Читать книгу Statky zmätky - Jozef Gregor Tajovský - Страница 9

Ďurko, Ľavko, Žofa

Ľavko — No, už to by sme sa ti neradi.

Ďurko (chce za ňou) — Beta ...

Žofa (zadrží ho) — Nechaj, syn môj, odišla.

Ľavko — Maj rozum, synak, ako som ho ja mal. Som tiež bol mladý.

Žofa — Nepomyslel si na takéto šťastie, meno moje.

Ľavko — A že sa to tak razom strhne.

Žofa — Meno moje, takí skupáni! A odrazu sa ti nám sami ponúknu. No, to ma teší! Akou sa šťastnou cítim, že som ťa takého vychovala, meno moje.

Ďurko — Mama, nechváľte toľko, lebo mi z očú príde.

Žofa — Ba radosť mám na srdci, meno moje. (Tajnostne.) A potom, vidíš, Ďurko môj, tetka je chorľavá, to môže dlho nebyť — a budeš si sám sebe gazdom v takej hospode, meno moje!

Ľavko — Krásny majetok! Dosiaľ sa neotreli o chudobnú rodinu, teraz im budeme vzácni. Ale aby si ty potom nezabudol na nás! Si poznal otca, keď sa povezieš na bystrých koňoch a mňa stretneš na mačkách.

Ďurko — Veď vám hádam aj potom budem dieťa!

Žofa — Tak, meno moje, dieťa veru, radostné moje dieťa!

Ľavko — Čože mne už teraz bude? Keď sa s materou povadím, odídem k tebe. A keď sa tam zunujem, prídem si domov a, žena moja, mati, cti si ma, lebo hneď sa vrátim k svojmu Ďurovi. Zuzka narobí zákuskov, to bude materi. Mne len mäsa, klobás, dohánu a do skleničky aby bolo.

Žofa — Budeže nám sveta žiť na starosť, meno moje! (Plače od radosti.) Keď sme sa za mladi trápili, teraz si oddýchneme, meno moje.

Ďurko — Nebojte sa, aj vám pošlem, keď vám bude dačo chybieť. Alebo prejdete aj vy k nám bývať. Zuzka, tá vás musí obslúžiť ako vlastných rodičov. Vy budete len dozerať, robiť nemusíte. Na to bude čeľaď a my.

Ľavko (chvastavo) — Ja sa roboty nikdy nespustím. Mňa pozná celý svet. Ja som býval prvý v robote, a nikdy som sa nepretiahol. A keď som chybel čo len jeden deň, aj toť v lete pri mláťačke, už to pobadali. „Kde je Ľavko? Už vidím, že vám nejde robota tak, ako keď je Ľavko na mašine.“ A čo na dačo gazda, to len: „Ľavko, kde je Ľavko, po Ľavku mi choďte!“ A trochu rečami, trochu rukami, a bolo, ako bolo, a dobre bolo! Ešte pochválili. Ja bez roboty nemôžem byť.

Žofa — I ja som taká. Vidíš, vieš, meno moje.

Ľavko — No, už sa ty mne, mati, nerovnaj! Ženská robota je len ženská.

Ďurko — Nuž ale potom ja vám robiť nedám. Vás si musia ľudia vážiť ako gazdov. Ale už bude večer, schystám sa na ten tanec, aby som nešiel pozde. Zuzu bude načim dobre zvŕtať, kým sa jej hlava zatočí. Lebo neviem, či som ja tú kedy v tanci vykrútil.

Žofa — Len tak, meno moje, len tak, aby si si ju mohol nakloniť.

Ľavko — Ale, pôjde ona ako sýkorka na oriešok... Len sa prehoď a choď. Prídem i ja za tebou a prídem materi s chýrom.

Žofa — No tak sa ja nedozviem pravdy, iba na ráno, meno moje. Lebo sa ty chytro vieš zvrtnúť z krčmy, a ešte od hudcov.

Ľavko — Len peňazí keby bolo!

Žofa — Na to ja nepristávam. Ja vás prídem kuknúť, meno moje.

Ďurko — Buďte na pokoji. Ja vám odkážem alebo sám odbehnem.

Ľavko — Ja idem s tebou. Neboj sa, i ja sa viem vysloviť, keď na to príde.

Žofa — Nebude načim, musela by Zuza hlavu stratiť, aby nešla! (Chlapi odchádzajú.) Meno moje, otec, veď nám Palčíkovci majú s chýrom prísť od Kamenských.

Ľavko (vráti sa) — Hop! (Ďubne si do čela.) To je pravda. Tak (Ďurkovi) ty choď, a ja ich dočkám!

OPONA