Читать книгу Skríženie S Nibiru - Danilo Clementoni - Страница 17

Dva veľké otvorené džípy prichádzajúce zo severnej časti mesta, každý s troma osobami, zastali pred červeným semaforom na zdanlivo opustenej križovatke. Trpezlivo čakali na zelenú a potom pomaly pokračovali v jazde ďalších približne dvadsať metrov, až kým nedošli k starej opustenej dielni.

Z prvého z dvoch džípov zliezol korpulentný chlap so starými nožnicami, ktorý sa opatrne priblížil k vchodu a prestrihol hrdzavý železný drôt, ktorý držal zavreté veľké dvere. Ihneď za ním vystúpil z druhého vozidla druhý muž. Ak on bol dosť korpulentný. Spoločnými silami presunuli starý panel, ktorý slúžil ako dvere. Museli sa trochu namáhať, ale nakoniec sa panel s kovovým škripotom otvoril. Panel posunuli nabok, čím sa vchod úplne odkryl.

Vodiči oboch vozidiel, ktorí čakali s motormi na minimálnych otáčkach, vošli do starej dielne a vypli motory.

„Ideme,“ povedal muž, ktorý vyzeral na šéfa, zatiaľ čo z džípov zoskakovali ďalší traja. Dvaja, ktorí ostali pri vchode, sa pripojili k skupinke a všetci šiesti vošli do hlavného vchodu reštaurácie.

„Vy traja, dozadu,“ nariadil šéf.

Všetci členovia malej prepadovej skupiny boli ozbrojení puškami AK-47 a na opaskoch niektorých z nich boli zahnuté puzdrá na arabské nože Janbiya. Neboli to veľmi dlhé dýky, ale ich čepele boli naostrené na oboch stranách, čo z nich robilo skutočne hrozivé zbrane.

Majiteľ reštaurácie, vedomý si skutočnosti, že každú chvíľu mohli prísť jeho spoločníci, lietal medzi salónikom a zadným vchodom, odkiaľ vyzeral vonku, aby kontroloval podozrivé pohyby. Túto jeho nervozitu si však všimol generál, ktorý bol dosť skúsený na to, aby si domyslel, že niečo nie je v poriadku. S výhovorkou, že si berie fľašu piva, priblížil sa k uchu tlsťocha a zašepkal: „Nezdá sa ti, že ten tvoj kamarát je nejaký nervózny?“

„Pravdu povediac, aj ja som si to už všimol,“ odpovedal tlsťoch potichu.

„Odkedy ho poznáš? Nie že nám organizuje nejaké blbé prekvapenie?“

„Nie, to snáď nie... Vždy to bol správny chlap.“

„Keď hovoríš,“ povedal generál a rýchlo vstal zo stoličky, „ale sa mu neverím. Ideme preč, a to rýchlo.“

Ďalší dvaja sa na seba chvíľku neveriacky pozerali, potom sa aj oni zdvihli a išli za majiteľom.

„Vďaka za všetko,“ povedal tlsťoch, „ale teraz musíme padať,“ a vsunul mu do vrecka košele stodolárovku.

„Ale veď ste ešte nemali dezert,“ namietol kučeravý chlap.

„Lepšie, držím diétu,“ odpovedal tlsťoch a ponáhľal sa k dverám. Vykukol za záves a, keďže nevidel nič zvláštne, naznačil ďalším dvom, aby ho nasledovali. Nestihol sa dostať ani cez prah, keď kútikom oka postrehol tri sprava sa blížiace osoby.

„Bastard,“ stihol iba vykríknuť, keď mu najbližší z troch lámanou angličtinou nakázal zastaviť sa. Namiesto toho odtrhol z opasku granát a, otočiac sa k svojim kamarátom, zvolal „Flashbang!“

Tí dvaja okamžite zavreli oči a zapchali si uši. Hlbokú noc prerušilo oslepujúce svetlo a hlučný výbuch. Traja útočníci, prekvapení reakciou tlsťocha, ostali niekoľko sekúnd oslepení a ohlušení výbuchom granátu, preto nestihli zastaviť troch Američanov, ktorí utekali smerom k svojmu vozidlu.

„Páľte,“ zvolal šéf prepadovej skupiny.

Dávka z AK-47 sledovala utečencov, ale vzhľadom na to, že účinok flashbang ešte nepominul, strely nikoho nezasiahli.

„Preč, preč,“ kričal chudý, vytiahol svoju Berettu M9 z puzdra pod pažou a odpovedal na streľbu.

