Читать книгу Statky zmätky - Jozef Gregor Tajovský - Страница 5

Predošlí, Ďurko

Ďurko — Vítam vás pekne, ujček a tetka moja. Ste dobre zdraví? (Podáva ruku.)

Palčík — My sme ta, chvalabohu. Ty ako sa pochváliš?

Mara — Sme počuli, Ďurko náš, že sa vari ženíš.

Ďurko (pozrie po rodičoch) — Ach, ešte čo, tetka moja. Stačím sa. A kdeže ste to počuli?

Palčík — No — tu sme počuli. Ani netaj. Otec aj mať nám vravia, že si vari bol na priepačkách.

Ďurko — Tak — bol som.

Palčík — Nuž teda čože si tam? Akože si tam zvŕšil?

Žofa — Čože ti už povedali, meno moje?

Ďurko — Že to všetko na nej stojí. ,,Ak má vôľu, nám je kedykoľvek.“ Lenže ona ...

Ľavko — Nuž, keď ona nemá vôle, nechaj tak.

Palčík — My by sme ti poradili druhú.

Mara — Len ak by sa ti páčilo, Ďurko.

Ďurko — Čiaže by to bola?

Palčík — Nuž Zuzka Kamenských. Akže by si ju chcel. Ak nie, ani slova viac. Ani nepovieme, že sme tu boli.

Mara — My sme sa s otcom aj s materou ...

Palčík — Nechaj, stará, ja dopoviem. Akže by ste sa so Zuzkou pobrali, vzali by sme vás za svojich.

Ľavko — To by ti bolo, syn môj!

Žofa (radostne) — Meno moje!

Palčík — Časom by sme vám odovzdali majetok...

Ďurko (povzbudený) — Nuž keď si tak žiadate rozmyslím si to. Čože je mne. Obrátim sa, kde chcem.

Žofa — Meno moje, ujček s tetkou, neboj sa, vám dobre chcú, ako vlastným deťom.

Palčík — Tak ver‘, Ďurko náš! Ak pristávaš, mňa a tetku oddnes inak nepozvi iba: otec, mama. My druhého nemáme, len vás. (Ženy slzia.)

Ľavko (dojatý) — Poďakuj sa pekne, syn môj!

Ďurko — Poďakujem, otec, ale neviem, čo Zuzka. Či pôjde? Ja pristávam! (Podá ruku Palčíkovi.)

Palčík — Či pôjde, o to sa ty netráp. To už na našej starosti. Poďme, žena, aby sa to dlho neťahalo. (Zberajú sa.)

Žofa — Veru, meno moje, aby ste sa len dlho nemeškali, my vás budeme vrúcne očakávať.

Palčík — Hneď vám dáme vedieť. A tak s Bohom!

Ľavko — Do videnia!

Žofa — A aby sa vám šťastlivo vydaril váš krásny úmysel. Bože, takej rodiny pod slncom nenájdeš, čo by tak priala človeku.

Palčík — A ty sa so Zuzkou na tanci dnes večer zídeš ...

Ďurko — Nechodieva.

Žofa — Tá slúži, vieš predsa, meno moje.

Mara — Však jej my to vykonáme, že ju pustia. Len ju tam čakaj. (Odchádza.)

Palčík — My to už pokonáme, keď sme sa na to dali. A musí to dobre byť, do čoho sa ja chytím! (Odchádzajú.)

Žofa — Taký rozum veru hocikto nemá, meno moje. Môj starý tiež, ale predsa ...

Ľavko — Predsa mi ho vše prevrátiš!

Žofa — Sklenička ti ho, meno moje, sklenička, nie ja. Ale kto nepije, ako tuto švagor ...

Ľavko — Už len váľaj na mňa. Aspoň nie pred cudzím. (Vyjdú.)