Читать книгу Statky zmätky - Jozef Gregor Tajovský - Страница 10

Výstup prvý

Chyža u Kamenských; popoludní na Štefana

Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik, Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka.

(Dve skupiny. V popredí pri stole Tomáš, Ondriš, Valach, Kaňúrik. Fľaška s hriatym na stole a koláč na tanieri. Vpravo pod oknom Kata, Katka, Eva, Anka, Zuzka. Chlapi majú karty v rukách a hrajú sa na „švindlera“. Anka číta prvú hlavu druhej časti Robinsona. Chlapi fajčia, starí z fajok, mladší cigarety. Pred otvorením opony je hlučno. Zuzka na odchode. Anka neprestajne číta.)

Ondriš — Sedem!

Kaňúrik — Osem!

Tomáš — Deväť!

Ondriš — Švindler! (Vyhodí kartu.)

Tomáš — Ber si, syn môj. To tak otcovi?

Valach — Dajte, ňanka.

Tomáš — Ja som už.

Valach — Ale zase vy dáte.

Ondriš — Čoby oni? Si zabudol? Ty dáš.

Kaňúrik — Ty, ty.

Valach — Dolník!

Kaňúrik — Horník!

Tomáš — Kráľ!

Ondriš — Švindler! (Vyhodí kartu; smiech.)

Anka — Nekričteže tak, nič nerozumieme, čo čítame.

Ondriš — Á, otec sú švindler!

Tomáš — No, veď sa ty chytíš, synku. (Smiech.)

Katka — Ešte si mohla počúvať, Zuzka.

Zuzka (odchádza) — A od gazdinej potom duplom. Už idem, mama.

Tomáš — Už ideš, Zuzka?

Zuzka — Musím.

Katka — A na tanec večer pôjdeš?

Zuzka — Musím byť pri deťoch.

Kata — Háby si prehoď, šanuj, dievka moja.

Zuzka (odchádza) — Nebojte sa, mama, dobrú noc vám!

Všetci — Dobrú noc!

Kata, Eva (vyprevadia Zuzku).

Anka — A veď nejdite všetci. (Číta ďalej. Hneď sa vrátia aj Eva, aj Kata.)

Tomáš — A ty, Ondriš, nalej po kvapke. Aj si pozapaľujeme. (Urobia. Ďalej hrajú.)

Výstup druhý

Predošlí, Palčík, Mara

Palčík (vojde prvý) — Môžeš ty týmto klopať! Tu ako na jarmoku.

Tomáš — Chlapci, dosť! (Ženám.) Aj vy! (Ide v ústrety.) Keď aj dvojakú robotu naraz robíme. Tie čítajú, my v kartách. Vitaj, švagre. (Podávajú si ruky.)

Mara (ostala pri ženách) — Dobrý večer!

Kata — Vitajte, prejdite a sadnite si. (Všetci im robia miesto.) Veru dávno ste už u nás neboli.

Mara — A vy tiež k nám neprídete.

Tomáš — Akože? Sú sviatky, zišli sa deti.

Kata — Nám neprichodí. Chudobný človek kedyže, ak nie na sviatky, je so svojou čeliadkou?

Palčík — Viem, viem. Aj nás robota prevladzuje, že človek nestačí k rodinke kuknúť. (Katke.) No a Katka že sa ako má? Kedyže sa už dožijeme toho krštenia?

Valach — To by ste vy už chytro chceli, ako od vtáčaťa ... (Ženy zapália lampu.)

Eva — Ešte stačí. Zatiaľ jej je dobre.

Kaňúrik — Ej, čože je prvô do gazdovstva chudobnému človeku?

Palčík — Nie tak ako my. Nemáme deti, nemáme ani potechy. A teraz by sa nám už zišla pomoc.

Mara — A keď ich nemáme, musíme sa dáko inak obstarať.

Kaňúrik — Vezmite si nás za svojich, budete mať hneď aj päť vnukov. (Smiech.) A úfanie!

Eva — Starigáň! (Pacne ho po ústach.)

Kaňúrik — My by sme vám potisli chleba!

Palčík — To by nám odrazu aj veľa bolo. Deti ešte nikoho gazdom nespravili.

Mara — Na moju hlavu by to tiež nebolo. Jedno, najviac dvoje. Dosť trápenia.

Eva — A keď ho Pán Boh požehná, či ho mám zadrhnúť?

Kata — Len nech sú zdravé ...

Tomáš — Tak je, mati moja ...

Palčík (s neobyčajnou účasťou) — Nuž a Zuzka kdeže je?

Kata — Viete, že sú naše deti po službách.

Palčík — Nuž ale vás len kukla tieto dni?

Kata — Ozaj len nakukla.

Mara — Prejde vše aj pol roka, kým ju vidíme.

