Читать книгу Návrat - Danilo Clementoni - Страница 10

Nasiriya – Hotel

Hotel určite nespadal do kategórie „päťhviezdičkových“, ale pre ňu, ktorá bola zvyknutá tráviť dlhé týždne v stane uprostred púšte, aj jednoduchá sprcha predstavovala luxus. Elisa sa odovzdala prúdu teplej a posilňujúcej vody, ktorá jej masírovala krk a plecia. Jej telo to určite potrebovalo a ocenilo sériou príjemných zimomriavok, ktoré jej prešli viackrát po celom chrbte.

Dôležitosť niektorých vecí, si uvedomíme, až keď ich stratíme.

Zo sprchy vyšla až po desiatich minútach. Para zahmlila zrkadlo zavesené úplne nakrivo. Skúsila ho narovnať, ale ihneď po narovnaní sa vrátilo do pôvodnej šikmej polohy. Rozhodla sa ignorovať to. Okrajom uteráka utrela zo zrkadla kvapôčku a pozrela sa na svoj odraz. Keď bola mladšia, viackrát jej ponúkli prácu modelky, dokonca aj herečky. Možno by dnes bola filmovou hviezdou alebo manželkou nejakého bohatého futbalistu, ale peniaze ju nikdy príliš nelákali. Uprednostnila pot, dýchanie prachu, štúdium starovekých listín a návštevy odľahlých miest. Dobrodružstvo mala vždy v krvi a vzrušenie, ktoré cítila pri nájdení nejakého starého diela, pri objavení stôp pochádzajúcich z obodbí pred tisíckami rokov, to sa nedalo porovnať s ničím iným.

Priblížila sa k zrkadlu, trochu viac ako zvyčajne, až natoľko, že v kútikoch očí videla neústupné malé vrásky. Rukou automaticky zašla do vrecka s kozmetikou a vybrala jeden z krémov, ktoré ti „za týždeň uberú desať rokov“. Starostlivo si ho naniesla na celú tvár a ešte raz si dôkladne prezrela tvár. No čo sa dalo čakať, zázrak? Na druhej strane, na výsledok bolo treba čakať „sedem dní“.

Usmiala sa nad sebou a nad všetkými ženami, ktoré sa dali zbalamutiť reklamou.

Hodiny zavesené nad posteľou ukazovali 19,40. No tak toto určite nezvládane, má na prípravu iba dvadsať minút.

Čo najrýchlejšie sa poutierala, dlhé svetlé vlasy nechala mierne vlhké a otvorila skriňu z tmavého dreva, kde mala niekoľko slávnostnejších šiat, ktoré si so sebou zobrala. Pri inej príležitosti by strávila hodiny úvahami, ktoré šaty by boli najvhodnejšie pre túto príležitosť, ale pre dnešný večer bola voľba skutočne obmedzená. Bez dlhého rozmýšľania si vybrala čierne krátke šaty. Boli veľmi pôvabné, rozhodne vyzývavé, ale nie vulgárne, s veľkorysým výstrihom zvýrazňujúcim jej „trojky“. Šaty nonšalantným pohybom ruky pohodila na posteľ.

19,50. Napriek tomu, že bola žena, nenávidela neskoré príchody.

Vyzrela z okna a zbadala tmavý SUV, neuveriteľne lesklý, tesne pred východom z hotela. Mladík vo vojenskej uniforme, ktorý bol očividne šoférom vozidla, sa opieral o kapotu a čakanie si krátil pokojným fajčením cigarety.

Snažila sa zvýrazniť si oči ceruzkou a maskarou, potom si prešla rúžom po perách a, snažiac sa ho rozotrieť rovnomerne pohybmi pier posielaním bozkov do prázdna, si pripla svoje obľúbené náušnice, aj keď sa musela potrápiť s nájdením „dierok“.

Až teraz si uvedomila, že už dávno netrávila večer vonku. Kvôli robote sa vždy túlala po svete a nikdy nedokázala nájsť niekoho, s kým by mohla mať stabilný vzťah trvajúci dlhšie než niekoľko mesiacov. Vrodený materský inštinkt fungujúci v každej žene, ktorý sa jej od dievčenských rokov darilo vždy úspešne potlačiť, sa teraz, keď biologické hodiny začínali odpočítavať posledné minúty, ozýval čoraz častejšie. Možno by bolo načase vážne sa nad tým zamyslieť a vytvoriť rodinu.

Čo najrýchlejšie túto myšlienku potlačila. Natiahla si šaty, obula jediný pár lodičiek s vysokým opätkom, ktorý mala so sebou a širokým gestom si na obe strany krku naniesla svoj obľúbený parfém. Ešte hodvábnu šatku a väčšiu čiernu kabelku. Bola pripravená. Posledný pohľad do zrkadla s niekoľkými škvrnami zaveseného na stene pri dverách jej potvrdil dokonalý vzhľad. Urobila otočku a spokojná sama so sebou vyšla z dverí.

Mladý vodič potom, čo zatvoril ústa, ktoré sa mu mimovoľne otvorili pri pohľade na Elisu vychádzajúcu krokom modelky z hotela, zahodil práve zapálenú druhú cigaretu a poponáhľal sa otvoriť jej dvere auta.

„Dobrý večer, doktorka Hunterová. Môžeme ísť?“ opýtal sa váhavo vojak.

„Dobrý večer,“ odpovedala vyčariac svoj prekrásny úsmev. „Som hotová.“

„Ďakujem za zvezenie“, dodala pri nastupovaní do auta, dobre si vedomá toho, že sa jej mierne nadvihne sukňa a zarazenému vojakovi odhalí časť nôh.

