Читать книгу Statky zmätky - Jozef Gregor Tajovský - Страница 4

Predošlí, Palčík, Mara

Ľavko (na klopanie) — Slobodno!

Žofa — Ktože k nám ide?

Palčík (hovorí vážne, s dôrazom na každom slove) — Dobrý deň!

Mara (tichá, chorľavá, ale viac si namýšľa, ako ju bolí) — Ako sa máte?

Žofa — Ďakujeme za opýtanie, meno moje. Zdraví.

Ľavko — Vy ako sa pochválite, vzácni naši švagrovci?

Žofa — A vy ste nie chorí, meno moje?

Mara — Ja som taká neduživá ... Ach, a táto zima ...

Ľavko — Prejdite, sadnite si. Bohatá rodina o chudobnú nestojí. Nekuknete raz za pol roka k nám.

Palčík — Nestačíme. Zavalení robotou.

Žofa — A či musíte? Vinovatí ľudia! Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje. Nemáte sa komu trápiť. Dvaja ľudia, škoda si vám zdravie ukracovať, meno moje.

Palčík — Aj z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.

Ľavko — Veru je tak, pravdu ty máš, švagre náš.

Mara — Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?

Ľavko — Šiel soľ lízať, ako sa vraví.

Žofa (v rozpakoch) — Ta šiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.

Ľavko — To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť ...

Palčík — Aj to sa môže stať, že vám aj pomôžeme.

Žofa — Koho mu vziať? Už by sme len nechceli lecičo. Aby bolo aj kúštik majetku, meno moje.

Mara — A čiuže mu chcete pýtať?

Žofa — Ach, ba zachádza on, už ako z vojenčiny ešte druhej jesene došiel, tu i tam, meno moje; ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje.

Ľavko — Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.

Palčík — Ach, veď je to hádam aj nie za Ďurka ...

Žofa — Ba že je robotná. Nuž a že je hrdá — ako gazdovská, meno moje.

Mara — Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť ... Ach, to ste ...

Palčík — Ste nevedeli slova povedať? Dáku inakšiu by sme mu boli poradili, čo my máme na mysli.

Žofa — Čože vy máte na mysli, meno moje?

Ľavko — Dobrú radu vďačne prijmeme.

Žofa — Ešte nie pozde, meno moje.

Ľavko (Žofe) — Aj tak by nebolo. (Úlisne.) Ak by tuto švagrovci naši... Takej rodiny málo máme! To vám poviem do očú ako čistú pravdu.

Palčík — Počúvaj, švagre, čo by sme my ... Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli...

Žofa — Čože by nebolo, meno moje?

Ľavko — Povieš, uvidíme čo. Možno, že aj bude.

Palčík — Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť. To sa len my pozhovárame.

Ľavko — Len povedzte, švagre, čo to má byť.

Palčík — Toť s mojou starou sme sa takto zhovárali: Ostarievame, a detí nemáme. Nijakej opatery, ak by sme do voľačoho upadli...

Žofa (citne) — Meno moje, božechráň! Veď sme tu! Hádam krv nie voda, meno moje.

Ľavko — Múdre, žena moja!

Mara (tiež si utrie slzu).

Palčík — Ja by som ti, švagre môj, tú radu dal, že ak by ste pristali na Zuzku, mojej sestrinu dievku ...

Mara — Sestra moja! Aj ty si mi práve taká rodina ako aj stará Kata môjmu ...

Ľavko (prikyvuje) — Len si dopovedzte.

Žofa (potešená, vo vytržení) — Neskáč do reči, meno moje.

Palčík — My by sme radi boli, čo by sa tieto vaše deti pobrali. Tak by sme ľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Ony by nás opatrili ...

Mara — Do mojej a jeho smrti.

Ľavko (robí sa hlúpym) — Akýmže by ste spôsobom, švagre, to vy ľúbili...? Nerozumiem.

Palčík — Hľaďže, švagre. Ja by som tak rád, že tento náš majetok, ak nás budú opatrovať, oddáme po našej smrti im.

Mara — Za svoje, za svoje by sme ich radi.

Ľavko — Mati! (Určito.) Ja, švagre môj (berie mu ruku a plesne do dlane), nedbám, čo sa to dnes stane...! Hádam kresťanská povinnosť opatriť cudzieho, nie to rodinku, keby sa tak s vami stalo, že by ste do choroby upadli. Ale — ale, takto ... Ja nedbám! Čo ty, mati?

Žofa — To sú otázky! Nuž čože sa ma to máš opytovať, meno moje? Nuž či nie radšej dám syna sestre za svojho ako čertvie akej testinej za podnož? Z gruntu môjho srdca, meno moje.

Ľavko — I ja tak, i ja!

Žofa — Len by sa chlapec vrátil...

Ľavko — Ja by poň ...

Žofa — Nechoď. Dôjde. Hádam nepôjdete hneď od nás. (Prinesie z komory hriatu pálenku, koláč; naleje a potíska.) Nože si, okoštujte, akých sme napiekli.

Mara — Vieš, že nestačíme. Aj teraz už bude načim chovať. A tá cudzia čeľaď iba zhony...

Palčík — Neboj sa, vyprášime svetom, ak sa nám toto vydarí.

Ľavko — Nože si, švagre. S cukrom, dobrá! Aspoň, reku, na Vianoce.

Palčík — Pán Boh nám pomáhaj! (Vypijú.)

Žofa (naleje) — Pán Boh uslyš, meno moje.

Ľavko — Aby tak bolo, ako si vy žiadate. Aby sa nám tieto naše reči splnili, to by som si aj ja prial. (Vypije.)

Žofa (Mare) — Aspoň oblizni, meno moje.

Mara (oblizuje) — Ja ti to nemôžem. Tuhé, dusí. (Nasilu kašle.)

Žofa — Aj mne ti hneď udrie do nosa, meno moje.