Kata — Do fabriky som ju nechcela pustiť, nuž je v službe.

Mara — Veď to už bude dievka na vydaj!

Kata — Len by bolo za koho.

Katka — A prázdno vrece nikto neuchytí...

Valach — Ako som ja teba!

Katka — Mohol si ma nechať, bola by sa vydala ...

Valach — Za krajšieho šuhaja, podľa nôty.

Palčík — Ako sa dráždia. Nuž a inak akože sa máte?

Tomáš — Všelijako. Vieš, čo stojí v zime kresárstvo. Do fabriky chodíme. A keby len tej mzdy viacej bolo, lebo veru v dnešný čas všakové požadujú aj od chudobného človeka . ..

Palčík — Veď aj Ondrík zarába.

Kata — A predsa je toho málo, čo donesú na týždeň. Aj na ten dohán, aj vypiť.

Tomáš — A kdeže sú háby, obuv, dávky obecné, cirkevné ...?

Mara — A Zuzka koľkože pláce má? Na mesiac je, či na rok?

Kaňúrik, Valach (odchádzajú) — Dobrého zdravia vám!

Ondriš (tiež sa obliekol).

Tomáš — Už idete, deti?

Eva, Katka — Už, už. Dobrú noc vám. (Odchádzajú.)

Mara — Dobrú noc vám všetkým.

Palčík — A na tanec ktoríže pôjdete?

Anka — Ja by šla, ale ma nepustia.

Palčík — Ty ešte stačíš.

Kata (vyprevadila do dverí) — Na mesiac je ... Nová gazdiná, nuž len som ju — ako sa jej bude vidieť.

Ondriš (odchádza) — Čo títo len k nám prišli?

Tomáš — Ideš aj ty?

Ondriš — Idem. (Odíde.)

Výstup tretej

Tomáš, Palčík, Kata, Mara, Anka

Anka (číta si).

Kata — Po päť zlatých má. Ale keď to len na tie háby veľa načim.

Mara (vzdychne) — Hej, veľa, ver‘... My o tom nevieme, starý môj.

Palčík — Vďačne by sme my to vynaložili na vlastné, keď aj tak musíme cudziemu vydávať ...

Mara — Nuž a tak Zuzka ani na tanec nepôjde dnes večer? Azda ju len pustia.

Palčík (určito) — Ja by som sám ľúbil, aby ona šla dnes na tanec. Pôjdeme aj my kuknúť.

Tomáš — Ona by šla, ale či ju gazda pustí.

Kata — Keď vy chcete, nech by šla. Na vašu žiadosť, keby som ju šla pýtať ...

Tomáš (do reči) — Dostaneš po nose.

Palčík — Ale len na takéto sviatky ju môžu pustiť na trochu zábavy.

Kata — Tam by sa trochu poveselila. A to by jej aj tá práca inak šla od ruky.

Mara — Kdeže sa má schodiť mladá čeľaď, ak nie na tanci?

Kata — Ona sa neťahá. Je vždy takô, chúďa, zamyslenô, až sa o ňu bojím. Služba ťažká, ono mladé, ešte nemá ani osemnásť rokov.

Mara — Ale veď ju gazda pustí, len aby šiel niekto po ňu.

Kata — Má kto ísť. Anka, choď po Zuzku, aby sa šla obliecť, že pôjde na tanec. A ak by si bola treba, ostaň ty tam.

Anka — Je už tma, ja sa bojím. I ja sa chcem dívať na tanec.

Mara — Ty sa ešte máš kedy, dievka moja.

Palčík — Len choď, poslúchni mater.

Mara — Zuzka aby prišla domov, obliecť sa, pôjde na tanec, že si my žiadame.

Anka (trucovito) — Ja nejdem! Je tma, aj veľký sneh. Ja sa bojím.

Kata — Ideš? Ja ti dám báť sa! Kdeže je tá metla? Hneď ťa vyčešem ňou. Ideš? (Durí ju.)

Anka — Načo to aj prišli k nám?

Kata — Keď ti kážem, iď! Nehnevaj ma na tento deň. Ideš ho? Keď ja nijakej pomoci nemám od tohto dievčaťa! (Anka sa oblieka.) Tri som vychovala, tie ma počúvali ako treba, a z tohto bohviečo vychovám. Iba zjedanie mám s ňou; o rozum prídem. Počkaj, pôjdeš do služby! Ja sa radšej sama zaobídem, ale s tebou sa zjedať nebudem.

Anka (vyšla a tresla dverami).

Mara — No vidíš, akô je neposlušnô, ako búcha.

Tomáš — Keď jej vše voľká, vše by ju zadrhla.

Palčík — Kieže ju buchneš, udrieš ...

Kata — Ale biže plané, bude ešte horšie.

