Читать книгу Skríženie S Nibiru - Danilo Clementoni - Страница 12

„Nie je to vzrušujúce vedieť, že to budeme práve my dvaja, kto zachráni Zem, láska moja?“ opýtala sa Elisa, dívala sa pritom plukovníkovi do očí ako pradúca mačička a uchytila ho za ruku.

„To ako myslíš, že „Láska moja“? Nezdá sa ti, že preháňaš?“ ozval sa Jack a zamračil sa pritom.“

Elisa až nadskočila a až keď sa plukovník usmial a pohladil ju po líci, pochopila, že si z nej uťahoval. „Hnusák jeden! Už nikdy viac si zo mňa nerob žarty, ináč uvidíš...,“ a udrela ho do hrudníka.

„No tak, už sa nezlosti,“ pošepkal jej Jack a jemne si ju privinul k sebe. „Dobre, bol to hlúpy žart, uznávam. Už to viac neurobím.“

To nečakané objatie zapôsobilo na doktorku upokojujúco. Cítila, ako sa dovtedy nahromadené napätie začalo topiť ako lanský sneh. Po všetkom, čo sa stalo v posledných hodinách, to bolo práve to, čo potrebovala. Odovzdala sa do jeho rúk, pomaly zatvorila oči, oprela si hlavu o jeho statnú hruď a úplne sa uvoľnila.

Azakis sa medzitým vsunul do ešte stále príliš úzkej kabíny H^COM a čakal na odpoveď na svoju žiadosť o komunikáciu, ktorá sa mala zjaviť na holografickom paneli pred ním.

Zo stredu obrazovky pred ním sa šírili pestrofarebné vlny podobné vlnám na jazere, keď doň hodíte kameň. No o chvíľu začali vlny miznúť a namiesto nich sa zjavili rysy vekom poznačenej tváre jeho nadriadeného Starešinu.

„Azakis,“ oslovil ho s náznakom úsmevu starec a pomaly zdvihol na pozdrav aj kostnatú ruku. „Čo môže pre teba urobiť tento starec?“

„Dvom pozemšťanom sme odhalili pravdu.“

„Tak to bolo skutočne odvážne,“ poznamenal Starešina a podoprel si bradu. „Ako to zobrali?“

„Nuž, povedzme, že po začiatočnom zdesení reagovali celkom dobre.“ Azakis urobil krátku prestávku a potom vážne pokračoval: „Navrhli sme im použiť náš toroid so superfluidom.“

„Toroid?“ zvolal starec na obrazovke a náhle vyskočil na nohy ako mladík. „Veď ešte neboli urobené všetky skúšky. Pamätáš sa, čo sa stalo poslednýkrát, však? S tou hračkou by sme mohli vytvoriť nekontrolovanú gravitačnú fluktuáciu a, okrem toho, existuje riziko, že by sa mohla vytvoriť dokonca aj čierna diera.“

„Viem. Viem to veľmi dobre,“ odpovedal skleslo Azakis. „Ale, na druhej strane, nevidím alternatívu. Ak tentokrát nepoužijeme drastické prostriedky, prechod Kodonu by pre pozemšťanov mohol mať fatálne dôsledky.“

„Aký je tvoj plán?“

„Skríženie obežných dráh oboch planét sa odhaduje o menej ako sedem dní. Mal by si dať pripraviť toroid a dať mi ho dopraviť sem niekoľko dní predtým.“

„Vieš, že nemáme veľa času.“

„Musíš mi nechať nejakú rezervu na jeho umiestnenie, konfiguráciu a procedúru na jeho aktiváciu.“

„Mám nejakú zlú predtuchu,“ povedal Starešina a prešiel si rukou po bielych vlasoch.

„Petri je so mnou. Všetko dobre dopadne.“

„Ste dvaja šikovní chlapci, nemám o tom žiadne pochybnosti, ale dávajte veľký pozor. Hentá vec by sa mohla premeniť na neľútostnú zbraň.“

„Snaž sa nám ho dopraviť včas, zvyšok si už berieme na starosť my. Neobávaj sa.“

„Dobre, budem ťa kontaktovať hneď, len čo bude všetko pripravené. Veľa šťastia.“

Tvár nadriadeného zmizla z monitora, na ktorom sa znovu zobrazovali rovnaké pestrofarebné vlny ako predtým.

