolajte môjho šoféra. Chcem odletieť maximálne tak o hodinu.“