Читать книгу Statky zmätky - Jozef Gregor Tajovský - Страница 3

Ľavko, Žofa

Ľavko — Ej, ktoroukoľvek! Dobrý chlap si ženu nájde! Ja som starý, a keby tak prišlo ...

Žofa — A keby som ja umrela! Tuto — hneď, meno moje. (Hodí plecom, potom so žiaľom.) Keď si dieťa do poriadku donesiem.

Ľavko — To ja nevravím, uchovaj ma, Bože! Dosť som mal s tebou kríža, kým som si ťa k ruke vycvičil. Ja len vravím, že sa chlap môže po vôli oženiť.

Žofa — Ani dievky miesto kola do plota nezapletajú. Ale bolo by to, bolo dobre, keby šla zaň. Ona majetok, on trošku, dobre by sa mali. Len či pôjde?

Ľavko — Už ti vravím: pôjde — nepôjde! Pôjde druhá. O nášho Ďura sa netráp. Len by on mal vôľu sa ženiť. Trhajú sa oň aj v tanci. Čože ty vieš, keď do krčmy nechodíš. Ja viem, čo je môj syn!

Žofa — I ja viem, meno moje! Veru sa takých v našej dedine veľa nenájde! Mládenec ani svieca! Ja sa za toho nikde nezahanbím. Kde sa obrátim, všade mi ho chvália. Aký je urastený, driečny, dobrý, múdry, že mu páru niet, meno moje.

Ľavko — Len keby sa v čerty nebol pobil v tej krčme onehdy.

Žofa — Si mu to ty na príčine. Museli ste oldomáš naraz prepiť?

Ľavko — Keby som sa bol nazdal! A veď som mu ja hneď: teda ženiť sa máš, a takéto vyvedieš. Rozmetal šarvancov ako snopy! Moja päsť voľakedy tiež neraz zaľahla olovom.

Žofa (spomenie) — Veru, meno moje, ako si aj mňa bol raz búšil.

Ľavko — Eh, to len ako keby ťa bol pohladil.

Žofa — A obelasela mi ruka ako zástera, meno moje.

Ľavko — Čušže mi s tým! To bolo — ani sa už nepamätám.

Žofa (plače) — Ale ja pamätám, meno moje. Ja viem, aký si bol planec za mladi, meno moje. Slabou náturou žena by to nebola vydržala.

Ľavko — Taraje! Druhé ešte inak dostávajú, a nepochvália sa.