Azakis sa pomaly zdvihol z nepohodlného kresielka a chvíľku len tak postával s rukami opretými o pult. Mysľou sa mu preháňalo tisíc myšlienok, po chrbte mu prebehli zimomriavky a naraz mal taký neurčitý pocit, že sa hrnú do poriadnej šlamastiky.

„Zak,“ zvolal veselo jeho priateľ, keď ho uvidel vynoriť sa z kabíny H^COM. „Čo hovorí starý?“

Azakis sa ponaťahoval a potom pokojne povedal: „Dal nám svoje požehnanie. Ak pôjde všetko podľa plánov, budeme mať toroid, alebo, ako ho voláme teraz, Newark, presne deň pred skrížením dráh.“

„Dúfajme len, že to zvládneme. Nebude ľahké nakonfigurovať hentú vecičku za takú krátku dobu.“

„Čoho sa obávaš, kamarát?“ odpovedal s náznakom úsmevu Azakis „V najhoršom prípade otvoríme priestorovo časovú odchýlku, ktorá vcucne Zem, Kodon, Nibiru a všetky ostatné satelity jedným dychom.“

Dvaja pozemšťania, ktorí stáli opodiaľ, ale ktorým neušlo ani jedno vypovedané slovo rozhovoru, ostali ako skamenelí.

„Čo to hovoríš?“ hlesla Elisa hľadiac na nich rozšírenými očami. „Priestorovo časová odchýlka? Vcucnutie? Chceš tým povedať, že ak by tento plán nefungoval, boli by sme to my, kto by zapríčinil zničenie našej aj vašej populácie?“

„Nuž, minimálne riziko tu existuje,“ poznamenal pokojne Azakis.

„Minimálne riziko?! A to nám hovoríš len tak, s tým svojím pokojným výrazom na tvári? Ty musíš byť skutočne blázon a my ešte väčší.“

„Upokoj sa, zlatko,“ zasiahol Jack, uchopil ju za plecia a pozeral sa jej rovno do očí. „Sú oveľa šikovnejší a múdrejší ako my a ak sa rozhodli pre túto cestu, nemôžeme robiť nič iné, iba s nimi súhlasiť a pomáhať im zo všetkých síl.“

Doktorka si zhlboka vzdychla a povedala: „Musím si sadnúť. Tento deň bol veľmi náročný. Ak to pôjde takto aj ďalej, tak to nevydržím.“

Jack ju chytil pod pazuchu a odviedol ju k najbližšiemu kresielku. Elisa si naň s povzdychom unavene sadla.

„Možno sme príliš znížili obsah kyslíka vo vzduchu,“ pošepkal Azakis svojmu druhovi.

„Snažil som sa, aby ovzdušie čo najviac vyhovovalo im aj nám, aby sme si nemuseli nasadzovať tie nepríjemné respirátory.“

„Viem, kamarát, ale mám taký pocit, že oni tým dosť trpia.“

„Dobre, upravím zmes. My sa prispôsobíme ľahšie.“

Plukovník však vyzeral, že mu to vôbec nevadí a bol čulejší ako kedykoľvek predtým. Dobrodružstvo a riziko predstavovali jeho každodenný chlieb a v podobných situáciách sa cítil ako ryba vo vode. „Dobre,“ riekol a presúval sa priamo pod trojrozmerný obraz štruktúry Newark, ktorý ešte stále majestátne trónil uprostred izby. „Táto vec by nás mohla všetkých zachrániť alebo viesť k totálnej záhube.“

„Veľmi stručná, ale účinná analýza,“ komentoval jeho slová Azakis.

„Teraz však,“ povedal plukovník vážnym a hlbokým hlasom, „myslím, že nastal čas, aby sme o blížiacej sa katastrofe upovedomili celú planétu.“

„A ako to chceš urobiť?“ opýtala sa Elisa zo svojho kresielka. „Zdvihneme telefón, zavoláme amerického prezidenta a povieme mu: „Dobrý deň, pán prezident, viete, stretli sme dvoch mimozemšťanov a tí nám povedali, že o niekoľko dní priletí jedna planéta, ktorá nás úplne zmetie zo sveta?“

„Nuž, pokiaľ by sme to urobili takto, zistili by si odkiaľ voláme, prišli by si po nás a dali by nás zavrieť do blázinca. Minimálne do blázinca,“ odvetil Jack s úsmevom.