Mara — Tak, tak, vidíš. A ešte na nás dakto povie, že nepekné bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.

Palčík — Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.

Mara — Hábky som jej kúpila aj v lete, a čo za to? Čo zachytilo, všetko vzalo a zanieslo materi. Masti v hrnčíčku, maku v uzlíku, vajíčka odnášalo ako straka.

Palčík — A čo nevieme! Aj peniaze bralo. Mlzie čosi. Čože to máš? Kde si vzala? Nezradilo. Ale ho potom žena vybúchala, nuž tam vraj bol grajciar pod vankúšom. A to, čo mal byť na oferu.

Mara — Len ja háby poviazala do batôžka, a ja sa nebudem s tebou zjedať, trápiť. Prosilo: Mamka moja, nebudem viac. Ale ja som jej nič: Len mi ta choď!

Palčík — Ako sme mali aj toho Miška za svojho. Dal som ho učiť do školy, ale nechcel počúvať ani mňa, ani učiteľa; dal som ho za učňa, ani majstra. Túlaj sa svetom! A tak teraz sme si my to inak rozmysleli. Deti si brať nebudeme. Lebo tie iba veľa zjedia, k tomu šatiť, zlostiť sa, obchodiť, a pomoci, roboty nijakej. Vezmeme si staršie. Preto sme aj k vám prišli. My by sme radi vašu Zuzku k nám dostať.

Tomáš (tuho fajčí, čím ďalej, tým sa mu to menej páči).

Mara — Ale dolož, na aký spôsob.

Palčík — Nuž veď vyložím. Na taký, že by sme radi, keby sa vaša Zuzka vydala za Ďurka Ľavkovho, a tak by spolu prišli nás doopatrovať do smrti a my by sme im náš majetok poručili.

Mara — Tak my sme vo veľkej veci prišli k vám. Ak by ste mali k nám dôvery.

Kata — Čože by sme nemali...

Mara — Chceli by sme, aby nám oni na starosť vody podali, oči zatlačili. A Zuzku poznáme, je súce, dobré dievča; nás, ako rodinu, len si bude vedieť lepšie uctiť, opatriť. Nuž majetok necháme im.

Kata (zachvátená) — To by veru bolo aj vám, aj im! Nemusela by sa po službách tĺcť. Ale či Ďurko pristane, či by ju chcel?

Mara — Chce ju, chce. My už vieme, že ju chce. U Ľavkov sme už boli, aj ešte vojdeme.

Palčík— Spoľahni sa, sestra moja, na moju hlavu a rozum. Ja deťom vašim dobre chcem.

Kata — Bolo by to dobre aj im, aj nám. Do takého majetku syna dostať ...! (Vykladá Zuzkine háby z truhly.)

Mara — Nuž veď preto, Katka moja, vy tiež na to pristanete.

Kata — Ja, z mojej strany, Marka, vďačne. Nech by sa zišli tie naše deti. A kedyže by ste to mysleli?

Palčík — Čím skorej!

Mara — Treba nám pomoc do domu.

Palčík — Robotník cudzí drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie ani akú pýtať. A roboty nespraví za polovicu. A tá chova drahá ...! Keď si to človek poráta, radšej nič nemať a netrápiť sa.

Kata (vykladá z truhly Zuzkine háby).

Tomáš — Nože sa jej do toho nestar!

Kata (prezerá) — Nech si oblečie, ktoré chce. Má si v čom preberať, to už má. Šiat som jej narobila.

Mara — Len jej vyber, aby sa mu zapáčila.

Tomáš — Ten chodí za inakšími...

Palčík — Už nepôjde.

Výstup štvrtý

Predošlí, Zuzka

Zuzka — Vitajte! Veru ste dávno u nás neboli.

Palčík, Mara — Ďakujeme.

Mara — Tak ťa pustili gazdiná?

Zuzka — Nie vďačne. Ale že Anka ostala za mňa, nuž ma len pustili, vám kvôli.

Mara — Tak nemeškaj, dievka moja, len sa chytro preobleč a choď. Pomôžeme sa ti obliecť.

Kata (preberá) — Ktoréže si háby?

Mara (tiež) — Čože si oblečieš?

Zuzka — Ja si vyberiem. (Preoblečie si sukňu i kabátik, šatôčku na hrdlo, na hlavu.)

Kata — Len sa pekne pristroj, aby nepovedali, že si dáka zanedbaná.

Mara — A stuhľu si túto?

Zuzka — Nie, ale tamtú, belasú.

Mara (obzerá ju) — Veď ťa roztrhajú v tom tanci!

Zuzka — Alebo dáku jamu vystojím do rána.

Tomáš — Nebárs vie tancovať.

Kata — Už — ty! Čože by nevedela? Ako druhé!

Palčík