Tlsťoch v behu vytiahol z vrecka saka diaľkový ovládač a otvoril dvere vozidla. Potom skočil dovnútra a uchytil jednu z pušiek M-16, ktoré nosil vždy so sebou. Hodil ju generálovi a sám si zobral guľomet FN P90 a začal páliť na útočníkov.

„Poďme preč!“ zreval ten chudý a so sklonenou hlavou prešiel rovno k dverám vodiča. Kým ho kryli jeho dvaja priatelia, vliezol do auta. Ďalšia dávka spoza chrbta vyrazila diery na plechovej bráne šopy pred nimi.

Medzitým traja agresori, ktorí sa dostali do reštaurácie zozadu, vykukli z hlavných dverí a pripojili sa ku svojim druhom z útočnej jednotky. Mierili rozhodne lepšie ako ich kolegovia. Jeden z nábojov zasiahol spätné zrkadlo, ktoré sa rozbilo na tisíc kúskov.

„Došľaka“, zvolal ten chudý, inštinktívne sklonil hlavu a snažil sa naštartovať.

„Generál, nastupujte,“ zvolal tlsťoch strieľajúc v smere útočníkov.

S mladíckou mrštnosťou sa generál Campbell hodil na zadné sedadlo, zatiaľ čo mu náboj zavadil o ľavú nohu a zavŕtal sa do otvorených dverí. Rýchlym pohybom uvoľnil zadné sedadlo, aby dosiahol do batožinového priestoru. Okamžite si všimol granáty uložené v polystyrénovom obale. Nerozmýšľal, z jedného odtrhol poistku a hodil ho smerom k útočníkom.

„Granát,“ zvolal a dosadol na sedadlo.

Kým nová dávka z AK-47 rozbíjala zadné okno a ničila zadné pravé svetlo, granát sa dokotúľal doprostred skupinky útočníkov, ktorí sa, vedomí si hroziaceho nebezpečenstva, hodili na zem. Ohlušujúci výbuch preťal tmu noci.

Tlsťoch využil prekvapujúci zásah generála a utekal k dverám spolujazdca, vysadol a s jednou nohou ešte vonku kričal: „Choď, choď!“

Chudý stlačil pedál plynu až na podlahu, gumy zapískali a vozidlo vyskočilo smerom k starej bráne opustenej šopy. Váha vozidla ľahko prerazila hrdzavý plech vrát, ktoré padli na zem. Auto pokračovalo vo svojej bláznivej jazde a ničilo všetko, čo mu stálo v ceste. Staré črepníky, polorozpadnuté drevené debničky, stoličky, dokonca aj dva stĺpy osvetlenia. Z autom sa zdvihli mraky prachu a piesku. Chudý za volantom sa síce snažil vyhýbať sa prekážkam, pri otáčaní volantom doprava a doľava využíval svoju hmotnosť, no nedokázal sa vyhnúť polorozpadnutému drevenému stĺpu, ktorý podopieral celú striešku. Šopa sa zatriasla a potom sa zrútila, ako keby na ňu dopadla obrovská skala. Toto všetko sa stalo vo chvíli, keď vozidlo potom, čo prerazilo aj zadné dvere, vyletelo zo starej dielne a vletelo do hromady odpadkov, ktorá ostala na boku cesty. Tam sa auto zastavilo.

„Došľaka,“ zvolal generál, ktorý už niekoľkokrát udrel hlavou do dverí vozidla. „Kto ťa učil šoférovať?“

Ako odpoveď chudý znovu stlačil pedál akcelerátora až na podlahu a snažil sa vyslobodiť vozidlo z odpadkov. Medzi kolesá sa dostalo niekoľko farebných handier a za zadnom nárazníku ostal zavesený starý televízor. Musel sa najprv vymotať z odpadkov, až potom prešiel na okraj cesty. Nakoniec sa podarilo dostať vozidlo cez nízky obrubník na hlavnú cestu smerujúcu na východ.

„Kto to bol, dočerta?“opýtal sa tlsťoch, kým sa konečne bezpečne usadil na sedadle a zatvoril dvere.

„To by si sa mal opýtať svojho kamaráta v krčme,“ odpovedal stručne chudý.

„Ak sa mi dostane do rúk, dám mu zožrať všetky lyžice a vidličky, a aj varechy.“

„No čo už, kamarát môj. Už by si mal vedieť, že tu nemôžeš veriť nikomu.“ A kým zabáčal do uličky vpravo, dodal: „Aspoň sme si dali niečo pod zub.“

Tmavé auto sa rozbehlo do tmavej noci, no za sebou nechávalo nezvyčajnú stopu neidentifikovanej kvapaliny.