„Nemáte nejaký globálny komunikačný systém, podobný našej Sieti?“ opýtal sa zvedavý Petri plukovníka.

„Sieť? Čo tým myslíš?“

„Je to systém všeobecného vzájomného prepojenia, ktorý dokáže uložiť do pamäti a distribuovať Poznanie na planetárnej úrovni. Máme k nej prístup úplne všetci, samozrejme, každý má určenú vlastnú úroveň prístupu, a pripájame sa k nej prostredníctvom neurálneho systému N^COM, ktorý nám už pri narodení transplantujú priamo do mozgu.“

„Úžasné,“ zvolala ohromená Elisa a pokračovala: „V skutočnosti, aj my máme podobný systém. Voláme ho internet, ale, samozrejme, nie sme na vašej úrovni.“

„A nedal by sa ten váš „internet“ použiť na odoslanie správy do všetkých miest planéty?“ opýtal sa zvedavo Petri.

„No, nie je to také jednoduché,“ odvetila Elisa. „Mohli by sme zadať informácie do systému, poslať správy skupinám osôb, možno aj nejaké video, a snažiť sa rozoslať ich čo najskôr, ale nemyslím, že by tomu niekto veril a určite by sa informácia nedostala ku všetkým.“ Niekoľko sekúnd rozmýšľala a potom dodala: „Myslím, že jediným vhodným prostriedkom je stará dobrá televízia.“

„Televízia?“ opýtal sa Azakis. Potom, obrátiac sa k Petrimu, povedal: „Nebude to náhodou ten systém, čo sme použili na získanie snímok a filmov pri ceste sem?“

„Myslím, že je to práve to, Zak“ a s týmito slovami sa pustil do manipulovania s ovládačmi na centrálnom pulte. Po niekoľkých sekundách sa na obrovskej obrazovke zjavili niektoré predtým zaznamenané sekvencie. „Hovoríte o tomto?“

Rýchlo za sebou sa zjavovali rôzne filmy: reklamy, televízne noviny, futbalové zápasy, dokonca aj jeden starý film s Humphreym Bogartom.

„To je predsa Casablanca,“ zvolala očarená Elisa. „Kde ste to všetko našli?“

„Vaše vysielanie sa šíri aj do vesmíru,“ odpovedal pokojne Petri. „Museli sme trošku upraviť náš systém prijímačov, ale nakoniec sme tie signály zachytili.“

„A vďaka nim,“ dodal Azakis, „sme sa dokázali naučiť váš jazyk.“

„A dokonca aj ten strašne komplikovaný,“ poznamenal smutne Petri. „Skoro som sa zbláznil z tých obrázkov.“

„V každom prípade,“ prerušil ich plukovník, „je to práve to, o čom sme hovorili, ale ani o tomto nie som presvedčený, že by to bolo to najlepšie riešenie.“

„Prepáč, Jack“ zasiahla Elisa, nemyslíš, že je načase upozorniť, predovšetkým, tvojich nadriadených v ELSAD? Nakoniec, ak som nepochopila nesprávne, na čele tejto organizácie je predsa práve prezident Spojených štátov, nie?“

„A ty odkiaľ vieš takéto veci?“ namietol prekvapený plukovník.

„Ak ja mám svoje zdroje,“ povedala Elisa naoko dôležito, a zasmiala sa. Prameň vlasov jej padal na pravé líce.

„Aj u vás sú ženy takéto?“ opýtal sa Jack dvoch mimozemšťanov, ktorí scénu sledovali s prekvapeným výrazom na tvári.

„Ženy sú rovnaké v celom vesmíre, kamarát,“ odpovedal s úsmevom Azakis.

„Nuž,“ pokračoval plukovník po krátkom odbočení, „myslím, že máš pravdu. Takúto závažnú a znepokojujúcu novinu by mala oznámiť seriózna a dôveryhodná inštitúcia. Trošku sa obávam externých infiltrácií, do ktorých bol zapletený aj generál Campbell a tí dvaja, ktorí nás napadli. V skutočnosti bol mojím priamym nadriadeným práve generál, ale vyzerá to tak, že bol iba úplne skorumpovaným zradcom.“

„Takže to vyzerá tak, že nakoniec budeme musieť zavolať, ako sme hovorili na začiatku, však?“ ozvala sa doktorka.

„Možno sa to zdá absurdné, ale zrejme je to jediné riešenie.“