Читать книгу Návrat - Danilo Clementoni - Страница 15

Nasiriya – Po večeri

Z registračného zariadenia sa znovu ozvalo pípnutie a prístroj sa znovu zapol. Z malého reproduktora v aute znovu vychádzal hlas doktorky. „Myslím, že by sme už mali ísť, Jack. Zajtra musím vstávať skoro, aby som pokračovala s vykopávkami.“

„Dobre,“ odpovedal plukovník. „Idem poďakovať kuchárovi a potom pôjdeme.“

„No do prdele,“ vybuchol chudý. „Kvôli tebe nám unikla najlepšia časť.“

„Ale veď som to neurobil naschvál,“ ospravedlňoval sa tlstý. „Mohli by sme povedať, že na systéme došlo k poruche a že časť rozhovoru sme nemohli zaregistrovať.“

„Vždy aby som ťa zachraňoval“, skonštatoval druhý.

„Odčiním to. Už mi napadlo, ako by sme sa mohli dostať k počítaču našej doktorky.“ Chytil si nos palcom a ukazovákom a povedal: „Vlezieme dnes do jej izby a skopírujeme všetky údaje bez toho, že by to zistila.“

„A ako to chceš urobiť? Čo jej budeme spievať uspávanku, aby sa nezobudila?“

„Nestrachuj sa kamarát. Mám eso v rukáve,“ a žmurkol.

V reštaurácii sa medzitým Jack a Elisa pripravovali na odchod. Plukovník zapol prenosnú vysielačku a zavolal stráž: „Odchádzame.“

„Tu vonku je všetko pokojné, plukovník,“ odpovedal hlas v slúchadle.

Plukovník opatrne otvoril dokorán dvere reštaurácie, vyzrel von a potom chvíľku pozoroval okolie. Vonku, pri aute, stál ten istý vojak, ktorý priviezol Elisu.

„Môžeš ísť, chlapče,“ nariadil mu plukovník. „Doktorku odprevadím ja.“

Vojak skočil do pozoru, vojensky pozdravil a, hovoriac niečo do svojej vysielačky, zmizol v tme.

„Bol to prekrásny večer, Jack,“ povedala Elisa vychádzajúc von. Zhlboka sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu a dodala: „Už veľmi dávno som nezažila niečo také pekné. Srdečne ďakujem,“ a vylúdila jeden zo svojich krásnych úsmevov.

„Poď, nie je ešte veľmi bezpečné stáť vonku v tejto oblasti,“ a s týmito slovami jej otvoril dvere a pomohol nastúpiť do auta.

Veľké tmavé auto riadené plukovníkom vyštartovalo rýchlo a zanechalo za sebou iba kúdol prachu.

„Aj mne sa to veľmi páčilo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že večer s „mudrlantskou doktorkou“ by mohol byť taký príjemný.“

„Mudrlantskou? Takto ma hodnotíš?“ otočila sa naňho tváriac sa urazene.

„Hej, mudrlantská, ale aj veľmi sympatická, inteligentná a rozhodne veľmi príťažlivá.“ Keďže sa pozerala vonku, využil to a pohladil jej nežne vlasy na zátylku.

Pod jeho dotykom jej po chrbte prebehli príjemné zimomriavky. Nemohla však podľahnúť tak skoro. Jej vzrušenie ale nezadržateľne rástlo. Rozhodla sa, že nepovie nič a užívala si príjemnú masáž. Jack, povzbudený absenciou protestov proti svojmu gestu, pokračoval v hladení jej dlhých vlasov. Naraz však jeho ruka skĺzla, najprv na plece, potom na rameno a nakoniec stále nižšie a nižšie, až kým jej jemne nepohladil prsty. Ona, ešte stále otočená k oknu, vzala jeho ruku a rozhodne ju stisla. Jeho ruka bola veľká a silná. Kontakt s ňou v nej vyvolával pocit bezpečnosti.

Z neveľkej diaľky ich sledovalo druhé tmavé auto a osoby v ňom sa snažili pochopiť niečo z dialógu.

„Myslím, že tých desať dolárov mení cieľ cesty, kamarát,“ povedal tlsťoch. „Teraz ju odvezie do hotela, ona ho pozve na posledný pohárik a už bude ruka v rukáve.“

„Modli sa, aby to tak neskončilo, lebo ak nie, tak fakt neviem, ako chceš skopírovať údaje z počítača.“

„Doriti, na to som nepomyslel.“

„Ty nemyslíš nikdy na nič, čo by nemohlo skončiť v tvojom bezodnom žalúdku.“

„Poď, nenechaj, aby sa veľmi vzdialili,“ povedal tlsťoch, ignorujúc provokáciu. „Nechcel by som ich stratiť aj druhýkrát.“

Ostali chvíľu bez slova sedieť ruka v ruke. Obaja s pohľadom upretým do diaľky. Blížili sa k hotelu a Jack sa cítil dosť zmätený, neobratný. Nebolo to prvýkrát, čo bol na večeri s nejakou ženou, ale v ten večer znovu cítil všetku hanblivosť, ktorá ho trápila v mladosti a o ktorej si myslel, že ju už dávno prekonal. Zdalo sa mu, že ten dlhý kontakt ho paralyzoval. Možno by mal niečo povedať, aby prelomil to trápne ticho, ale obava, že akékoľvek slovo by mohlo zničiť tieto čarovné okamihy, ho donútila naďalej mlčať.

