Читать книгу Statky zmätky - Jozef Gregor Tajovský - Страница 2

Izba u Ľavkov

Ľavko, Žofa, Ďurko

Žofa (živá, jazyčná žena) — Ja by som ti, syn môj, len takú rada, čo by aj dáku obnôžku mala, nie Evku. Veď je ono pekné, ale pri ženbe aj rozumu sa načim poradiť, nielen čo oči vidia.

Ľavko (starý furták) — A veď ti je Evka už aspoň piata frajerka, ako si z vojny doma. Nuž ľahko pristaneš aj na druhú.

Žofa (tajnostne) — A tam zase vydatej žene pokoj. V cudzej kapuste chytia ťa, meno moje.

Ďurko (driečny ľahtikár) — A ktože vám to?

Žofa — Vieme. My počujeme, aj vidíme.

Ľavko — Ty sa poriadne ožeň. Taký život sa ti zunuje.

Žofa — Je hodná, pekná, ale stará kobza, meno moje.

Ľavko — Ani ťa je nie hodna vyžívať.

Ďurko — Veď som ja len tak zašiel k nej voľaktorý raz, ako k susede, a — už to viete.

Ľavko — Viem. Práve preto maj rozum.

Žofa — Ty si, chvála Pánu Bohu, hodný, pekný urástol, na rozume ti z vrstovníkov nikto nechytí, nuž si môžeš aj trošku preberať, meno moje.

Ľavko — Hádam môj syn! Ja som ho vychoval, vyučil. Už ako školák býval predníkom, pri vojsku kaprálom. Môjho rozumu sa chytaj aj teraz.

Žofa — Tak, meno moje. Ja sa vše poobzerám po tých našich dievčencoch, ale nič sa mi to nezdá. Medzi želiarskymi tebe rovnej niet. Ty si nie mládenec hocijaký. Mohla by si prsty oblízať aj Marka Suchých, Anča Vrtiake, aj... Ale veď som počula, že sa ty točíš aj okolo Judky Bielych. Ej, či to tak? Materi nič nezjaviť, meno moje?

Ďurko — Načo som vás mal baláchať? Ktože vie, či by šla, či by ju dali.

Ľavko — To je poriadna a majetná! Lepšej by ti nevedel ani vlastný otec poradiť. Ej, to by bola - gazdovská! Nemusel by si sa plahočiť v zime po furmankách, zárobkoch ako tvoj otec.

Ďurko — I ja by takú chcel, len by šla voľaktorá.

Žofa — Už by ti ju bola prekonala, meno moje, ale akoby ti ja ani materou nebola, že si mi to už nezvestoval.

Ľavko — Dobre máš, nevrav, len choď za ňou a doveď sa poriadku.

Žofa — Iď, meno moje, a probuj. Rodinu naviesť, to je už moja starosť.

Ľavko — Aleže sa drž pri nej, chlapče! Poriadnymi rečami ju zabávaj a nahováraj. Však dievčence mnoho dajú na lichotivé reči.

Ďurko — Vysielate ma ... Ak nepôjde ...?

Ľavko (chvastavo) — Bisťu dade! Jesto dievčat na každý prst desať. Keď tá nie, obrátime sa inde. Čože! Tebe celý svet otvorený. Môj syn, ľaľaď!

Žofa — Taký šuhaj, ako si ty, meno moje.

Ľavko — Všade sa vieš vyznačiť a nijakej roboty sa nezľakneš. Aj Žofa Buriane, aj to, čo, mati? Aj to by bola.

Žofa — Bola, bola, meno moje, ale ja by som radšej, keby len Judka šla. Tam sa lepšie majú. By ti ľahko šla hodina, meno moje. Tam by si nemusel hrdlačiť, len si svoj mladý život chrániť a žiť si po vôli, meno moje.

Ľavko — Nech opáči aj tam, aj tam. Viem, nikde sa nezahanbíš.

Žofa — Nepočúvaj, meno moje. Akože pôjde razom na dvoje? Netáraj, otec.

Ľavko — Tak poslúchni mater. Ale aby si vedel, čo máš rozprávať.

Žofa — Žeby ťa tam nevysmiali, meno moje.

Ľavko — Ponúkať sa neponúkaj, len tak zboku vyvedaj.

Žofa — A žeby si tam dlho nebol, meno moje.

Ľavko — Aby ťa nezunovali.

Ďurko — Nakladáte mi ako chlapcovi, keď ide po prvý raz do školy. Či som sa nikdy s dievkou nezhováral? Nebojte sa! (Odchádza.)

Ľavko — Múdre!

Žofa — Tak, syn môj, tak. Ale predsa len pravou že nohou ... (Vyprevadí ho do dverí.)