Читать книгу Statky zmätky - Jozef Gregor Tajovský - Страница 8

Ďurko, Beta, Ľavko, Žofa

Ľavko — Ľaďže ti ich!

Žofa — Mladosť — radosť, meno moje.

Ďurko, Beta (pustia sa) — Dobré popoludnie, tetka!

Žofa — Aj tebe, Betka, aj tebe, meno moje. Ty sa budeš aj hnevať na nás, meno moje, ale Ďurko sa už ide ženiť.

Ľavko — Dajte si už pokoj!

Beta — Pre mňa si ho ožeňte.

Žofa — Kým bol slobodný, meno moje, nebránili sme vám. Robili ste si, ako chceli, sebe k radosti; ale načim sa mu poriadku chytať, meno moje.

Ľavko — A keď si s mužom nie rozsobášená, pobrať sa nemôžete, a tak sa neťažkaj na nás.

Žofa — Zabudnite, čo bolo medzi vami; a keď sa mu šťastie triafa, meno moje. ..

Beta (odchádza) — Viem, čo chcete povedať. Ale len by ste sa mi ešte neprosili! (Odíde.)