Vždy mala rada, keď ju obdivovali.

Kozmická loď Theos – Alarm priblíženia

Systém O^COM pred Azakisom okamžite stelesnil zvláštny predmet, ktorého obrysy ešte neboli dobre definované v dôsledku nízkeho rozlíšenia hľadáčikov s dlhým dosahom, ktoré ho monitorovali. Určite sa pohyboval a rozhodne sa približoval k ich lodi. Varovný systém pre prípady priblíženia iných telies vyhodnotil pravdepodobnosť zrážky lode Theos s neznámym telesom na viac ako 96 %, pokiaľ ani jedno z telies nezmení svoju dráhu.

Azakis sa poponáhľal a skočil do najbližšieho modulu na presun. „Palubná doska,“ kategoricky prikázal automatickému systému riadenia.

Po piatich sekundách sa dvere so zasyčaním otvorili a na veľkej centrálnej obrazovke veliteľského pracoviska sa zobrazil, ešte stále veľmi rozmazaný, obraz predmetu približujúceho sa po dráhe zrážky s ich loďou.

Takmer súčasne sa otvorili dvere druhého modulu, z ktorého vyskočil zadychčaný Petri.

„Čo sa do čerta robí?“ spýtal sa priateľa, „V tejto zóne by nemali byť meteority,“ povedal prekvapený, aj on s pohľadom upretým na veľkú obrazovku.

„Nemyslím, že je to meteorit.“

„Ak to nie je meteorit, tak čo to je?“ opýtal sa Petri, viditeľne prestrašený.

„Ak okamžite nezmeníme trasu, uvidíš to na vlastné oči, keď sa nám to vrazí priamo do palubnej dosky!“

Petri sa okamžite chopil navigačných pák a zadal mierny odklon od pôvodne nastavenej trajektórie.

„Náraz o 90 sekúnd,“ ohlásil teplý ženský hlas systému približovania bez akýchkoľvek emócií. „Vzdialenosť telesa: 276 000 kilometrov, približuje sa.»

„Petri, rob niečo, prosím ťa a urob to rýchlo!“ skričal Azakis.

„Už robím, ale hentá vec letí rozhodne príliš rýchlo“.

Odhad pravdepodobnosti nárazu, zobrazovaná na obrazovke vpravo od objektu, sa pomaly znižoval. 90 %, 86 %, 82 %.

„Tak toto asi nezvládneme,“ hlesol Azakis.

„Priateľu, taký zázračný objekt, čo by zničil moju loď, ešte nevyrobili,“ podotkol s diabolským úsmevom.

Obratom, následkom ktorého na chvíľku obaja stratili rovnováhu, nastavil Petri na oboch motoroch Bousen dočasnú zmenu polarity. Kozmická loď sa na pár okamihov, ktoré sa im však zdali nekonečné, roztriasla a iba sofistikovaný systém umelej gravitácie, ktorý okamžite zaistil kompenzáciu zmeny, zabránil tomu, aby dvaja členovia posádky narazili do steny pred nimi.

„Pekný ťah,“ zvolal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Teraz však, ako chceš zastaviť rotáciu?“ Predmety okolo nich sa už začali dvíhať a krúžiť v miestnosti.

„Vydrž chvíľku,“ povedal Petri a stláčal naďalej tlačidlá a hýbal páčkami.

„Stačí, aby som ...“ Pár kvapiek potu mu pomaly stekalo po čele.

„...otvoril...,“ pokračoval, zatiaľ čo všetko, čo bolo v miestnosti lietalo bez kontroly okolo nich. Aj oni dvaja sa začali dvíhať zo zeme. Systém umelej gravitácie už nedokázal kompenzovať obrovskú odstredivú silu, ktorá sa začala generovať. Čím ďalej, tým boli ľahší.

„... dvere tri!“ skričal nakoniec Petri, zatiaľ čo všetky predmety spadli naraz na zem. Ťažký odpadkový kôš zasiahol Azakisa presne medzi tretie a štvrté rebro a on vydal hlasný ston. Petri, z pol metrovej výšky, kde sa vznášal, spadol pod riadiaci panel a nadobudol dosť nezvyčajnú a komickú polohu.

Odhad pravdepodobnosti zrážky klesol na 18 % a ďalej rýchlo klesal.

„Všetko v poriadku?“ uisťoval sa Azakis, snažiac sa maskovať pichnutie v narazenom boku.

„Ale hej. Som v poriadku, neboj,“ odpovedal Petri vstávajúc.

Okamih potom už Azakis kontaktoval zvyšok posádky, ktorej členovia pohotovo komunikovali svojmu veliteľovi, že neutrpeli žiadne zranenia a že aj zariadenie je v poriadku.

Práve vykonaný obrat mierne odchýlil loď Theos od predchádzajúcej trasy a podtlak vyvolaný otvorením dvierok bol okamžite kompenzovaný automatizovaným systémom.

6 %, 4 %, 2 %.

„Vzdialenosť od telesa: 60 000 km,“ oznámil hlas.

Obaja prestali dýchať a napäto čakali, kým sa nepriblížili na vzdialenosť 50 000 km, po prekonaní ktorej by sa aktivovali senzory s krátkym dosahom. Tieto sekundy sa im zdali nekonečné.

„Vzdialenosť od telesa: 50 000 km. Senzory krátkeho dosahu aktivované.“

Rozmazaný obraz pred nimi nečakane nabral formu. Predmet sa naraz zjavil jasne na obrazovke, videli každý jeho detail. Obaja priatelia sa obrátili súčasne, rozšírenými očami sa snažili zachytiť pohľad toho druhého.

„Neuveriteľné!“ zvolali jednohlasne.