Poďakoval automatickej prevodovke, že nemusel pustiť jej ruku, aby radil prevodové stupne a pokračoval v nočnej jazde.

Elise sa, naopak, vracali do mysle postupne všetci „muži jej života“. Rôzne príbehy, mnohé sny, plány, radosť a šťastie, ale nakoniec vždy rovnaké rozčarovanie, horkosť a bolesť. Bolo to, ako keby osud už dávno rozhodol za ňu. Určite, vytýčil jej život plný uspokojenia a uznania z profesionálnej stránky, ale zdalo sa, že nebol naplánovaný nikto, kto by ju po tej ceste životom sprevádzal. Teraz bola tam, v cudzej krajine, na ceste tmou, ruka v ruke s mužom, ktorého až do predošlého dňa považovala za prekážku svojich plánov, no ktorý jej naopak preukazoval toľkú nehu a pozornosť. Už viackrát sa sama seba pýtala, čo by mala urobiť.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa Jack znepokojene, pretože postrehol, že sa jej čím ďalej, tým viac lesknú oči.

„Áno, ďakujem Jack. Iba trošku melanchólie. Prejde to skoro.“

„Je to snáď moja vina?“ poponáhľal sa s otázkou plukovník. „Povedal som niečo nevhodné?“

„Nie, naopak,“ odpovedala ihneď a láskavým hlasom dodala, „buď mi nablízku, prosím ťa.“

„Hej.... som tu. Nesmieš sa obávať ničoho. Nedovolím, aby sa ti niekedy stalo niečo zlé, ok?“

„Ďakujem, zo srdca ďakujem,“ povedala Elisa, kým sa snažila osušiť si slzy, ktoré jej pomaly stekali po lícach, „si poklad.“ Jack ostal bez slova, iba jej ešte silnejšie stisol ruku.

Na konci ulice sa zjavila vývesná tabuľa hotela. Prešli celou ulicou v mlčaní. Potom plukovník spomalil a zastavil auto presne pred vchodom. Hľadeli si uprene do očí. Pár nekonečných okamihov sa nikto z nich neodvážil nič povedať. Jack vedel, že by mal urobiť prvý krok, ale Elisa ho predbehla: „Teraz by si mi mal povedať, že to bol prekrásny večer, že som nádherná a ja by som ťa mala pozvať, aby sme si hore ešte niečo vypili.“

„No áno, zvyčajne to tak funguje,“ poznamenal Jack, trošku vykoľajený jej slovami. „Urobil by som to, keby si ty bola jedna z mnohých, ale práve to si o tebe nemyslím.“ Nabral dych a pokračoval, „myslím, že ty si skutočne výnimočná a tento spoločne strávený večer mi umožnil lepšie ťa spoznať a odhaliť toľko a takých vecí, ktoré by som si nikdy nevedel ani predstaviť u archeologičky.“

„Budem to považovať za poklonu,“ povedal ona, aby trošku odľahčila situáciu.

„Za tým brnením silnej a nezničiteľnej ženy sa skrýva, myslím, láskavé a prestrašené mláďa. Si veľmi milá a neuveriteľne citlivá.“ Možno by oľutoval, čo chcel povedať, ale nabral odvahu a pokračoval: „Aby som pravdu povedal, nezaujíma ma jednu noc sexu, ktorá by iba doplnila zbierku a ktorá v tebe ráno zanechá iba pocit obrovskej prázdnoty. Od teba by som chcel niečo viac. Vždy si sa mi veľmi páčila, priznávam.“ Už sa nedokázal zastaviť. Chytil jej obe ruky, stisol ich do svojich a pokračoval „Odkedy som ťa prvýkrát uvidel v mojej kancelárii, pochopil som, že je v tebe niečo zvláštne. Spočiatku ma, samozrejme, priťahovala tvoja krása, potom aj tvoj hlas, tvoj spôsob rozprávania, tvoje gestá, to, ako chodíš, tvoj úsmev...,“ na chvíľku sa prerušil a potom dodal, „tvoje čaro ma úplne uchvátilo. Ukradla si mi srdce. Neverím, že by som ešte dokázal myslieť na život bez teba a určite to nebude záver dnešného večera, prečo by som zmenil svoj úmysel.“